A zostalo ticho...

Je večer... Klasický, plný sĺz a beznádeje. Pozerám sa na to malé stvorenie a je mi do plaču, veľmi do plaču.
Asi ako nikdy... Vidím telíčko, ktoré za chvíľku už ani vidieť nebude, vidím očká, ktoré sú plné sĺz a ja, ako jej jediná záchrana, zlyhávam.
Ani sa už neodvážim opýtať sa: 'Prečo ja? Prečo my?' Odpoveď v nedohľadne... Čo teraz? Čo potom? Môžem sa pripravovať ako chcem... Nepripravím... Predtým, keď som bola v jednom kole... Ani som si neuvedomovala, čo sa deje... Teraz, keď Ellka spinká viac... Začínam si to viac uvedomovať...
Pristihla som sa teraz, ako si premietam všetko, čo som s ňou prežila... Chvíle v nemocnici, doma, keď na mňa pozerala tými veľkými modrými očkami a ja som jej vymýšľala príbehy, aby som ju zabavila... Keď sme s ňou tancovali, cvičili aerobik a môj supermuž jej robil lietadlo... Snažili sme sa dať jej všetko... Hlavne lásku a ja dúfam, že to cíti...
Tieto riadky som mala napísané po víkende, ktorý bol viac než hrozný. Plač sa zmenil na stonanie, jedenie sa predĺžilo z pol hodiny na hodinu, množstvo vygrckaného mlieka sa zvýšilo na 120 % a potom prišiel utorok. Utorok plný spánku. Aj keď sme si s manželom oddýchli, cítili sme, že niečo nie je v poriadku. Že sa niečo deje, poviem pravdu, aj sme sa nudili.
Večer bol klasický. Ellka nakoniec zaspala a potom sa zase zobudila a všetko bolo ako vždy. Zrazu som sa strhla zo spánku, lebo som ju počula, ako zvláštne dýcha. Zobudila som manžela a ten ma upokojil, že mám ísť spať, že sa nič nedeje. Ležala som, ale nespala som. Potom prišiel za mnou s malou na rukách a dal ju medzi nás... Už som vedela.
Spala pokojne. Očká pootvorené, dýchanie pomalšie... Objímali sme ju každý z jednej strany. Slzy nám tiekli po lícach... Bola som pokojná, ale stále som bola v strehu. Sledovala som ju, nehýbala sa, dotýkala som sa jej, nereagovala, iba spala. Hovorila som si: 'Veď v pohode, tak ako vždy...,' ale stále som počúvala jej dych. Chcela som si ísť zobrať servítku, ale bála som sa, že to nestihnem... Ten posledný nádych. Ležala som a snažila som sa zistiť, čo cítim... Bolo to zvláštne.
Asi po hodine sa predlžovala doba nádychu...

Nádych... Dlhá pauza, nádych...... Dlhá pauza, nádych... A veľmi dlhá pauza....nádych a......Ticho.......................
Bola som v kľude... Objala som ju... Slzy mi tiekli... Ľúbime ťa miláčik, všetko bude dobré...

A tak sme tam s ňou ležali a vôbec nám to nedošlo čudné, ale keby mi niekto povedal, že to takto bude, tak si poviem, že nikdy. Ale nikdy neviete, ako sa zachováte, keď to nezažijete. A ja som bola rada za ňu, že ju nič nebolí, že neplakala, že iba spinká...
Ten deň bol hrozný. Všetko to vybavovanie potrebných vecí bolo také nepríjemné a potom sme prišli domov a vedeli sme, že tu nechceme byť, ale čo máte robiť? Každý deň chodím okolo miest, kde sme ležali, spali, jedli... A hovorím si: "Musím to prekonať, musím..."
Všetci vám hovoria, ako ich to mrzí a aké to je hrozné, ale nikto to nemôže vziať na seba. Stále je to s vami a vždy bude. A tým sa asi stávame silnejšími, odolnejšími. Takže asi teraz všetky tie problémy, ktoré sme mali pred tým, prkotiny, nebudeme riešiť, lebo vieme, čo sú ozajstné problémy. Ďakujem Ellka!
Príchod Ellky bol nečakane rýchly, ale zvládli sme to. Prešli sme pár nemocnicami, ale zvládli sme to. Všetko sme sa s manželom naučili a vedeli sme, že to bude ťažké. Boli sme neskutočne unavení, ale zvládali sme to, lebo milujeme Ellku, lebo je naša!
Veľký obdiv a ďakujeme patrí Plamienkáčom, ktorí svoju prácu robia s láskou a hlavne veria, že má zmysel. A ona má. Neviem si predstaviť, že by sme s Ellkou boli stále len v nemocnici. Boli sme doma, ako rodina a za to neviem, či stačí povedať ďakujeme. Bez Vás by to nešlo...

Zdroj: Blog Kláry Novákovej, sme.sk