𝟭.𝗝𝗮𝗻𝘂𝗮𝗿 - 𝗡𝗼𝘃𝘆 𝗿𝗼𝗸
„Prv je voda než oheň, daj Bože dobrý deň!“
▪︎Takto začal gazda v novoročný deň.
Ako prvú doniesol do domu vodu zo studne, do ktorej vložil červené jabĺčko. V tej sa poumýval, prezliekol sa do čistých šiat a až potom založil oheň a zažal svetlo. Po ňom nasledoval zvyšok rodiny. Podobné zvyky, predovšetkým prezlečenie do nových šiat, zaznamenávame takmer po celom území Slovenska. V Honte po obradnom umývaní zaniesli vodu dobytku. V Liptove šiel gazda včasráno do maštale pozrieť kravy. Ak ležali, bolo všetko v poriadku, ak však stáli, usudzoval, že ich v noci znepokojovali bosorky.
▪︎Na Nový rok musela byt všade čistota a poriadok- opäť analogicky vo vzťahu k celému roku. Smeti von nevynášali z obavy, aby ,nevymietli" niekoho z domu, teda aby niekto cez rok nezomrel. Okrem najnevyhnutnejších robôt sa nemalo nič robiť. Niektoré práce boli vyslovene zakázané pod hrozbou trestu. Predovšetkým sa nesmelo prať. Ani bielizeň nesmela byt vyvesená, pretože ten, kto ju vešal, mal tažko zomierať, alebo sa dokonca obesiť. Iní zase verili, že po celý rok budú v takomto dome choroby. Nesmelo sa šiť, lebo by sliepky neniesli vajcia, alebo by sa tomu, čo šil, zbierali prsty.
▪︎V súvislosti s domácimi zvieratami sa stretávame s viacerými už známymi poverami. Na južnom Slovensku v minulých storočiach verili, že o polnoci sa dobytok rozpráva medzi sebou ľudskou rečou. Hovorí vraj najmä o tom, ako sa oň kto stará, ale aj o tom, čo ľudí na gazdovstve v priebehu roka čaká. Na Orave dávali každému kusu dobytka po opekanci, aby bol tučný, okrúhly. V Liptove dali dobytku z každého druhu pečiva pripraveného na Nový rok, aby bol vraj chránený pred strigami.
▪︎Na Nový rok mala obradno- magickú funkciu strava. Tak ako cez vianočné sviatky ani na Nový rok nemalo na jedálnom listku chýbať bravčové mäso symbolizujúce blahobyt. Na druhej strane Iudia nejedávali hydinu ani zajace z obavy, že im uletí alebo utečie štastie. V južnejších oblastiach varievali šošovicu, ktorá predstavovala mince, a teda bohatstvo. Na Spiši symbolizoval peniaze mak, preto gazdiné nezabudli pripraviť makové koláče.
Na východnom Slovensku varili pirohy, aby mali tučné kravy. Rezance alebo štúlance, s ktorými sa tiež často stretávame na tradičnom novoročnom jedálnom lístku, mali zabezpečiť veľké obilné klasy.
▪︎Na Nový rok obedovali všetci za stolom prikrytým tým istým obrusom ako na Štedrý večer. Často i chlieb položený na stole boi ten istý. Jedál malo byť toľko, aby sa každý mohol dosýta najest, inak by cez rok hladovali.
▪︎1. januára včasráno chodievali takmer všade vinšovať chlapci, zriedkavejšie muži. Zmysel a obsah novoročných vinšov bol veľmi podobný obsahu vianočných vinšov, menila sa iba úvodná formula. Okrem toho sa vo väčšej miere používali vinše žartovného charakteru.
Vinš zaznamenaný roku 1925 na okolí Spišskej Starej Vsi:
Vinšujem, vinšujem
na štastie, na zdravie,
na ten Nový rok,
žeby sme sa dočkali
toho druhého Nového roku
v štastí, v zdraví,
pri dobrom pokoji,
v menších hriechoch,
vo väčšich radostiach,
ako sme prežili.
Žeby sa vám darilo
všetko v komore i na dvore:
kury dzubate, husi sedlate,
tolko volkov,
koľko je na dachu kolkov,
toľko teliek,
koľko je v lese jedličiek.
Žeby sa vám darili
kone, kravy s bielymi nohami,
žeby ste orali štyrmi pluhami.
Keď nie štyrmi, tak tromi,
keď nie tromi, tak dvomi,
keď nie dvomi, tak jedným,
ale hodným.
Siahnite do pece,
vyjmite koláče.
Siahnite na polku,
vyjmite koralku.
Siahnite do skrine,
vyjmite pol svine.
Piekli ste, klali ste,
bo to čuť (cítit) u vás,
dajteže i nám,
nadeli vám sám pán Ježiš,
aj ten svätý Ján.
A jak nám nedáte,
veľkej biedy sa dočkáte,
misky, hrnce potrepeme,
čo na peci máte.

