Úzkostné (v minulosti nazývané neurotické) stavy v miernej podobe môže zažiť občas každý z nás. Problémom sa ale stávajú vtedy, pokiaľ ich začneme prežívať nepríjemne stále častejšie, silnejšie alebo keď začnú byť spojené s nejakou situáciou či keď sa objavujú pravidelne a dokonca začnú brániť vykonávaniu nejakej činnosti. Tej sa potom radšej vyhneme, aby sme predišli nepríjemnému stavu. Dokonca môžeme začať silne prežívať obavu vopred, že sa „TO“ bude opakovať (tzv.anticipačná úzkosť, inak povedané strach zo strachu)….
Tieto stavy zväčša začínajú tým, že človek prežije nejaký fyzicky a psychicky nepríjemný stav, ktorý ho zaskočí až vydesí.
Najčastejšími telesnými príznakmi sú: zrýchlený tep (búšenie srdca), potenie, tras, vnútorné chvenie, obtiažne dýchanie, pocit dusenia, bolesti alebo nepríjemné pocity na hrudníku, žalúdočná nevoľnosť, pocit slabosti v končatinách, návaly tepla či chladu, pocity znecitlivenia alebo mravenčenia…
Nejčastejšími psychickými príznakmi sú: závraty, nepokoj, strach z mdloby, odpadnutia, zo straty kontroly, strach zo „zošalenia“, strach zo smrti…
Prirodzenou a správnou reakciou je, že vyhľadáme odbornú lekársku pomoc, kedy lekár vyšetrí náš zdravotný stav. Až po realizácii základných vyšetrení vylúči súvislosť medzi našimi príznakmi a telesným ochorením, je možné zvažovať, či šlo o úzkostný stav. To ale býva pre mnoho trpiacich (ale aj ich príbuzných, priateľov či lekárov) neprekonateľným problémom, pretože oni predsa nie sú „blázni“. Oni si predsa nič nenahovárajú. Najmä telesné príznaky títo ľudia veľmi prežívajú, preto je pre nich takmer neprijateľné, že im „nič“ nie je, lepšie povedané, nenájde sa telesná či organická príčina ťažkostí. Často sa začnú dožadovať ďalších a ďalších odborných vyšetrení, ktorými sa konečne „musí zistiť, čo im skutočne po telesnej stránke je“. Alebo ich základné vyšetrenie upokojí iba do tej doby, než sa úzkostný stav zopakuje.
Úzkostné a fobické poruchy sú reálne a vážne zdravotné problémy, ktoré ovplyvňujú prežívanie, myšlienky a správanie človeka. Nie sú osobnou slabosťou ani výhovorkou.
PANICKÁ PORUCHA
Pavla má 27 rokov, pracuje ako grafička a je veľmi športovo aktívna, trénuje deti kung-fu, tiež pravidelne behá, pláva a veľa času trávi vo fitnes centre. Prvý záchvat paniky dostala práve pri cvičení vo fitnes centre. Počas zvyčajnej série cvikov sa jej z ničoho-nič začala krútiť hlava a dostala strach, že omdlie. Pocítila mravenčenie v prstoch. Hlava sa jej krútila čím ďalej tým viac, musela si sadnúť. Dostala hrozný strach. Bola presvedčená, že má mŕtvicu. Ruky jej tŕpli stále viac a ťažko sa jej dýchalo. Rozdýchavala sa čo najviac. Náhle dostala kŕče do rúk. Mala dojem, že prsty od seba nedokáže odlepiť. Rýchle zavolala pohotovosť. Odviezli ju do nemocnice a po realizácii rôznych vyšetrení jej povedali, že je zdravá. Nerozumela tomu. O týždeň pri posilovaní sa to zopakovalo znova. Radšej prestala posilovať. Navštívila niekoľko známych lekárov, ale nič jej nenašli....
Panický záchvat je stav vystupňovanej úzkosti a strachu, ktorý sa výrazne prejavuje v telesnom prežívaní a správaní človeka. Typické pre panický záchvat je, že prichádza náhle, väčšinou nepredvídateľne a nie je obmedzený na žiadnu špecifickú situáciu či súhrn okolností. Človek prežíva intenzívny strach, pocit, že sa niečo hrozné prihodí, strach zo straty sebakontroly, zo zošalenia a takmer vždy sa objaví strach, že dotyčný zomrie. Typický záchvat zvyčajne trvá niekoľko minút, výnimočne napr. 2 hodiny. Po záchvate je často prítomná triaška, napätie, vyčerpanie, niekedy aj trvalý strach z ďalšieho záchvatu (anticipačná úzkosť). Bežnou reakciou na záchvat je snaha uniknúť zo situácie, kde k panike došlo alebo čo najrýchlejšie vyhľadať pomoc a bezpečie, problémom ale je, že tieto miesta či situácie sa rozširujú a stupňujú, takže postupne niet kam uniknúť.
Panické stavy a záchvaty sú v podstate relatívne často sa vyskytujúce, v priemere u každého deviateho z nás a to najčastejšie vo veku 15 až 24 rokov, o čosi menej v rozmedzí 45 až 54 rokov. Alarmujúce je ale to, že skoro u 50% ľudí to nie je vôbec diagnostikované. Každý rok sa panický záchvat vyskytne prvýkrát u 1-3 % osôb. U žien sa tieto stavy údajne objavujú 2x častejšie ako u mužov. Prvý atak prichádza nezriedka v období vážnej choroby, nehody, strate blízkeho človeka, prerušením vzťahu, odlúčením od rodiny ale často sa nejaký konkrétny spúšťací moment ani neodhalí. Rizikovými je ale aj užívanie psychoaktívnych látok, poruchy štítnej žľazy a pod.
