Dôvodov prečo siahne človek po drogách je veľa. Vyplývajú tak z jeho osobnosti, ako aj zo spoločenského prostredia, ktorého súčasťou je rodina, škola a rovesnícka skupina. Dôležitú úlohu zohráva spoločnosť v ktorej žijeme.[1]

            OSOBNOSTNÉ ALEBO INDIVIDUÁLNE FAKTORY: osobnosť, duševné poruchy a poruchy chovania, stretnutie s drogou v mladom veku, neschopnosť zvládať stresové situácie, malé sebavedomie, neschopnosť odolávať nepriaznivému vplyvu okolia, agresivita, zlé sebaovládanie, znížená inteligenčná úroveň.[2]

            RODINNÉ PROSTREDIE: nejasné pravidlá týkajúce sa chovania dieťaťa, nedostatok času venovaného výchove dieťaťa, nedostatočný dohľad, sústavná a prehnaná prísnosť, slabé citové väzby v rodine, manželské konflikty, tolerovanie a zneužívanie požívania alkoholu, tabaku a drog, osamelosť rodičov a ich ľahostajný až nepriateľský postoj voči spoločnosti, zlá sociálna a ekonomická situácia v rodine, sexuálne zneužívanie, neúplná rodina.[3]

            ŠKOLSKÉ PROSTREDIE: dostupnosť drog v škole a okolí, zlyhávanie v škole, šikanovanie, žiak označený ako problémový, záškoláctvo.[4]

            ROVESNÍCKE SKUPINY: neuznávanie autority, protispoločenské chovanie vrstovníkov, pozitívny postoj k drogovej problematike, silnejší vplyv rovesníckej skupiny ako rodičov, zosmiešňovanie a znižovanie sebavedomia niektorých členov skupiny samotnou skupinou[5]

            SPOLOČNOSŤ: zlá ekonomická situácia v spoločnosti, náhle sociálne a politické zmeny a nestabilita, nedostatok príležitostí uplatnenia sa v práci, nedostatok možností pre vhodné využitie voľného času, nedostatočná zdravotná a sociálna starostlivosť, spoločenské normy a zákony tolerujúce „legálne drogy“, nedostatočné sociálne zabezpečenie, rasová a iná diskriminácia. [6]

 „Alkoholizmus je definovaný ako nadmerné pitie nápojov obsahujúcich alkohol. Tento pojem neoznačuje bližšie špecifikovanú duševnú poruchu.“[1] Svetová zdravotnícka organizácia pokladá alkoholizmus za jeden z najzávažnejších problémov súčasného obyvateľstva. Nadmerné pitie alkoholu okrem toho, že poškodzuje zdravie, prispieva aj k vážnym antispoločenským prejavom, najmä k zvýšeniu agresivity a k trestnej činnosti.[2] Alkohol je v našej kultúre najčastejšie používanou drogou. Príležitosť ku konzumu je všadeprítomná. [3]Prechod od pitia z pôžitku k baživému – nutkavému konzumu je plynulá. Najzhubnejšie, najmasovejšie a najrozkladnejšie zasahuje alkoholizmus do manželských a rodinných vzťahov, ktoré narúša, ničí lásku, vzájomnú dôveru a rodinný súlad, vyvoláva manželské rozvraty a je hlavnou príčinou krízy rodinného života i vysokej rozvodovosti. K tomu pristupujú nevyčísliteľné škody, ktoré spôsobujú alkoholici narušovaním psychickej rovnováhy svojich detí tým, že pre ne utvárajú nevhodné výchovné prostredie. „Alkohol (etylalkohol C2 H5 OH – syntetický etanol, alkohol, spiritus, lieh / je od nepamäti známa požívatina s psychotropným účinkom, látka tlmiaca CNS, podobne ako anestetikum.“[4].Vývin od konzumenta k pijanovi je proces, v ktorom sa občasné pitie zmení na pravidelné, vytvára a upevňuje sa závislosť organizmu na alkohole. Na vznik alkoholovej závislosti u človeka majú vplyv genetické, psychologické, kultúrne, ekonomické, rodinné a profesionálne faktory.[5].„Rizikové faktory vedúce k nadmernému pitiu:

1.psychoreaktívne – jedinec siaha po alkohole v istých krízových stavoch, ktoré sa pre neho javia ako neriešiteľné.

2.sociogénne – ohrozený jedinec začne nadmerne používať alkohol v spoločnosti kamarátov v snahe zažiť zvláštny stav uvoľnenia, chvíľkového pocitu šťastia.

