• Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
  • Odporúčame:  Mojasvadba.sk Modrastrecha.sk
  • Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
a uvidíš všetky príspevky!
petkave
18. jan 2011
Vincko je pre mňa najväčší poklad na svete... Dokonca aj otecko je mi popri ňom ukradnutý. Mala by som sa hanbiť :(
Zobraz celú správu
petkave
23. dec 2010
Všetkým svojim priateľkám koníkovkám želám krásne Vianoce!!!
Zobraz celú správu
petkave
18. dec 2010
Už tretí deň sa Vincko prevracia z chrbátika na bruško a ja som to ešte ani raz nevidela... Vždy sa pretočí v nestráženej chvíli.
Zobraz celú správu
petkave
4. dec 2010
Oslavujeme 4 mesiace!!! To letí...
Zobraz celú správu
petkave
6. okt 2010
Ďakujem za krásne komentáre k fotkám!!!
Zobraz celú správu
petkave
22. sep 2010
4,5 kg... no ja neviem, kto ho bude nosiť?
Zobraz celú správu
petkave
2. sep 2010
Oslavujeme 1. mesiac.
Zobraz celú správu
petkave
30. aug 2010
Dnes sme sa kúpali v čistci. Hádam od nás odíde zlá energia!
Zobraz celú správu
petkave
26. aug 2010
O hodinu nás čaká skríning nožičiek.
Zobraz celú správu
petkave
16. aug 2010

Už niekoľko dní mi nedal spávať dátum 4.8.2010. Nie, nebol to predpokladaný dátum pôrodu môjho synčeka, ale deň, keď ma mali hospitalizovať, aby mi nasledujúce ráno urobili cisársky rez. V stredu som teda mala nastúpiť do nemocnice, vo štvrtok ma čakala najdôležitejšia udalosť v mojom živote. Ešte ráno som absolvovala poslednú poradňu a o 9.00 som už zvonila na príjme gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia. Vstupné vyšetrenie pozostávalo z nekonečného množstva otázok, palpačného vyšetrenia a CTG. O 10.00 som už bola na izbe – pooperačnej - vraj, aby ma nemuseli hneď ďalší deň sťahovať.

Príprava na sekciu začala už večer. Doktorka mi zakázala večeru, no sestrička ma „donútila“ jesť s tým, že rožky so syrom sa môžu. Potom som dostala čípok na stolicu. Ráno ma „buntošili“ už o 5.00 hnusnou injekciou do ramena a klystírom... Nasledovala sprcha a čakanie na CTG. Natáčali mi ho asi hodinu a od 7.00 začala samotná príprava na zákrok. Obandážovali mi nohy, napichli kanylu do žily, cez ktorú hneď pustili nejakú infúziu a ako bonus som na záver dostala katéter do močového mechúra. Prestalo sa mi to páčiť, tak som začala vyjednávať so sestričkou. Chcela som, nech to všetko zo mňa odpojí, že chcem ísť preč. Vyhrážala som sa dokonca tým, že ujdem, no ona – mrcha mi iba letargicky odpovedala, že nikam nepôjdem, že idem rodiť. Potom prišla moja teta (sestrička v danej nemocnici) a prepašovala ku mne drahého. Vyzeral byť ešte nervóznejší ako ja a len tak prestupoval v nemocničných návlekoch a s foťákom okolo krku. Nenechali nás spolu príliš dlho... Dosť rýchlo ma odviedli na operačnú sálu. Z nej si toho veľa nepamätám, bola som v celkovej narkóze, no jedno viem iste – na operačný stôl sa už sama škriabať nebudem! A dať sa priväzovať? Cítila som sa (s prepáčením) ako Ježiš na kríži. Jediným povzbudením pre mňa bola moja doktorka. Upozornila ma, že všetky prípravné práce musia vykonať ešte „zaživa“ a začala mi čistiť brucho a vymeriavať rez... Brrr! Medzitým mi sestrička vzala krv kvôli odberu pupočníkovej krvi, nasadili mi masku a kázali dýchať. Zacítila som štipľavý plyn a viac neviem o ničom.