Literatúra: Rok vo zvykoch nášho ľudu , E.Horváthová, vyd.Tatran
Foto: Zima v Javorníku, r.1940- 1942, Ferdinand Bučina

NECH JE NOVÝ ROK TICHÝM POŽEHNANÍM, NECH SA POMALY ROZVINIE V KAŽDOM JEDNOM DNI,NECH TI BOH DÁ SVETLO PRE ROZHODNUTIA.
POKOJ DO SRDCA KEĎ JE SVET HLUČNÝ.
SILU KRÁČAŤ ĎALEJ,AJ KEĎ CESTA NEBUDE ROVNÁ.
NECH SA V MALIČKOSTIACH UKRÝVA RADOSŤ.
V SKÚŠKACH NECH SA RODÍ MÚDROSŤ.
A V KAŽDOM RÁNE NECH ŽIJE NÁDEJ,ŽE NIČ NIE JE STRATENÉ,AK JE VLOŽENÉ DO JEHO RÚK.❤️

Každému z Vás prajem priatelia zo 💗 v Novom roku, veĺa zdravia, šťastia, lásky, radosti, úsmevu veľa síl do všetkého, do čoho sa pustite.

Želám Vám, aby rok 2026 bol o niečo krajší, lepší, šťastnejší ako rok 2025.
Prajem si, aby ľudia bez domova našli tiež teplo, mali jedlo, lásku a aspoň malý úsmev... 😚

Prajem si, aby zvieratá potrebovali čo najmenej pomoci...🙏

Aby chudobní ľudia mali dať čo do úst a aby aj tie najťažšie chvíle vo Vašich životoch ste vždy zvládli čo najlepšie...🍀

Hovorili, že nikdy nebude hovoriť.
Svet sa naučil ju počúvať.
Príbeh Mary Temple Grandin je silným pripomenutím nepríjemnej pravdy:
niekedy je to práve to, čo nás odlišuje, tým, čo svet najviac potrebuje.
Ako dieťa bola lekármi odsúdená na neúspech.
„Nikdy nebude hovoriť. Nikdy nebude žiť samostatne. Je potrebné ju umiestniť do ústavu,“ počula jej matka.
Vtedy sa autizmus označoval ako „poškodenie mozgu“ a považoval za rozsudok.
Ale jej matka povedala: nie.
Zvolila vieru namiesto strachu.
Podporu namiesto izolácie.
Akceptáciu namiesto „opravy“.
Temple vyrastala vo svete, ktorý bol príliš hlučný, príliš jasný, príliš preplnený.
Zvuky ju boleli.
Dotyk bol často neznesiteľný.
Spoločenské pravidlá sa zdali chaotické a nelogické.
A predsa jej myseľ videla to, čo ostatní prehliadali.
Nemyslela slovami — myslela obrazmi.
Živými, presnými, plnými detailov.
A práve táto odlišnosť sa stala jej najväčšou silou.
Jedného dňa si všimla strach — nie ľudský, ale zvierací.
Pozrela sa na svet očami kravy: tieň na zemi, lesk kovu, náhly pohyb — maličkosti pre ľudí, ale dôvod na paniku pre zvieratá.
Tam, kde iní používali silu, ona zvolila porozumenie.
Tam, kde bol tlak, priniesla empatiu.
Navrhla systémy starostlivosti o hospodárske zvieratá tak, aby boli pokojnejšie, bezpečnejšie a humánnejšie.
Dnes väčšina dobytčích fariem v Severnej Amerike používa riešenia založené na jej projektoch.
Milióny zvierat pociťujú menej strachu, pretože autistická žena videla to, čo ostatní prehliadli.
Neskôr našla svoj hlas — a odovzdala ho svetu.
Stala sa profesorkou, autorkou kníh a verejnou rečníčkou.
Vysvetlila autizmus zvnútra.
Dokázala, že nejde o vadu, ale o iný spôsob myslenia.
Ocitla sa na zozname 100 najvplyvnejších ľudí časopisu Time.
Je natočený film, ktorý rozpráva jej príbeh.
Dnes ju počúva ten istý svet, ktorý ju kedysi chcel skryť.
A čo je najdôležitejšie — zmenila spôsob, akým vnímame autizmus.
Ukázala, že to, čo nazývame „deficitom“, môže byť silou.
Že citlivosť môže byť intuícia.
A iný spôsob myslenia — cestou k prelomom.
Mary Temple Grandin autizmus „neprekonala“.
Prežíva ho.
A využila ho na zmenu sveta.

