Nie, nejde o zavádzajúci titulok, matkám naozaj začína šibať ( s prepáčením). Inak si neviem vysvetliť nižšie popisované skutočnosti, zažité na vlastnej koži. Pôvodne som chcela písať o košatej ponuke škôlkarskych vírusov a ich zvládaní bez psychickej ujmy ( matkinej ), avšak toto ma hryzie už pár dní a svrbí ma jazyk ( v niektorých prípadoch i dlane).

Modelová situácia č.1 – dieťa dostane povedzme....angínu. Má teplotu, silný kašel alebo kadečo iné zo širokej škály príznakov. Za normálnych okolností ho matka vezme k pediatrovi, počká si na CRP, prípadný nález nájdený stetoskopom alebo výsledky sterov ( závisí od vybavenia pediatrovej ambulancie a povedzme si- aj od jeho prístupu k problému), vypočuje si názor odborníka- teda lekára a skonzultuje možnosti vhodnej liečby. Prvý problém je na svete. Akonáhle určitá skupina matiek zacíti, že lekár je prístupný aj inému názoru ako len jeho vlastnému a že matka má možnosť priamo sa podielať na spôsobe liečby ( čo by malo byť v poriadku, predpokladáme však určitý stupeň matkinej inteligencie a schopnosti nechať si poradiť ) nastupuje tzv. Mudrovací syndróm a mamička, presvedčená o svojej vygúglenej pravde a posilnená argumentami kamarátky, bývalej kolegyne alebo susedy ( lebo aj ona to tak robí s jej malou Katkou predsa), pomyselne strčí do vrecka vyštudovaného lekára i mikrobiológa jedným šmahom. Nie, antibiotiká nie! Zlé škaredé antibiotiká a dať ich predpísať svojmu dieťaťu? Nikdy. Ona predsa tri dni študovala na internete, gúglila, prečítala všetky diskusie od Modrého koníka až po Zelenú ponožku a ona teda vie. Koniec debaty. Márne su argumenty lekára, že v tomto prípade treba pristúpiť k podaniu atb...debata skončila. Samozvaná lekárka svoje dieťa nechá, aby si s chorobou poradilo samé. Veď predsa..kedysi žiadne antibiotiká neexistovali! A ľudia predsa len prežili!

Alebo... žeby nie?

Modelová situácia č.2- Prieduškové ochorenia spojené s chrapotom, sipotom a vychrchliavaním ( ešte že tá naša slovenčina dokáže na všetko nájsť adekvátne pomenovanie). Mnoho matiek zastáva názor, že pokiaľ hlieny nie sú zelené ( chutné, čo? ) a dieťa neteplotuje, vlastne o nič nejde. Pediater prevráti oči, sestrička v ambulancii sa začne potiť, pretože žiadnym spôsobom nedokáže matku presvedčiť aby svojmu dieťaťu dala aspoň sirup na vykašliavanie či na roztiahnutie slizníc. Malý pacient teda neteplotuje, soplíky majú podľa vygúglených farebných vzorkovníkov predpisovú farbu, aké teda sirupy alebo nedajbože antihistaminiká! Žiadnu takú chémiu ona teda do svojho dieťaťa pchať nebude. Tak!

Len prečo sa to jej decko dusí až do modra? húta si potichu sama doma a nikomu okrem manžela ( niekedy ani sama sebe nie )neprizná, že naposledy keď už malá sipela a takmer odpadla lebo sa jej do pľúc nedostával kyslík..že vtedy už zaváhala a nebolo jej všetko jedno.

Modelová situácia č. 3- Očkovanie. Toto je téma hodná samostatnej kapitoly, nebojím sa povedať knihy. Hrubej knihy. Očkovanie je v súčasnosti najväčším strašiakom moderného alternatívneho - bio života a boom v jeho „nepovolení“ matkami dosahuje neskutočné rozmery. Nie, nebavíme sa o doplnkovom očkovaní ako napr. o očkovaní proti kiahňam, ktoré by sme teoreticky mohli považovať za zbytočné. Bavíme sa o povinnom celoplošnom očkovaní, ktoré nemôžete odmietnuť, nakoľko v našej krajine vychádza zo zákona, z povinnej očkovacej schémy stanovenej - aké to prekvapenie – odborníkmi a v prípade že nesúhlasíte, Úrad verejného zdravotníctva túto skutočnosť môže vyhodnotiť ako priestupok voči ochrane a rozvoju verejného zdravia a uložiť finančnú pokutu. Týmto totiž matka, teraz už aj samozvaná mikrobiologička že áno, nesplnila povinnosť ustanovenú alebo uloženú na predchádzanie vzniku a šíreniu infekčných ochorení. Túto časť vety predchádzanie vzniku a šíreniu infekčných ochorení by som dala namalovať na stenu každej pediatrickej ambulancie alebo na každý web s bábätkovsko-mamičkovskou mudrovacou témou.