3.profesionálne – začiatok abúzu u ľudí, ktorí pracujú s alkoholom v zamestnaní a alkohol je pre nich mimoriadne ľahko dostupný.

4. symptomatický – pri tomto začiatku nadmerného užívania má hlavnú úlohu povahová respektíve rozumová chyba, duševná porucha.“[6]       

Etanol sa rýchle vstrebáva z tráviaceho ústrojenstva. Metabolizmus alkoholu závisí od obsahu žalúdka, priechodnosti pyloru a koncentrácie alkoholu. Alkohol sa metabolizuje v pečeni, veľmi malá časť sa vylučuje nezmenená dychom, močom. Koncentrácia alkoholu v mozgu sa po krátkom čase priblíži k hladine v krvi. Hladina v krvi závisí od množstva použitej látky, telesnej hmotnosti jedinca, na absorpcií a metabolizme organizmu.[7]Pri užití alkoholu môžu vzniknúť rôzne druhy opitosti.

Návykových látok charakteru drog je značný počet, čo podmieňuje aj nejednotnosť klasifikácie jednotlivých druhov či typov drogových závislostí. V súčasnosti sa obvykle rozlišuje osem hlavných typov drogových závislostí (s výnimkou alkoholizmu, tabakizmu a kofeinizmu).

            Drogová závislosť opiátového typu,

            Drogová závislosť kokaínového typu,

            Drogová závislosť kanabisového typu,

            Drogová závislosť amfetamínového typu,

            Drogová závislosť na liečivách s centrálne tlmivým účinkom,

 V tejto časti zhrniem pojmy, ktoré sa budú v článku vyskytovať. Tieto pojmy sú definované z rôznych zdrojov k rôznym definíciám, ktoré sú pre môj článok  výstižné.

Droga - „Je akákoľvek látka, upravená surovina nerastného, rastlinného, alebo živočíšneho pôvodu, ktorá je, po vstupe do živého organizmu, schopná zmeniť jednu alebo viac jeho funkcií. Podľa tejto definície možno za drogy považovať všetky prírodné, polosyntetické a syntetické látky, ktoré akýmkoľvek spôsobom vpravené do organizmu môžu za určitých okolností vyvolať chorobný stav – závislosť, psychickú alebo fyzickú tým, že účinkujú priamo alebo nepriamo na centrálny nervový systém.“[1]Tu Novomeský dodáva ,,niet ľudského orgánu, ktorý by droga postupne nepoškodila alebo dokonca nezničila. V rôznych publikáciách sa stretávame s rôznymi pojmami, ktoré majú význam slova droga – psychoaktívne a psychotropné látky.“ [2]

Toxikománia - „ stav opakujúcej sa náhlej /akútnej/ alebo sústavnej /chronickej/ otravy /intoxikácie/vyvolanej  opakovaným podaním drogy“[3],,Toxikománia je stav periodicky sa opakujúcej alebo chronickej intoxikácie jedinca, pričom je tento stav vyvolávaný opakovaným užitím drogy prírodnej alebo syntetickej a škodí jedincovi samému i celej spoločnosti“[4] Tento pojem sa považuje v odbornej literatúre za zastaraný, ale pre prax je dôležité poznať jeho vysvetlenie.

Úsus – ide v podstate o užívanie liečiv či iných látok charakteru drog v primeraných dávkach v súlade s potrebami užívateľa i spoločnosti.[5]

Misúsus – ide obyčajne o neprimerané prekračovanie terapeutických dávok liečiv, prípadne ich nevhodné laické kombinácie. [6]

Abúsus – ide predovšetkým o nadmerné používanie do tej miery, že u osôb mladistvých je ohrozené dospievanie i dozrievanie osobnosti, u osôb dospelých dochádza k nepriaznivému vývoju psychickej i fyzickej výkonnosti.[7]

Písala mi jedna maminka svoj životný príbeh .Uverejňujem ho s jej súhlasom.Urobila to pre Vás ,aby ste sa z neho poučili .Ona sa dokázala vzoprieť násiliu a neľutuje,dáva sa pomaly dokopy,žije pre svoje dieťa,ktoré miluje a čaká na krajší život ako mala.