Prebúdzať som sa začala pri prevoze zo sály niekde na chodbe. Ani neviem, či svokra alebo mamka mi povedali, že malý je krásny. Potom som opäť zaspala. Najväčší šok pre mňa bol, že som sa prebrala vedľa nejakého chlapa! Čudné zvyky to v našej nemocnici... Všetkých ľudí po narkóze preberajú v tej istej miestnosti. A práve v tej dobe nás tam bolo zrejme viac – z rôznych oddelení. Ďalšie zobudenie nasledovalo až na izbe. Z tejto fázy si pamätám iba toľko, že som mrnčala, že ma bolí brucho, okolo mňa behali sestričky, striedali mi infúzie, do rôznych častí tela mi dávali injekcie a k jednému človeku som pocítila nesmiernu vďačnosť. Netuším, kto to bol, ale zložil mi z brucha balíček piesku, ktorý som tam mala vraj kvôli sťahovaniu maternice. No nesmierna úľava! Zvyšok dňa už som bola ako-tak pri zmysloch, okolo 16.00 mi priniesli prvýkrát malého. Bola som dojatá tým, aký je krásny a že je zdravý a skutočne iba náš. Čítala som gratulačné smsky (svokra dala všetkým vedieť) a ignorovala neúnavné zvonenie z nejakého neznámeho čísla. Neskôr som si prečítala sms: „Dobrý deň, tu kuriér, nezastihol som vás doma...“ Takže som to neznáme číslo predsa len vytočila a milému kuriérovi nakázala zložiť objednanú hraciu deku u mojej mamky. Fakt perfektne načasované! Noc bola celkom OK, s nasledujúcim ránom sa to porovnať nedá.

Piatkové ráno bolo hádam to najhoršie z celého môjho života. Ako inak, okolo piatej nás začali budiť sanitárky aj sestričky behaním okolo nás. A že vraj vstávať a ísť sa umyť, prejsť... Čože? Mala som pocit, že zle počujem. V ten deň som sa pokúsila vstať niekoľko x-krát. Skončilo to väčšinou stratou vedomia, prinajlepšom odkväcnutím do postele, v najhoršom uložením sa na hnusnú nemocničnú dlážku. Na WC by ma nedostali, takže mi, svine hnusné, vytiahli katéter. Tak som sa musela snažiť. Nedalo sa, neurologická diagnóza zrejme robila svoje. Na záchod ma teda vozili na vozíčku. Večer to však už nešlo. Na celom oddelení ostala jedna jediná sestrička, ktorá mala na starosti asi 30 žien. Takže som vyfasovala misu a ronila krokodílie slzy pri pokusoch o močenie v izbe za prítomnosti ďalších piatich žien.

Sobota prebehla o niečo lepšie, omdlela som asi už len 15-krát. No zlepšovala som sa!!! Poobede ma preložili na laktačnú izbu (hurá, WC bolo rovno oproti) a tam mi nosili malého. No na celodennú starostlivosť o neho som sa zmohla až v pondelok. Chúďatko moje trávilo svoje prvé dni na novorodeneckom oddelení a mamu videlo iba počas pravidelného kŕmenia. Medzitým som totiž mala čo robiť sama so sebou...

Poslednýkrát som odpadla v pondelok ráno po sprchovaní. Samozrejme, rana ma bolela, no dalo sa to vydržať. A to som sa bála najviac tej bolesti! Keby som vedela, že budem toľko omdlievať, bála by som sa skôr toho. Blbé bolo, že nikto nevedel, prečo omdlievam, keďže s bolesťou to určite nesúviselo... Ale to je tak, keď niekto nečíta chorobopis a diagnózy... si myslím...

V stredu sme mohli ísť domov. Nevedela som sa dočkať. Vedela som, že doma sa dám rýchlejšie do poriadku. Aký šok som zažila, keď mi povedali, že mám nízku hladinu hemoglobínu a musia si ma nechať na transfúzie? Odmietla som to. Som doma, dávkujem sa železom a o dva týždne idem na kontrolné odbery. Iba dúfam, že bude konečne všetko v poriadku a začneme si to tak ozajstne užívať. Či bola môjmu omdlievaniu nakoniec na vine neurologická diagnóza alebo zlý krvný obraz, sa už asi len tak ľahko nedozviem.

Čítaj celý článok
petkave
16. aug 2010
Dnes ideme prvýkrát do poradne.
Zobraz celú správu
petkave
11. aug 2010
HURÁ, sme doma!!!
Zobraz celú správu
petkave
1. aug 2010
V stredu posledná poradňa a príjem. Vo štvrtok sekcia. Myslite na mňa.
Zobraz celú správu
petkave
28. júl 2010
Štvrtok 5.8 to istí. Tak si to malý hádam nerozmyslí...
Zobraz celú správu
petkave
26. júl 2010
Tento týždeň? Budúci?
Zobraz celú správu
petkave
22. júl 2010
Dnes sme absolvovali predoperačné vyšetrenia... Takže sme už vlastne nachystaní.
Zobraz celú správu
petkave
19. júl 2010
V stredu kontrola. Dúfam, že sa dozvieme podrobné inštrukcie k cisárskemu...
Zobraz celú správu
petkave
29. jún 2010
Tak podľa MK už len 40 dní, podľa mudr. 35!
Zobraz celú správu
petkave
19. jún 2010
Odratávam každý deň... už len 50!
Zobraz celú správu