VEĽA.

Také neopísateľné slovo, skrývajúce množstvo pocitov.

Naučila som sa nebrať sa tak vážne, ale vnímať vzácnosť života.

Život je len jeden a nikdy nevieme kedy skončí. Vždy zanecháme množstvo nedokončených vecí, nedopovedaných viet, nedokonaných skutkov.

Naučili ma vážiť si moment, lebo je ten jediný s nami, vtedy a tam. Naučili ma vyťažiť čo najviac z času, ktorý máme.

Naučili ma skromnosti, odvahe a výdrži.

Nedržať sa plánu. Byť človek. Spoznať dôležitosť bytia – jeden pri druhom. Načúvať.

Naučili ma dôležitosti spomienok, ktoré zanecháme po sebe a nesieme so sebou, ako odkaz do nebies.

Naučili ma viac uvažovať o sebe a doviedli ma k poznaniu, že zmeny v živote sú neustále, život plynie rýchlo a nepredvídane. Možno sa nevieme pripraviť na každý podnet, ale malé zázraky života ma učia vnímať a prežívať ten môj príbeh naplno.

Naučili ma vidieť v deťoch skutočných anjelov, vnímať nevypovedané slová v ich očiach, ich túžby, radosti i bolesti.

Miško si položil svoju hlavu na moje koleno a usmial sa.

Martinko mi dovolil tráviť s  ním posledné chvíle jeho pozemského života.

Elka - víla si ma vybrala aby sme sprevádzali jej rodičov.

Kristián mi ukázal, ako bojovať až do konca a ešte niečo viac, zachovať si svoje ja, svoju osobnosť a jedinečnosť. Naučil ma, že sa dá svoj príbeh dobojovať aj so vztýčenou hlavou.

Ladka bola najväčšou rytierkou s výdržou maratónca.

Sarah ma spájala so životom po, prezradila mi to najtajnejšie.

Hĺbka toho všetkého čo som pri deťoch a ich rodičoch prežila, spoločne strávený čas, chvíle vzácne, zaryté do srdca, sa stali súčasťou mňa a niečoho vyššieho. Ich príbehy a svedectvá mi dali zmysel nevzdávať sa, vytrvať a ísť za túžbami, kým sa dá.

Naučili ma ľúbiť viac a silnejšie, nebáť sa vysloviť to, čo naše vnútro stíska.

Vrúcne im preto ďakujem za možnosť nazrieť do ich životov. Za možnosť prežiť spolu intímne, vzácne chvíle, navždy nezabudnuteľné. Myslím na vás všetkých.

Nikoletta Balázsová, sociálna pracovníčka v Plamienku.

Dnes je opäť Deň matiek, druhá májová nedeľa. Zastavme sa na chvíľu a dotknime sa hĺbky nášho srdca. Prvé kvapky lásky sme dostali od našej mamy.  A mnohým z nás naplnila  podstatnú časť pohára, z ktorého čerpáme celý život. Naučila nás dôverovať životu. Starala sa a chránila nás. Tešila sa s nami, keď sa nám darilo a objala nás, keď sme plakali. S ňou sme sa učili vážiť si život a vzťahy. Ukázala nám ako rozlišovať dôležité od nedôležitého. Pomohla nám pochopiť, čo sa deje okolo nás. Kráčala s  nami a sprevádzala nás na ceste. Odpustila nám, keď sme ju zranili. Naučila nás milovať.

Oslavu Dňa matiek v Spojených štátoch presadila Anna Maria Jarvis  až po smrti svojej mamy.  Verím, že to nie je náhoda. Lásku a jej silu si často naplno uvedomíme až keď ju stratíme. Keď stratíme jej fyzický rozmer, možnosť objať, dotknúť sa, počuť a vidieť. Sila lásky je ale večná. Verím, že aj tí, ktorí svoju mamu nikdy nevideli alebo ktorí s ňou v živote boli len krátko, nikdy silu materskej lásky nestratili. Sprevádza nás celý život.