Mala som krásne detstvo, krásny život. Školu za sebou a prechodený ako tak svet. Práve som pracovala na Slovensku v jednom krásnom hoteli. Mali sme prestávku a medzi dverami sa objavil muž, tmavé vlasy, tmavé oči, nie moc vysoký, ale pre mňa bol dokonalý. V tom momente som si povedala: "Ja ho chcem a ja ho dostanem!".
Tento muž sa stal mojim nadriadeným a trávili sme tak v jednej spoločnosti každý môj pracovný deň. Od prvého dňa sme spolu chodievali na obedy a preberali sme životy. Bol ženatý! To ma dosť odradilo, ale stále som s ním jednala rovnako. predsa sa treba tešiť, keď má človek zdravú a láskyplnú rodinu. Po nejakom čase sme šli celá smena na pivo a to sme potom robievali pravidelne. Až raz som sa opila a on to využil. Ani som nenamietala, on sa mi páčil, ja som bola slobodná, mne sa to nevhodné nezdalo. No začal byť nenásytný, nikdy som sa s takým človekom nestretla. Stále chcel viac a viac, obmedzoval ma, chcel byť so mnou.. pripadalo mi to tak, že mu je so mnou tak dobre, že chce byť len so mnou a nie so svojou rodinou. Jedného dňa som mu povedala, že sa má alebo vrátiť k rodine (bolo by to najlepšie, má ženu, dieťa), alebo prísť ku mne, ale že nemôže mať oboje naraz, nech sa rozhodne. V ten večer mi zvonil dole pri vchode aj s cestovnými taškami. Odvtedy sme spolu žili i pracovali.
V práci neustále sledoval kde som, s kým sa bavím, kam idem po práci, ak on musel ostať na porade. Po mesiaci ho vyhodili, lebo sa viac nedokázal sústrediť na prácu. Živila som ho ja. Jemu to nevadilo, pokiaľ som bola v práci, chodil na pivo, hrávať automaty.. veď čo má robiť, keď ja som v práci? Navrhla som mu, aby sme si šli spoločne hľadať prácu do zahraničia. On vedel perfektne po nemecky, ja som cestovanie milovala. Keďže nemal peniaze, všetko som z nekonečnej lásky k nemu zaplatila ja, nemala som s tým problém. Prácu si našiel ihneď, takže po prvom mesiaci začal on platiť nájom, ja ostatné. V deň jeho prvej výplaty sa tak veľmi opil, že keď sme šli domov z reštaurácie, videl ako sa bavím s chlapcami na ulici. Ja som s ním šla ruka v ruke, on si to alebo domyslel, či sa mu to snívalo, hneď ako precitol, začal ma mlátiť a kričať, že som fľandra.
Po bitke som sa osprchovala, vyplakala, zbalila a šla volať domov, že prídem, nech ma čakajú. Mama sa hneď pýtala, čo sa stalo. Povedala som jej, že sme sa opití navzájom pobili. Bola nešťastná. Keď som sa v telefónnej búdke otočila, stál tam môj partner. Plakal, že on to urobiť nechcel, nevie čo ho to napadlo. Uverila som mu. Objali sme sa a šli domov. Vybalili mi veci, urobil obed.
V tom čase som si našla prácu. Keď zistil, že môj šéf má dvoch synov, jeden v mojom veku, štíhly, modrooký fešák, druhý o rok mladší, začal ma do práce vozievať autom. Nedokázal to predýchať, vyvolával mi, chodieval za mnou.. ešte stále som myslela, že to preto, že mu chýbam a tak strašne ma ľúbi.
Na Silvestra som bola doma sama, keďže on musel ostať v práci. Domov prišiel opitý a samozrejme začali debaty o spoločníkovi, ktorý bol určite super, s ktorým som vítala Nový rok. Bolo to neznesiteľné.
Počas 3 mesiacov v zahraničí nebolo dňa, kedy by som neplakala od jeho urážok, nečakal bitku či zakazovania niečoho, čo som robila.
Ak som neuvarila, neupratala, nevyžehlila - bola som neschopná. Ak som šla von - šla som za iným sa flákať a podvádzať ho. Ak som sa namaľovala - určite kvôli niekomu inému. Asi o ďalšie 3 týždne som sa nesmela maľovať, lebo som krásna taká aká som. Nesmela som chodiť von, lebo ak som šla, bola som fľandra. Bála som sa na to niečo povedať, aby ma neudrel. Nič nebolo dobré, košele mal zle vyžehlené, prádlo zle vypraté, jedlo málo slané, málo štipľavé, byt zle uprataný, posteľ zle ustlanú. Všetko bolo zlé, ja som bola škaredá, tlstá, nevkusne oblečená a ak vkusne, tak to bol hneď oheň na streche.