Hlavnou charakteristikou panickej poruchy sú opakované záchvaty úzkosti až paniky sprevádzané telesnými (vegetatívnymi) prejavmi, ktoré sa objavujú nezávisle a bez väzby na konkrétnu situáciu. Ich vznik nemožno predvídať.
Typickými telesnými prejavmi sú: povrchné dýchanie, pocit dusenia vedúci k hyperventilácii, búšenie srdca, bolesť na hrudníku, potenie, závrate, mdloby, točenie hlavy, slabosť (podlamovanie) dolných končatín, pocity na zvracanie či žalúdočná nervozita, pocity, že objekty, okolie nie je reálne (derealizácia) alebo je jedinec akoby „mimo“ či nebol sám sebou (depersonalizácia), mravenčenie v prstoch, predlaktiach, chodidlách, pri intenzívnom dýchaní kŕče v týchto miestach, brnenie okolo pier, návaly tepla a chladu, silné chvenie či triaška.
Hlavnou obavou u takéhoto človeka je myšlienka, že zomrie, skolabuje, zošalie, že má infarkt, mŕtvicu, stratí kontrolu nad sebou.
Vystupňovaním týchto ťažkostí sa môže dostaviť stav nazývaný agorafóbia, t. j. títo ľudia majú strach z veľkých otvorených priestranstiev, boja sa navštevovať nákupné centrá, chodiť po ulici, cestovať dopravnými prostriedkami. Najviac sa obávajú záchvatu paniky na mieste, o ktorom si myslia, že z neho niet úniku.
Rozlišujeme vonkajšie spúšťače takéhoto záchvatu – situácie, v ktorých človek už takýto záchvat mal alebo situácie, v ktorých si uvedomí, že v prípade záchvatu je pomoc menej dostupná či nedostupná (napr. autobus, pobyt na osamotenom mieste) či vnútorné spúšťače (často chronifikované) – myšlienky, telesné pocity, emócie, silné predstavy.
Panickú poruchu udržuje: 1. vyhýbavé správanie – vyhýba sa činnostiam a situáciám, ktoré by mohli jeho stav zhoršiť, a tým si nemôže overiť, že jeho „katastrofické interpretácie“ neplatia, napr. „čo ak dostanem infarkt, mŕtvicu“ – vyhýba sa telesnej námahe a je presvedčený, že toto ho chráni pred infarktom či mŕtvicou (príklad Pavla)
2. precitlivelosť – tento človek sa začína zameriavať na tie telesné prejavy, ktoré predtým možno až tak nevnímal a pripisuje im nadmerný význam.
Základnými cieľmi liečby panickej poruchy sú eliminácia panických atakov, vyhýbavého správania, anticipačnej úzkosti a komorbidných problémov. Tiež je samozrejme dôležité predchádzať relapsom a recidívam poruchy pri dlhodobej liečbe. Medikamentózna liečba je účinnejšia u paciento s panickou poruchou bez agorafóbie, zatiaľčo pre redukciu vyhýbavého správania je účinnejšia tzv. behaviorálna liečba. Pod liečbou panickej poruchy nerozumieme iba liečbu panických aták ale aj zlepšenie či odstránenie anticipačnej úzkosti, fóbií (napr. agorafóbie), zlepšenia narušenia fungovania v pracovnej, rodinnej či spoločenskej oblasti a vôbec pocitu celkového zdravia. Z psychofarmák sa stále najviac využívajú tzv. benzodiazepínové preparáty, ale v skutočnosti to bola liečba tzv. prvej voľby v osemdesiatych rokoch 20. storočia. Dnes je to skôr prekonaná liečba (najmä v udržiavacej, teda viac ako 6-mesačnej liečbe), pretože preferovanou liečbou z hľadiska pomeru účinnosti a bezpečnosti liečby pre pacienta je liečba antidepresívami, predovšetkým typu SSRI či SNRI.
Väčšina odborníkov sa prikláňa k tomu, že optimálnou liečbou panickej poruchy je kombinácia psychofarmák s psychosociálnou liečbou, predovšetkým kognitívne-behaviorálnou (KBT) psychoterapiou či už individuálnou alebo skupinovou.
Dĺžka liečby KBT je individuálna, najčastejšie 5 až 25 sedení. Základnými metódami KBT panickej poruchy je edukácia, nácvik upokojujúceho dýchania, svalová relaxácia, interoceptívna expozícia, spochybňovanie katastrofických intrepretácií a zvládanie vyhýbavého správania.
/pozn. –ak by bol priestor, tak môžem vložiť napr. edukačný model panickej poruchy s bludným kruhom/
Panická porucha patrí medzi časté psychické poruchy, s ktorými sa spočiatku stretáva najčastejšie somatický odborník, tvoria napr. 15% klientely kardiológov. Spravidla vedie k výraznému stresu obmedzenia života s obmedzením aktivít a rozvoji druhotnej agorafóbie. V primárnej starostlivosti je to porucha, ktorá je často nerozpoznaná a pacient je často vystavený mnohým zbytočným vyšetreniam a liečebným postupom. K psychiatrovi pacient prichádza nezriedka aj po niekoľkých rokoch trvania ťažkostí, pričom liečba panickej poruchy môže byť veľmi úspešná ! (hoci dlhododobejšia). Človek – pacient potrebuje v prvom rade zistiť jednoduché, a pritom adekvátne informácie o tom, čo sa s ním deje, ako sa to dá zmeniť – liečiť, pričom liečbou prvej voľby je kognitívne – behaviorálna terapia s interoceptívnymi expozíciami v kombinácii s podávaním antidepresív (preferenčne SSRI či SNRI).
MUDr. Dagmar Breznoščáková
ja mám problém so závratmi už dlhí čas, magnetická rezonancia je OK, bojím sa chodiť von, je to na zbláznenie. prosím poraďte.