Myslím dnes na svoju mamu. Premýšľam, čo všetko som od nej do života dostala a ako s ňou lásku zdieľam. Ako dokážem milovať seba i iných a byť vďačná  za to, čo mi život daroval. Cítim jej lásku v svojom srdci a túžim ju zdieľať s ľuďmi, s ktorými kráčam. Ak by sa ma niekto opýtal o čom je život, odpovedala by som: O umení milovať.  A tomuto umeniu som sa začala učiť od mamy.

Dnešný deň nemusí byť iba radostným pripomenutím materskej lásky. Pre tých z vás, ktorí ste stratili alebo strácate svoje deti, mamu či starú mamu alebo ste vlastné deti nikdy nemali, môže byť aj dotykom s hlbokou bolesťou. Bolesťou z nenaplnenej túžby znovu ich vidieť, cítiť, dotknúť sa a počuť. Bolesťou z nenaplnenej túžby prežiť spolu to, čo sme nestihli, dopovedať si to, čo sme nedopovedali, dozvedieť sa to, čo o sebe navzájom nevieme.

Verím, že láska našich mám, starých mám a detí je večná a sprevádza nás celým životom. Môžeme byť smutní, ale zároveň dokážeme milovať. Hoci sa už nikdy našej mamy, starej mamy či detí nedotkneme, môžeme cítiť jej silu a čerpať z nej. Môžeme vnímať ich ochranu a zdieľať s nimi posolstvá životnej múdrosti. Môžeme v duši, nahlas či v liste dopovedať nedopovedané. Môžeme sa spolu v duši zasmiať alebo aj odpustiť si. Môžeme žiť spolu ďalej a milovať!

Dnes je deň matiek. Poďme ho spolu s nimi osláviť! A myslíme na tých, ktorí to môžu urobiť iba v srdci. Takých mám a detí v Plamienku i mimo neho je veľa...

MUDr.Mária Jasenková

14.5.2017

„Pani doktorka, sľúbila som Viktorkovi, že to s ním dobojujem.“ Do očí mi pozerá mladá žena, ktorá pred rokom ešte iba snívala o bábätku.

Teraz má dvojičky. Ester s bacuľatými líčkami a čiernymi vláskami, ktorá dokonale ohlásuje svoje potreby, a Viktora, krehké bábätko, nevybavené do tohto sveta. A predsa na tomto svete je. Mama a ocko sa ho dotýkajú, šepkajú mu slová lásky, staré mamy sa naplno vkladajú do jeho príbehu. Plamienok do neho vstupuje tiež. Zaúčame rodinu do tlmenia bolesti, do používania kyslíkového prístroja, spoločne hľadáme polohu, v ktorej je Viktorovi najlepšie.

Hlas sa však láme a každý deň je otázkou:

„Ako sa dá doma čakať na smrť? Budeme pripravení, keď to príde?" Na ťažkú otázku nie je vždy odpoveď...no to, že ju vyslovíme, nás posúva ďalej a otvára priestor pre rozhovor.

„Z časti vieme predvídať Viktorkove ťažkosti, ktoré budeme riešiť. Nevieme, či prídu všetky, nevieme kedy presne. Budeme sa spolu na ne pripravovať. Skúsime myslieť na život tu a teraz, zároveň však nepopierať koniec, ktorý raz príde."

Vo vzduchu cítiť vyčerpanie, únavu jednotvárnych a ťažkých dní, prebdených nocí... „Je dôležité, aby ste sa vedeli pri malom vystriedať, načerpať silu. Pomôžeme Vám zvládnuť nepokoj, ktorý občas na Viktora prichádza, a keď nachvíľu zaspí, zvládnete aj krátku prechádzku."

Ťažoba sa pomaly zmierňuje. Sedíme tu spolu a pijeme kávu - rodičia, stará mama a dve lekárky Plamienka. Rozprávame sa o živote. O chvíľach, ktoré nás napĺňajú a dobíjajú novou silou. Usmieva sa na nás malá Ester, v maminom náručí spinká Viktor, napojený na kyslíkový prístroj. Jeho čakanie na odchod je kúskom života, ktorý je tu a teraz. Možno krátko, ale s nami. A keď príde tá chvíľa, budeme v tom spolu...