Náš intímny život bol spočiatku úžasný. Nikdy predtým som nemala tak skvelého partnera a bola som nadšená. V zahraničí sa to začalo rútiť dolu vodou. Nie že by sa stal horším milencom, ale začal byť násilný, rozkazoval ako mám čo robiť, kedy to mám robiť a kde to mám robiť. Ak mal svoj deň, tak ma dokázal zobudiť kvôli tomu, aby som ho uspokojila, ale to takým štýlom, že začal kričať po mne, alebo mi ťahal hlavu, alebo ruku, len aby som robila, čo chce. Mohla som aj plakať, vôbec ho to nezaujímalo, pokiaľ nebol on spokojný. Potom ku mne prišiel a objímal ma, hovoril aká som skvelá, nádherná, úžasná. Mávala som zmiešané pocity, ale stále som mu verila, že ma miluje, veď  snáď by to nasilu nehovoril a nežil so mnou, keby ma nemiloval.
Keď mi po pol roku skončila sezóna, chcela som ísť domov. Pozrieť rodičov, psov, odviezť veci, darčeky. Partner nesúhlasil a vzal mi všetky peniaze, že chce ísť radšej na dovolenku. Tak som ostala, ale on chodil ďalej do práce a peniaze minul. Asi na alkohol s kamarátmi. Keď už toho bolo naozaj moc, tak som jednoducho povedala, že idem sním, alebo bez neho. On sa nahneval a povedal, že ma vezme domov, nech si zbalím všetko a už ma nikdy nechce vidieť. Doma ma vysadil, dal 1000€, nech niečo mám a odišiel. Bez slova.
Plakala som, ale mama ma podržala. Plakala som týždeň, napokon prišiel a povedal, ako ma miluje a ja som s ním šla nazad. Všetko som mu odpustila. Rodičia absolútne nechápali, čo sa deje, ale nechali ma, nech si to vyriešim sama. Nevideli do vzťahu a nechceli mi do toho kecať. Takto som s ním prešla 5 sezón v zahraničí. Bola som viac bitá než spokojná, šéfka ma poslala k lekárovi a na políciu. K lekárovi som šla, na políciu nie, nemala som to srdce. Bil ma vonku na ulici, skákal mi po hlave a kopal do rebier. Tiež len preto, lebo sa opil a ja som ho určite podviedla. 3-krát som ho opustila, 3-krát ma uprosíkal a ja som sa vrátila. "Keď si zlý, si zlý, ale keď si dobrý, si veľmi dobrý a ja ťa neskutočne milujem." Slová ktoré mi šli z úst, cez slzy, či s napuchnutými perami, alebo fialovým krkom po dusení. A on si bol vedomý toho, že ho milujem a zasa sa vrátim.
Prišiel však čas, keď už som mu povedala, že nám to vážne nejako neklape. Navrhla som, aby sme to nechali tak a šli každý svojou cestou. Súhlasil, no najprv chcel, aby som s ním ešte šla do UK za jeho sestrou a potom sa rozídeme. V Anglicku bolo fajn, hoci mal reči, že som sa dala dokopy s jeho švagrom. To som už ani nevnímala, veď každý jeho kolega so mnou spal, každý kamoš, dokonca aj jeho otec a bratranec. Proste každý chlap...
Ibaže po návrate z Anglicka som o pár týždňov zistila, že som tehotná. Bol so mnou na klinike, tiež bol zvedavý. Keď ma sestrička zavolala a oznámila mi to, podlomili sa mi kolená. Hrozne som sa rozplakala, podišla som k nemu, hral na telefone nejakú hru a povedala som mu to. Mykol plecami, že prečo tak revem, že sa mám ukľudniť a som ako hysterka.
Opäť sme sa presťahovali spolu do bytu. Práce sme mali vedľa seba, takže sledoval kedy idem z domu, chodieval za mnou do práce. Stupňovalo sa to, chcel mi vybaviť prácu v jeho hoteli, aby nám vychádzali smeny spolu. To našťastie nevyšlo. 6 mesiacov pred pôrodom som prišla o prácu. Bola som len doma, starala sa. On si chodil po nociach na pivo, biliard a podobné akcie. Volávala som mu, on že už ide, ale domov prišiel ráno o 5tej. Niekedy s prosíkom, že ma miluje, nech mu odpustím, alebo s nadávkami, že určite som sa i ja flákala. Ja som chcela len jediné, vedieť s kým je a kedy príde, aby som sa oňho nebála.