Ako jedna cynická, no múdra rada princa Philipa pomohla Kate Middletonovej stať sa dokonalou princeznou

Na začiatku 2010. rokov, keď sa Catherine Middletonová ešte len pripravovala vstúpiť do sveta britskej monarchie, bola pozornosť, ktorá sa na ňu upierala, priam ohromujúca.

Každé jej vystúpenie po boku princa Williama priťahovalo davy obdivovateľov a desiatky fotoaparátov. Tlač ju nazvala „ľudovou nevestou“ a celá krajina sa do nej akoby bezvýhradne zamilovala.

Nie všetci členovia kráľovskej rodiny však zdieľali toto romantické nadšenie.

Prísny a priamočiary princ Philip — manžel kráľovnej Alžbety II., preslávený svojimi nekompromisnými výrokmi — raz adresoval Kate vetu, ktorá sa jej podľa svedkov stala ponaučením na celý život:

„Ak si myslíš, že pozornosť ľudí patrí tebe, mýliš sa. Patrí tvojej úlohe — tomu, čo stelesňuješ.“

Philip si slová neprikrášľoval, no niesli v sebe hlbokú múdrosť skúseného monarchu.

Dal jej jasne najavo, že láska verejnosti nesmeruje k osobe, ale k symbolu — k samotnej monarchii, ktorú od tej chvíle zosobňovala.

Mnohí tieto slová vnímali ako prejav chladného cynizmu, no práve táto rada pomohla Kate zachovať si vnútornú rovnováhu a nepodľahnúť pokušeniu hviezdnej slávy.

Autor knihy „Dvorania: intrigy a ambície v zákulisí Windsorovcov“ Valentin Low napísal:

„Je milá, elegantná, vždy s úsmevom. No za touto jemnosťou sa skrýva oceľová vôľa. Catherine dokáže byť rozhodná, keď si to situácia vyžaduje.“

Na rozdiel od tých, ktorých oslepilo verejné uznanie, Kate zostala sama sebou — zdržanlivou, vyrovnanou a mimoriadne pracovitú.

Dnes už nie je len manželkou následníka trónu, ale skutočným symbolom dôstojnosti, vytrvalosti a moderného kráľovského štýlu.

Jej príbeh výstižne ilustruje jedno univerzálne pravidlo verejného života: čím väčšia je priazeň publika, tým väčšia je aj zodpovednosť.

Podobne kedysi hovorila aj veľká Maria Callasová, keď po nevydarenom vystúpení v Japonsku úprimne priznala:

„Tlieskali by mi, aj keby som len štekala… No oni odo mňa očakávajú dokonalosť.“

Zdá sa, že Kate to pochopila od prvého dňa. Prijala nielen korunu, ale aj neviditeľné bremeno očakávaní — to, ktoré nesie každý, kto sa stane symbolom svojej epochy.

Predtým, ako sa stala najfotografovanejšou ženou na svete, bola dcérou alkoholika, sukničkára a bezohľadne ambicióznej matky. Obe skúsenosti použila, aby prežila nepredstaviteľné.
Táto fotografia je z roku 1945. Jacqueline Bouvier má šestnásť rokov.

Pozrite sa na jej tvár. Je v nej niečo ostražité. Niečo opatrné. Neskôr to ľudia budú nazývať eleganciou, vyrovnanosťou, pôvabom. Ale šestnásťročná Jackie sa tieto vlastnosti naučila ako schopnosti prežitia, nie ako prednosti.