MUDr. Daniela Bálintová

Je večer... Klasický, plný sĺz a beznádeje. Pozerám sa na to malé stvorenie a je mi do plaču, veľmi do plaču.

Asi ako nikdy... Vidím telíčko, ktoré za chvíľku už ani vidieť nebude, vidím očká, ktoré sú plné sĺz a ja, ako jej jediná záchrana, zlyhávam.

Ani sa už neodvážim opýtať sa: 'Prečo ja? Prečo my?' Odpoveď v nedohľadne... Čo teraz? Čo potom? Môžem sa pripravovať ako chcem... Nepripravím... Predtým, keď som bola v jednom kole... Ani som si neuvedomovala, čo sa deje... Teraz, keď Ellka spinká viac... Začínam si to viac uvedomovať...

Pristihla som sa teraz, ako si premietam všetko, čo som s ňou prežila... Chvíle v nemocnici, doma, keď na mňa pozerala tými veľkými modrými očkami a ja som jej vymýšľala príbehy, aby som ju zabavila... Keď sme s ňou tancovali, cvičili aerobik a môj supermuž jej robil lietadlo... Snažili sme sa dať jej všetko... Hlavne lásku a ja dúfam, že to cíti...

Tieto riadky som mala napísané po víkende, ktorý bol viac než hrozný. Plač sa zmenil na stonanie, jedenie sa predĺžilo z pol hodiny na hodinu, množstvo vygrckaného mlieka sa zvýšilo na 120 % a potom prišiel utorok. Utorok plný spánku. Aj keď sme si s manželom oddýchli, cítili sme, že niečo nie je v poriadku. Že sa niečo deje, poviem pravdu, aj sme sa nudili.

Večer bol klasický. Ellka nakoniec zaspala a potom sa zase zobudila a všetko bolo ako vždy. Zrazu som sa strhla zo spánku, lebo som ju počula, ako zvláštne dýcha. Zobudila som manžela a ten ma upokojil, že mám ísť spať, že sa nič nedeje. Ležala som, ale nespala som. Potom prišiel za mnou s malou na rukách a dal ju medzi nás... Už som vedela.

Spala pokojne. Očká pootvorené, dýchanie pomalšie... Objímali sme ju každý z jednej strany. Slzy nám tiekli po lícach... Bola som pokojná, ale stále som bola v strehu. Sledovala som ju, nehýbala sa, dotýkala som sa jej, nereagovala, iba spala. Hovorila som si: 'Veď v pohode, tak ako vždy...,' ale stále som počúvala jej dych. Chcela som si ísť zobrať servítku, ale bála som sa, že to nestihnem... Ten posledný nádych. Ležala som a snažila som sa zistiť, čo cítim... Bolo to zvláštne.

Asi po hodine sa predlžovala doba nádychu...

Nádych... Dlhá pauza, nádych...... Dlhá pauza, nádych... A veľmi dlhá pauza....nádych a......Ticho.......................

Bola som v kľude... Objala som ju... Slzy mi tiekli... Ľúbime ťa miláčik, všetko bude dobré...

A tak sme tam s ňou ležali a vôbec nám to nedošlo čudné, ale keby mi niekto povedal, že to takto bude, tak si poviem, že nikdy. Ale nikdy neviete, ako sa zachováte, keď to nezažijete. A ja som bola rada za ňu, že ju nič nebolí, že neplakala, že iba spinká...

Ten deň bol hrozný. Všetko to vybavovanie potrebných vecí bolo také nepríjemné a potom sme prišli domov a vedeli sme, že tu nechceme byť, ale čo máte robiť? Každý deň chodím okolo miest, kde sme ležali, spali, jedli... A hovorím si: "Musím to prekonať, musím..."

Všetci vám hovoria, ako ich to mrzí a aké to je hrozné, ale nikto to nemôže vziať na seba. Stále je to s vami a vždy bude. A tým sa asi stávame silnejšími, odolnejšími. Takže asi teraz všetky tie problémy, ktoré sme mali pred tým, prkotiny, nebudeme riešiť, lebo vieme, čo sú ozajstné problémy. Ďakujem Ellka!