Sezóna ako-tak prešla, sťahovali sme sa do veľkého mesta. Ja v 6tom mesiaci som sa tešila z tej diery preč. Chalani dávali byt do poriadku, robili podlahu a čo bolo treba. Ja som balila veci a chystala, aby ich mohli odviezť. Presťahovali sme sa a partner musel nastúpiť do práce. Byt nebol kompletne dokončený a keďže ja neznášam výhovorky typu: "Veď zajtra to spravím.. ", pustila som sa do toho sama. Preniesla som gauč do inej izby a podobné veci, vymaľovala a bola som spokojná, on mi samozrejme vynadal.
V 7mom mesiaci ma hrozne zbil, nechal ma ležať na zemi a odchádzal s krikom: "Bodaj by si potratila, ty štetka špinavá..". Bolo mi hrozne, ale malinkého som tak milovala a asi aj on mňa, keď ma neopustil. Veľmi zlé obdobie sa tiahlo až do pôrodu. Hoci on so mnou chodil na každú kontrolu, každý ultrazvuk, tešil sa z toho, keď videl malého na monitore a keď lekár hovoril, že malý je v poriadku, ja som minimálne 4-krát denne plakávala. Nie len že útočil slovne, ale ani mi s ničím nepomáhal, z jeho neochoty som bola nešťastná. Všetko hádzal na zem, ráno na mňa kričal, nech mu do sprchy donesiem veci, aby sa mohol obliecť. Ešte v 9tom mesiaci som umývala okná a vešala závesy, takže som podľa neho mohla fungovať aj v intímnom živote ako keby som ani tehotná nebola. Keď som nespĺňala jeho požiadavky, bol schopný so mnou aj dva dni nerozprávať, alebo mi vytýkal, že som všetku energiu vyčerpala na inom mužovi a on ma už nevzrušuje.
Nadišiel deň pôrodu. Okamžite za mnou prišiel na kliniku, keď som mu zavolala, že budeme čakať ako sa to vyvinie. Ostal pri mne celý deň, a ráno znova. Nosil mi pozornosti, tešil sa na syna a ja som si myslela, že konečne sa prebral z toho zlého sna a budem poriadna normálna rodina. Bol pri pôrode, stískal nášho synčeka i mňa, slzy šťastia mu tiekli a aj ja som plakala. Na klinike som ostala týždeň, každý deň za nami prišiel aj 3-krát. Bol šťastný, náš syn ten najkrajší a ja tá najúžasnejšia žena na svete.
Po prepustení z pôrodnice k nám prišli moji rodičia. Keď videli náš život, po týždni radšej odišli. Ešte v prvý večer ma udrel keď prišiel večer z práce a vynadal, že všetko pre nich robím a pre neho nič. Strašne žiarlil a nadával mi, že sa tak obetujem pre rodičov. Musela som robiť všetko, takže som dostala zápal maternice. On mi ani len syna k autu nepomohol odniesť, ani garážovú bránu neotvoril.
Keď sme mali preložené všetky papiere a šli na úrad na zápis do rodného listu dieťaťa, on nepriznal otcovstvo. Bola to snáď najväčšia bolesť akú som pocítila. A tak som rýchlo pobehala úrady, predvolala si ma sociálka, čo sa deje s otcom dieťaťa, keďže nie je na rodnom liste a poprosila som lekára, nech ma vyšetrí, lebo musím opustiť krajinu. Bolo mi z toho chlapa zle. Môj syn nemal ani 5 týždňov, keď sme partnera opustili. A neľutujem to. Po odchode zničil všetky moje veci, vyvolával aká som zlá, zmija, štetka, fľandra, že spraví všetko pre to, aby mi malého zobrali a že to aj tak nie je jeho dieťa. Plakala som a plačem dodnes. Ale už je to o moc lepšie a zvládame to s malým dobre. Do dnešného dna sa na malého neopýtal a to má už 10,5 mesiaca. Nahlásil ma úradom, že sa o dieťa nestarám, poslal na mňa kontroly a neviem čo ma čaká ďalej, ale my sa nedáme. Čakajú nás DNA testy, súdy a úrady. No radšej toto, než kopance, urážanie, ponižovanie, nadávky, pľuvance, hádzania jedla do tváre a rozkazy ako čo mám kedy robiť v intímnom živote.