Jej otec, „Black Jack“ Bouvier, bol burzový maklér z Wall Street, ktorý priveľa pil, priveľa hral a neustále podvádzal svoju manželku. Bol šarmantný, bezohľadný a nespoľahlivý. Jackie ho aj tak zbožňovala.

Jej matka, Janet, bola chladná, manipulatívna a posadnutá spoločenským postavením. Keď sa v roku 1940 s Black Jackom rozviedla – čo bolo v katolíckych kruhoch škandálom – okamžite začala pripravovať Jackie a jej mladšiu sestru Lee na výhodné manželstvá. Nie šťastné manželstvá. Výhodné.

Jackie sa naučila skoro: muži vás sklame, ale poskytnú vám aj príležitosti. Použi ich skôr, ako oni použijú teba.

Ako šestnásťročná už plynule hovorila po francúzsky, bola šampiónkou v jazdení na koni a patrila k najlepším v triede. Nie preto, že by bola od prírody ambiciózna, ale preto, že jej matka vyžadovala dokonalosť a otcova náklonnosť bola podmienená tým, že bola jeho „dokonalé dievča“.

Čítala nenasýtene – všetko od francúzskej poézie po ruské romány. Písala krátke poviedky a kreslila ilustrácie. Ľudí pozorovala s intenzitou niekoho, kto sa naučil, že prežitie znamená pochopiť, čo druhí chcú, ešte predtým, ako si to vypýtajú.

V roku 1947 Jackie odišla na Vassar. Potom, v roku 1949, urobila niečo, čo zmení všetko: strávila tretí ročník v Paríži.

Paríž v roku 1949 sa ešte spamätával z vojny, ale žil umením, literatúrou, intelektuálnou slobodou. Pre Jackie, ktorá vyrastala v dusnom svete matkinho šplhania po rebríčku spoločenského postavenia, bol Paríž objavením.

Žila s francúzskou rodinou. Študovala na Sorbonne. Sedávala v kaviarňach a čítala Camusa a Sartra. Chodila po uliciach sama, čo slušné mladé Američanky nemali robiť.

O roky neskôr povie, že jej rok v Paríži bol najšťastnejším obdobím v jej živote.

Keď sa vrátila do Ameriky, nechcela. Ale Janet trvala na svojom – lebo Janet mala plány. Jackie musia dokončiť vysokú školu, vstúpiť do spoločnosti a vydať sa za niekoho dôležitého.

Jackie hru pochopila. Celý život bola na ňu trénovaná.

V roku 1951 promovala na George Washington University. Dostala prácu „Inquiring Camera Girl“ pre Washington Times-Herald – chodila po Washingtone s kamerou, pýtala sa ľudí na otázky, písala denný stĺpik.

Bola to jedna z mála spoločensky akceptovateľných prác pre ženu z jej vrstvy. Ale Jackie v tom bola dobrá. Bola zvedavá, všímavá a dokázala s každým nadviazať taký kontakt, že sa jej otvoril.

V roku 1952, na večierku, stretla mladého kongresmena menom John F. Kennedy.

Bol o dvanásť rokov starší, už teraz ambiciózny pre vyššie funkcie, a z rodiny ešte dysfunkčnejšej ako bola tá jej – len bohatšej a mocnejšej. Jeho otec bol bezohľadný politický operátor. Matka emocionálne vzdialená. Mal zdravotné problémy, ktoré pred verejnosťou tajil, a nutkavú potrebu ženskej pozornosti, ktorú netajil pred nikým.

Inými slovami, bol presne ako Jackiein otec.

Vedela, do čoho ide.

Vzali sa v roku 1953 na svadbe, ktorú obe rodiny zinscenovali ako politicko-spoločenský špek takl. 800 hostí. Pokrytie v celostátnych médiách. Bolo to skôr zlúčenie ako svadba.

Manželstvo bolo od začiatku komplikované. Jack bol neustále neverný. Často bol preč. Jeho rodina – obzvlášť matka Rose a jeho zastrašujúci otec Joe – sa k Jackie správali ako k peknému doplnku, ktorý by mal byť vďačný za meno Kennedy.