Príchod Ellky bol nečakane rýchly, ale zvládli sme to. Prešli sme pár nemocnicami, ale zvládli sme to. Všetko sme sa s manželom naučili a vedeli sme, že to bude ťažké. Boli sme neskutočne unavení, ale zvládali sme to, lebo milujeme Ellku, lebo je naša!

Veľký obdiv a ďakujeme patrí Plamienkáčom, ktorí svoju prácu robia s láskou a hlavne veria, že má zmysel. A ona má. Neviem si predstaviť, že by sme s Ellkou boli stále len v nemocnici. Boli sme doma, ako rodina a za to neviem, či stačí povedať ďakujeme. Bez Vás by to nešlo...

Zdroj: Blog Kláry Novákovej, sme.sk

„Chcem ísť cez víkend s kamarátmi do Bratislavy na koncert“, hovorí Kristián, 16 ročný mladík, ktorého sme prijali do domácej starostlivosti Plamienka po tom, čo lekári v nemocnici dospeli k záveru, že jeho rakovina sa už nedá vyliečiť. „Nikam v tomto stave nepôjdeš“, namieta mama. „Bojím sa o Teba. Čo keď sa Ti pohorší, kto Ti pomôže?“ Kristián sa hnevá a nástojí, že sa mu nič nestane. A ja ako lekár v duchu premýšľam. Ak by sme Kristiána doma navštívili ešte v piatok, skontrolovali jeho zdravotný stav a upravili liečbu bolesti, možno by predsa len na koncert mohol ísť. Napríklad so starším bratom a jeho frajerkou. Potrebné lieky by si mohol zobrať so sebou a ak by sa niečo dialo, ozvali by sa. V Plamienku sme k dispozícii 24 hodín denne 7 dní v týždni. Intuícia mi hovorí, že koncert zvládne.  

Kristián strávil doma, v starostlivosti Plamienka, 3 mesiace. Chodievali sme za ním, za jeho mamou a súrodencami každý týždeň. Neskôr, keď sa jeho zdravotný stav zhoršil, každý druhý deň. Kedykoľvek cez deň aj v noci mohol zavolať lekárovi, ktorý mu poradil alebo ho spolu so zdravotnou sestrou navštívil a pomohol priamo doma. Hneď pri prvej návšteve sme mu priniesli krabicu liekov, zdravotného materiálu a základné prístroje: kyslíkový koncentrátor, odsávačku a matrac proti preležaninám. Máme tak istotu, že odborná pomoc doma je rýchlo dostupná.

Kristián na koncerte aj s bratom nakoniec bol. Tancoval s vrstovníkmi či vrstovníčkami a zabával sa. Na viac sme sa nepýtali. Nestihol posledný vlak z Bratislavy a tak si po pol noci objednal taxík, ktorý zaplatil maminou kreditnou kartou. 100 km z Bratislavy domov taxíkom niečo stojí. Ale cena taxíka sa nevyrovná cene zážitku z posledného koncertu, na ktorom bol.  

Keď zistíme, že času je málo, život zvyčajne naberie na intenzite. Nestíhame termíny, pracujeme cez víkendy, naháňame sa. A s tými, ktorí sú nám najbližší, paradoxne trávime málo času. Nevyliečiteľne choré deti v Plamienku nám často odkazujú: Keď času je málo, hľadajme život a zdieľajme ho s ľuďmi, ktorých máme radi.

Plamienok je nezisková organizácia, ktorá sa stará o nevyliečiteľne choré deti doma. Bezplatne im poskytuje odbornú zdravotnú a psychologickú pomoc. Poskytuje psychologické poradenstvo deťom a rodinám, ktoré stratili blízkeho.

Od roku 2002 Plamienok bezplatne pomohol doma žiť 225 nevyliečiteľne chorým deťom.

Najmä vďaka Vašim 2% môžu žiť doma naplno a Plamienok im pri tom pomáha.

Ďakujeme za Vašu podporu.