Som šťastná, mám zdravé dieťa, super rodičov a skvelých ľudí, čo pri nás stoja.

Násilie na ženách /časť prvá/.

...nezbil ma, len ma udrel, ale má ma rád...aj minule, ale bolo  slabšie...

...to ,že ma zbil, je moja chyba...stále ho provokujem...

...je hrubý, ale čo veď on je taký...stále bol...

Koľko ešte existuje výhovoriek tohto typu. Nie nemá to nič spoločné s láskou, stali ste sa obeťou násilia. Tento článok je len úvodom do problematiky násilia, ktorú si rozoberieme aj v ďalších častiach. Čo je násilie?

Násilie je každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, vyhrážania sa, zneužívania moci, fyzického, psychického a sexuálneho nátlaku. Domáce násilie nie je jednorázový čin, opakuje sa, dlhodobo pretrváva a jeho intenzita sa časom stupňuje.

Toto sú Vaše práva ,ktoré boli zhrnuté do Charty práv pacienta.

CHARTA  PRÁV  PACIENTA

Článok 1 - Ľudské práva a slobody pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti

1. Každý má právo, aby sa jeho základné ľudské práva a slobody pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti rešpektovali.
2. Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti sa zakazuje akákoľvek diskriminácia    z dôvodu rasy, farby pleti, pohlavia, náboženstva, politického alebo iného     zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Článok 2 - Všeobecné práva pacientov

Každý, kto je telesne alebo duševne chorý alebo postihnutý, alebo kto je ohrozený takýmto stavom, sa považuje za pacienta a ma právo na preventívnu starostlivosť, diagnostiku a liečbu v záujme obnovy zdravia, alebo zmiernenia následkov takéhoto stavu, alebo zabránenia ďalšieho zhoršovania stavu.

História psychiatrie je obrazom vývoja názorov v ľudskej spoločnosti. Až do čias antického Grécka a Ríma vysvetľovali ľudia výskyt duševných porúch, predovšetkým tých  s psychotickou symptomatikou, ako dielo nadprirodzených síl a posadnutie zlými duchmi. Okrem rôznych zaháňacích rituálov však už tu nájdeme správy o zvláštnych postupoch, ktorými boli liečené. Medzi ne patria napríklad hypnotické či davovo sugestívne postupy užívané v starovekom Egypte, alebo grécke chrámy boha Asklépia, kde boli postihnutí liečení pomocou tzv. ,,chrámového spánku“.[1] Prvé príručky týkajúce sa duševných porúch sú však dielom Grékov. V 4.storočí pred n.l. prišiel s teóriou o fyziologických abnormalitách ako príčine duševných porúch Hippokrates. Skúmanie v tomto smere však ustalo s úpadkom Rímskej ríše. ,,Už v staroveku sa starostlivosť o chorých nezužuje na jeden prostriedok, ale používajú sa viaceré metódy dostupné dobe, najmä, to čo dnes označujeme ako liečba prácou a zamestnaním. .Zdôrazňovali sa postupy odpútavajúce pozornosť chorých, ako počúvanie hudby, rozhovory, recitácie, cvičenia. Jeden z najväčších lekárov staroveku Galénos sa vyjadril: ,,Zamestnávanie je od prírody najlepším lekárom a zásadne dôležité pre ľudské šťastie.“[2] V stredoveku zodpovedalo kresťanskému pohľadu na svet to, že spoločnosť na duševne nemocných brala ohľad, nevyčleňovala ich zo svojho stredu, uznávala ich dôstojnosť. Psychicky nemocní žili u svojich rodín a v menších obecných spoločenstvách. Žili aj v kláštoroch.[3] Prvé psychiatrické zariadenia sa stavali v stredovekom islamskom svete už od 8. storočia. Prvá liečebňa bola postavená v Bagdade v roku 705, nasledoval Fes a za ním Káhira. Ako prví poskytovali duševne chorým osobám istý druh psychoterapie amorálnu liečbu, sprevádzanú rôznymi ďalšími, prekvapivo modernými postupmi ako kúpele, medikácia, muzikoterapia či pracovná terapia.[4] V stredovekej Európe sa od 13. storočia tiež stavali nemocnice pre duševne chorých, slúžili však v podstate len ako akési opatrovateľské zariadenia bez akýchkoľvek pokusov o liečbu. Najstaršou takouto inštitúciou bola Bethlemská kráľovská nemocnica v Londýne. S príchodom roku  1792 vystúpil na scénu slávny francúzky lekár Philippe Pinel, ktorý je vďaka zavedeniu a hlásaniu humánneho prístupu k osobám trpiacim duševnou poruchou, konečne ,,vyslobodených z reťazí“, mnohými považovaný za otca modernej psychiatrie. Metódy  predstavené Pinelom si osvojil Angličan William Tuke, ktorý ešte v tom roku otvoril v Yorku ústav s názvom Retreat, slúžiaci následne ako model humánnej starostlivosti na celom svete. Rozvoj psychiatrie ako klinickej medicínskej disciplíny možno datovať do druhej polovice 19.stor. Za klasika psychiatrie sa pokladá         E. Kraepelin, ktorý podrobne opísal základné duševné poruchy a choroby. Osobitým prínosom, najmä z hľadiska prístupu k chorému a výkladu jeho ťažkostí, je tzv. hlbinná psychologická škola S. Freuda, tvorcu psychoanalýzy.[5] ,,V 20 stor. došlo k výraznému vývoju v oblasti biologických terapií duševných porúch, psychologicky pojatých koncepcií a k aplikácii sociálnych poznatkov.“[6] Od prvej polovice 20. stor. sa rozvíjajú postupy socioterapeutické. Zavádza sa pracovná terapia, ktorá pomáha obnovovať a rozvíjať pracovné zručnosti. Obohacuje svet nemocného o uspokojenie z výsledkov jeho práce.[7]