Ale Jackie sa naučila od svojej matky: použiješ to, čo máš, aby si získala to, čo potrebuješ.

Čo Jackie mala, bola inteligencia, kultúra, jazyky, vkus a chápanie symboliky, ktoré nikto v rodine Kennedyovcov nemal. Čo potrebovala, bol zmysel bytia, ktorý presahoval úlohu politickej manželky.

Keď sa Jack stal v roku 1961 prezidentom, mala Jackie 31 rokov. Všetci od nej očakávali, že sa bude usmievať, krásne obliekať a držať jazyk za zubami.

Namiesto toho premenila Biely dom.

Nepovažovala ho za sídlo, ale za živé múzeum americkej histórie. Zamestnala historikov a kurátorov. Prehrabávala sa v skladoch štátnej správy po originálnych kusoch nábytku z čias minulých prezidentov. Založila Združenie pre históriu Bieleho domu. V televízii viedla prehliadku, ktorú sledovalo 80 miliónov Američanov, vysvetľovala históriu každej miestnosti, hovorila svojím jemným, dych berúcim hlasom, ktorý ľudí fascinoval.

Pozvala, aby vystúpil Pablo Casals. Pozvala Andrého Malrauxa, Roberta Frosta, Igora Stravinského. Urobila z Bieleho domu centrum americkej kultúry – nielen moci.

Európskych štátnikov si získala. Hovorila s nimi ich rodným jazykom. Rozumela ich histórii, ich umeniu, ich literatúre. Spôsobila, že Amerika pôsobila sofistikovane, ako nikdy predtým.

Medzitým jej manžel pokračoval v aférach. Vedela o tom. Všetci vedeli. Ale Jackie sa naučila od svojej matky: znášaš, čo musíš, a buduješ si vlastnú moc tam, kde môžeš.

A potom prišiel Dallas.

novembra 1963. Jackie mala 34 rokov, sedela vedľa manžela v otvorenom aute, oblečená v ružovom kostýme od Chanel.

Všetci vieme, čo sa stalo potom. Ale tu je to, čo väčšina ľudí nevie:

Po výstreloch, potom, ako sa Jackovi doslova rozletela hlava – časť lebky bola odtrhnutá – Jackie vyliezla na zadok pohybujúceho sa auta. Nie aby utiekla. Aby vyzdvihla kúsok manželovej lebky, ktorý dopadol na kufor.

Privila si jeho zničenú hlavu do lona, kým auto šprintovalo do nemocnice. Odmietla sa pustiť jeho telo. Keď dorazili do nemocnice, bola pokrytá jeho krvou a mozgovou hmotou.

Personál sa ju snažil donútiť, aby sa prezliekla. Odmietla.

„Nech vidia, čo spáchali,“ povedala.

Následných päť hodín mala na sebe zakrvavený kostým – cez nemocnicu, cez zloženie prísahy Lyndona Johnsona, cez fotografie, ktoré uvidia na celom svete. Presne vedela, čo robí. Vytvárala obraz, ktorý sa vpáli do histórie.

Na pohrebe kráčala za manželovou rakvi s rovnakou ovládanou dôstojnosťou, ktorú sa naučila ako šestnásťročná. Jej trojročný syn salutoval, keď rakva prechádzala. Svet sa na to díval a smútil s ňou.

Jackie Kennedyová sa stala najslávnejšou vdovou na svete.

Mohla sa stiahnuť do súkromného smútku. Namiesto toho dala jeden rozhovor pre časopis Life – starostlivo kontrolovaný, každé slovo vybrané – kde vytvorila mýtus „Camelotu“, ktorý dodnes definuje prezidentstvo JFK.

„Ešte budú veľkí prezidenti,“ povedala, „ale už nikdy nebude ďalší Camelot.“

Nebola to úplne pravda. Prezidentstvo Kennedyho bolo chaotické, komplikované, plné chýb, nevier a kríz. Ale Jackie pochopila, že históriu píšu tí, čo ovládajú príbeh.

Dala svojmu manželovi mytologický odkaz. A tým si zabezpečila vlastný.

O päť rokov neskôr sa vydala za Aristotela Onassisa – gréckeho magnáta v lodnej preprave, jedného z najbohatších mužov sveta a človeka, ktorý bol pre ňu konvenčne úplne nesprávny.