V Čechách a na Slovensku sa vývoj psychiatrie podstatnejšie neodlišoval. Prvé psychiatrické oddelenie v Čechách bolo otvorené v Prahe roku 1790, na Slovensku v Bratislave roku 1919, v Košiciach roku 1948, v Martine roku 1965 a roku 1997 Psychiatria Trnavskej univerzity v Pezinku.

 Mgr.Lucia Kleinová

[1] Porov. Svoboda, M. - Češková, E. - Kučerová, H.: Psychopatologie a psychiatrie. Praha : Portál 2006, s. 14

[2] Kafka, J. a kol.: Psychiatria, s. 16

[3] Porov. RABOCH, J. – ZVOLSKÝ, P.: Psychiatrie, s. 563

  Úzkostné (v minulosti nazývané neurotické) stavy v miernej podobe môže zažiť občas každý z nás. Problémom sa ale stávajú vtedy, pokiaľ ich začneme prežívať nepríjemne stále častejšie, silnejšie alebo keď začnú byť spojené s nejakou situáciou či keď sa objavujú pravidelne a dokonca začnú brániť vykonávaniu nejakej činnosti. Tej sa potom radšej vyhneme, aby sme predišli nepríjemnému stavu. Dokonca môžeme začať silne prežívať obavu vopred, že sa „TO“ bude opakovať (tzv.anticipačná úzkosť, inak povedané strach zo strachu)….

      Tieto stavy zväčša začínajú tým, že človek prežije nejaký fyzicky a psychicky nepríjemný stav, ktorý ho zaskočí až vydesí.
Najčastejšími telesnými príznakmi sú: zrýchlený tep (búšenie srdca), potenie, tras, vnútorné chvenie, obtiažne dýchanie, pocit dusenia, bolesti alebo nepríjemné pocity na hrudníku, žalúdočná nevoľnosť, pocit slabosti v končatinách, návaly tepla či chladu, pocity znecitlivenia alebo mravenčenia…
Nejčastejšími psychickými príznakmi sú: závraty, nepokoj, strach z mdloby, odpadnutia, zo straty kontroly, strach zo „zošalenia“, strach zo smrti…

      Prirodzenou a správnou reakciou je, že vyhľadáme odbornú lekársku pomoc, kedy lekár vyšetrí náš zdravotný stav. Až po realizácii základných vyšetrení vylúči súvislosť medzi našimi príznakmi a telesným ochorením, je možné zvažovať, či šlo o úzkostný stav. To ale býva pre mnoho trpiacich (ale aj ich príbuzných, priateľov či lekárov) neprekonateľným problémom, pretože oni predsa nie sú „blázni“. Oni si predsa nič nenahovárajú. Najmä telesné príznaky títo ľudia veľmi prežívajú, preto je pre nich takmer neprijateľné, že im „nič“ nie je, lepšie povedané, nenájde sa telesná či organická príčina ťažkostí. Často sa začnú dožadovať ďalších a ďalších odborných vyšetrení, ktorými sa konečne „musí zistiť, čo im skutočne po telesnej stránke je“. Alebo ich základné vyšetrenie upokojí iba do tej doby, než sa úzkostný stav zopakuje.