OTEC, KTORÝ NEČAKAL NA SÚD (USA, 1984)
—
Tento prípad sa zapísal do modernej americkej histórie ako jeden z najkontroverznejších činov osobnej spravodlivosti.
V roku 1984 Gary Plauché urobil to, o čom mnohí rodičia obetí sexuálneho násilia uvažujú len potichu – zobral spravodlivosť do vlastných rúk.
—
ČO SA STALO
—
Jeffrey Doucet bol inštruktor karate a dlhoročný rodinný priateľ.
Zneužil dôveru rodiny a v roku 1983 uniesol 11-ročného Jodyho Plauchéa, syna Garyho Plauchéa.
—
Chlapca odviezol do Kalifornie, kde ho počas niekoľkých dní sexuálne zneužíval.
—
Po rozsiahlej pátracej akcii sa Douceta podarilo zadržať a Jodyho zachrániť.
Doucet následne súhlasil s vydaním späť do Louisiany, kde mal čeliť obvineniam z únosu a znásilnenia dieťaťa.
—
Dňa 16. marca 1984 čakal Gary Plauché na letisku v Baton Rouge pri rade verejných telefónnych automatov.
Práve tadiaľ mala polícia eskortovať Douceta po jeho návrate.
—
Keď Doucet prechádzal okolo, Plauché vytiahol zbraň a jedným výstrelom ho usmrtil.
Celý čin zachytili kamery miestnej televízie a zábery sa následne rozšírili po celých Spojených štátoch.
—
NÁSLEDKY
—
Gary Plauché bol okamžite zatknutý a obvinený z vraždy druhého stupňa.
Súd mu udelil sedemročný podmienečný trest, päť rokov dohľadu a 300 hodín verejnoprospešných prác.
—
Do väzenia nikdy nenastúpil.
—
Rozsudok vyvolal rozsiahlu verejnú diskusiu.
Časť spoločnosti ho vnímala ako otca konajúceho v afekte po extrémnej traume, iní upozorňovali na nebezpečný precedens, keď jednotlivec nahrádza súdny systém.
—
ODKAZ PRÍPADU
—
Prípad Garyho Plauchéa sa dodnes vyučuje na právnických fakultách a objavuje sa v debatách o hraniciach spravodlivosti, morálke a rodičovskom inštinkte.
—
Sám Plauché neskôr verejne hovoril o tom, že jeho čin synovi nepomohol tak, ako si vtedy myslel, a že trauma sa nedá „napraviť“ násilím.
—
Gary Plauché zomrel v roku 2014.
—
OTÁZKA NA ZAMYSLENIE
—
Je v takomto prípade osobná pomsta pochopiteľná a morálne ospravedlniteľná,
alebo by mala spravodlivosť vždy zostať výlučne v rukách súdu – bez ohľadu na emócie a okolnosti.

Krásny vek.R.I.P

Stal sa majstrom sveta a za odmeny z víťazstiev vybudoval osadu pre chudobné rodiny.

Kedysi dávno nemal filipínsky chlapec menom Manny Pacquiao na obed ani len hŕstku ryže. Jeho neochvejná vytrvalosť a takmer neuveriteľná túžba vymaniť sa z priepasti biedy ho však vyniesli až na samotný vrchol slávy. Práve tam sa zaslúžene stal jediným boxerom na svete, ktorý dokázal získať titul majstra sveta v ôsmich rôznych váhových kategóriách.

Napriek ohromujúcemu úspechu Manny Pacquiao nikdy nezabudol na svoje chudobné detstvo. Časť prémií za zápasy aj vlastných finančných prostriedkov venoval na výstavbu obytnej osady pre obyvateľov Tanga — dediny v jednej z najchudobnejších provincií krajiny Sarangani, regiónu spätého s jeho rodinou na ostrove Mindanao. Tým sa však jeho pomoc neskončila: dnes už z jeho peňazí vyrástli domy pre stovku najnúdznejších rodín.

Pacman Village — tak Manny pomenoval útulnú osadu vybudovanú pre chudobných.

Každý dom je navrhnutý pre dve rodiny a má dva samostatné vchody. Mimochodom, Pacman (Pac-Man) je prezývka samotného boxera.