     Úzkostné a fobické poruchy sú reálne a vážne zdravotné problémy, ktoré ovplyvňujú prežívanie, myšlienky a správanie človeka. Nie sú osobnou slabosťou ani výhovorkou.

 PANICKÁ  PORUCHA

Pavla má 27 rokov, pracuje ako grafička a je veľmi športovo aktívna, trénuje deti kung-fu, tiež pravidelne behá, pláva a veľa času trávi vo fitnes centre. Prvý záchvat paniky dostala práve pri cvičení vo fitnes centre. Počas zvyčajnej série cvikov sa jej z ničoho-nič začala krútiť hlava a dostala strach, že omdlie. Pocítila mravenčenie v prstoch. Hlava sa jej krútila čím ďalej tým viac, musela si sadnúť. Dostala hrozný strach. Bola presvedčená, že má mŕtvicu. Ruky jej tŕpli stále viac a ťažko sa jej dýchalo. Rozdýchavala sa čo najviac. Náhle dostala kŕče do rúk. Mala dojem, že prsty od seba nedokáže odlepiť. Rýchle zavolala pohotovosť. Odviezli ju do nemocnice a po realizácii rôznych vyšetrení jej povedali, že je zdravá. Nerozumela  tomu. O týždeň pri posilovaní sa to zopakovalo znova. Radšej prestala posilovať. Navštívila niekoľko známych lekárov, ale nič jej nenašli....

O žiadnom medicínskom obore neexistuje toľko predsudkov a mýtov ako o psychiatrii.Je to dôsledok neinformovanosti,nedostatkom vedomostí o psychiatrii.A práve preto sme tu,aby sme informovali , znižovali a prekonávali  stigmu a diskrimináciu duševne chorého a jeho rodiny.Budem sa Vám pravidelne prihovárať prostredníctvom článkov uverejnených vo fotoblogu.Nájdete tu články o duševnej hygiene,psychiatrii,rôznych diagnózach.Budem sa snažiť priblížiť Vám všetko jednoducho a zrozumiteľne.

Kde nás nájdete?

REGIONÁLNE OBČIANSKE

ZDRUŽENIE ODOS – KOŠICE

Lekárska Fakulta UPJŠ

Trieda SNP 1

ODOS – Otvorme dvere, otvorme srdcia...

     Naše združenie sa zaoberá podporou a realizáciou projektov zameraných na destigmatizáciu osôb s duševnými poruchami a chorobami.Do aktivít sa zapájajú občania s duševnými poruchami, príbuzní, priatelia, profesionáli a široká verejnosť.

     Čo je našou úlohou a poslaním? Sme tu pre tých, ktorí nás potrebujú, prispievame k zvýšeniu ochrany základných ľudských práv ľudí s duševnou poruchou a ich príbuzných. Zvyšujeme právne vedomie pacientov realizáciou pacientskej advokácie na psychiatrických oddeleniach. Posilňujeme ľudí s duševnou poruchou a motivujeme ich ku spolupráci s odborníkmi. Učíme ich ako sa aktívne zapájať do rozhodovania o spôsobe ich liečby a ako postupne preberať zodpovednosť za svoje zdravie. Podporujeme ľudí s duševnou poruchou v aktívnom presadzovaní a uplatňovaní ich ľudských práv tak, aby rozvíjali svoje schopnosti samostatne riešiť svoje životné problémy a mohli sa zaradiť späť do spoločnosti. Snažíme sa prekonávať diskrimináciu osôb s duševnou poruchou tak, aby mohli žiť v spoločnosti dôstojne a rovnocenne.

     Medzi naše aktivity patrí poskytnutie ľuďom s duševnou poruchou bezplatnej právnej pomoci v závažných prípadoch porušenia ľudských práv, pomoc pri presadzovaní ich záujmov voči štátnej správe a samospráve, vzdelávanie ľudí s duševnou poruchou a ich príbuzných v oblasti ľudských práv a v problematike duševných porúch a duševného zdravia. Vydávame propagačné a odborné materiály  pre ľudí s duševnou poruchou, príbuzných, širokú verejnosť, ako aj pre odborníkov.

Podporujeme vznik, financovanie a prevádzkovanie: -  informačno-vzdelávacieho centra s odbornou knižnicou a videotékou, zameranou na vzdelávanie v oblasti duševného zdravia, prevencie duševných porúch, psychiatrie a psychoterapie.

-          dielní pre pracovnú rehabilitáciu, chránených dielní a iných zariadení slúžiacich na resocializáciu a reintegráciu ľudí s duševnou poruchou do spoločnosti.