Obyvatelia Pacman Village dnes žijú v prostredí, kde nechýbajú otvorené ani kryté športoviská, verejný park či multifunkčné komunitné centrum.

Manny vyrastal v mimoriadne chudobnej mnohodetnej rodine, ktorej bežný jedálniček pozostával najmä z banánov a koreňovej zeleniny. Už vo dvanástich rokoch zanechal školu, aby pomohol rodine prežiť — pracoval v rodinnej pekárni a na ulici predával šišky. Práve v tom období sa začal venovať boxu a jeho prvým trénerom sa stal strýko.

Ten spomína na Mannyho nezlomný charakter už od útleho veku: „Každé ráno vstával o štvrtej, aby si išiel zabehať. Po polroku tréningov som povedal: ,Z tohto chlapca vyrastie majster sveta.‘ A presne tak sa aj stalo.“

Dnes je Manny jednou z najváženejších a najpopulárnejších osobností svojej krajiny. Pred niekoľkými rokmi vstúpil do politiky a zvíťazil vo voľbách do kongresu.

❗️Tento príbeh vychádza z verejne dostupných zdrojov a publikácií filipínskych médií. V jednotlivých prameňoch sa detaily charitatívnych projektov Mannyho Pacquiaa môžu mierne líšiť.

30 ád Šamana o znameniach, ktoré sa oplatí všímať

1. Keď kráčate ulicou a zbadáte pierko ležiace na zemi, zdvihnite ho a vezmite si ho domov. Môžete ho vložiť do vázičky, zavesiť alebo jednoducho položiť na poličku. Je to mocný ochranný talizman, darovaný nebom. Všímajte si takéto znamenia Duchov.

2. Zbierajte kamene z riek. Nesú v sebe veľkú silu a energiu.

3. Zo všetkých síl sa snažte pomáhať iným. Ak nedokážete priniesť radosť, aspoň neubližujte.

4. Ťažkosti… sú len formálnosťou! Skutočné ťažkosti sú vážne, no stále len dočasné. Nad nami je nebo – niekedy skryté za oblakmi. Stačí vynaložiť úsilie (napríklad nastúpiť do lietadla) a nad oblakmi opäť uvidíte to isté modré nebo. Mier všetkým!

5. Aby ste sa priblížili k snu, niekedy stačí urobiť jediný krok. Nebojte sa ťažkostí – vždy boli a budú. Prajem vám čistú cestu vo všetkých vašich začiatkoch.

6. Vaším prvotným morálnym princípom by mal byť pevný záväzok nikomu neubližovať. Nech je vo vašom živote neochvejný: „Nikdy nikomu neublížim.“ Zamyslite sa…

7. Keď sa stanete zdrojom šťastia pre živé bytosti, sami sa stanete najšťastnejšími. Ak sa však stanete zdrojom ich utrpenia, budete prvými nešťastnými vy. Zamyslite sa…

8. Doprajte si aspoň hodinu denne ticha… Potrebujete ho rovnako ako rozhovor.

9. Schopnosť milovať je najvyšším umením na tejto zemi. Učte sa milovať všetkých – dokonca aj svojich nepriateľov.

10. Nehádžte do vôd žiadne odpadky. Ani tie najmenšie. Duch vody sa dokáže veľmi rozhnevať. Ak ho chcete upokojiť, môžete do vody obetovať chlieb, mlieko či mince.

11. Často nazývame minulosť zlatým časom, zlatými dňami. Je to omyl. Dôležité je pochopiť, že každý okamih, ktorý práve prichádza, je tým pravým zlatým časom vášho života.

12. Neexistuje dokonalé náboženstvo ani viera, rovnako ako neexistuje tá najhoršia. Boh je jeden. Modlite sa, ku komu chcete, no pamätajte na základné prikázania: žite podľa svedomia, cťte si predkov a milujte.

13. Ak chcete zmeniť svet, začnite najprv od seba. Naučte sa niesť v sebe energiu radosti a lásky – to sú základné ľudské stavy. Úsmev, smiech a radosť majú obrovskú silu. Keď sa to naučíte, objavíte podstatu lásky.

14. Existuje múdre príslovie: „Ruka dávajúceho neochudobnie.“ Podľa možností dávajte almužnu chudobným a núdznym. Nezáleží na sume, ale na samotnom geste.

15. Život je zatracene krátky časový úsek. Nemárnite ho hádkami, slzami, vulgarizmami a alkoholom. Môžete konať dobro, privádzať na svet deti, oddychovať a robiť množstvo krásnych vecí.

16. Ak sa váš milovaný začne na vás hnevať a vy viete, že ste nevinní, objímte ho a držte pevne. Upokojí sa.

17. Keď vám je ťažko na duši a cítite únavu, jednoducho spievajte… Spievajte to, po čom vaša duša túži. Aj ona sa občas potrebuje vyrozprávať.

18. Pamätajte: neexistuje jediná správna viera ani najvernejšie náboženstvo, ani najmúdrejší kňazi. Boh je jeden. Je vrcholom hory a jednotlivé viery sú cestami, ktoré k nemu vedú. Modlite sa, ku komu chcete, no vedzte, že cieľom nie je bezhriešnosť, ale poznanie Boha.

19. Ak sa rozhodnete niečo urobiť, nepochybujte o sebe. Strach vás odkláňa od správnej cesty – je hlavným nástrojom zla. Ak sa vám niečo nepodarí na prvýkrát, nestrácajte nádej. Každé malé víťazstvo vás približuje k veľkému.

20. Zapamätajte si jednu dôležitú pravdu: každý dostáva podľa svojich skutkov. Nepúšťajte problémy do svojej duše a mysle – potom sa nedotknú ani vášho tela.

21. Život sa k vám môže obrátiť tvárou aj chrbtom, no málokto chápe, že ste to vy, kto ho otáča. Zlé myšlienky voči iným sa vracajú k vám. Závisť sa tiež vždy vráti. Načo je to dobré? Žite pokojne a vyrovnane… Závidieť netreba ani nemá zmysel. Niekto má veľké auto, no jeho tvár od toho krajšia nebude. Zlato je len špinavý kov – niet čo mu závidieť. Usmievajte sa častejšie a úsmev vám vrátia ľudia, blízki aj samotný život.

22. Ak chcete, aby si vás vážili, vážte si iných. Na dobro odpovedajte dobrom, na zlo ľahostajnosťou. Ten, kto ubližuje, trpí viac, keď mu nevenujete pozornosť.

23. Nepite. Vôbec nepite. Alkohol ničí telo, myseľ aj dušu. Ja už roky nepijem – a chvála Bohu. Ak ste šaman, ezoterik či človek pracujúci s duchovnom a pijete, vaše sily sa čoskoro vyčerpajú a Duchovia vás potrestajú. Alkohol skutočne zabíja. Nerobte hlúposti. Na uvoľnenie je kúpeľ, na radosť spev, na porozumenie čaj a na zblíženie sa so ženou napokon aj obyčajné cukríky.

24. Nikdy nič neoľutujte – je to zbytočné. Všetko, čo sa deje, sa deje z vôle Duchov a vždy k lepšiemu.

25. Kamene, ktoré pripomínajú zvieratá, nemožno vziať bez obradu – inak si môžete privolať nešťastie. Ak taký kameň nájdete a chcete si ho vziať, požiadajte ducha miesta o dovolenie a prineste mu obetu. Potom kameň na zemi prikryte bielou látkou…

26. Počúvaním dobrej hudby sa očisťujete od negatívnej energie nahromadenej počas dňa. Hudba je osobitný druh meditácie, ktorý vás dokáže priviesť k rovnováhe a harmónii so sebou samým.

27. Ak chcete, aby sa vám ľahšie dýchalo a srdce netlačilo, naučte sa plakať…

28. Ak cítite, že situácia je neriešiteľná, zdvihnite ruku čo najvyššie, potom ju prudko spustite so slovami „nech je to akokoľvek…“ a premyslite si to znova. Ako povedal jeden veľký muž: „Aj keď ťa zožrali, stále máš dve možnosti.“

29. Keď žena nakupuje potraviny, kupuje tým budúce dni šťastia pre svoju rodinu. Každá čerstvá, krásna, zrelá a voňavá zelenina či ovocie je jedným dňom pokojného a šťastného života. Muž má zabezpečiť žene peniaze, aby mohla vybrať tie najkvalitnejšie potraviny. Rodina, ktorá šetrí na jedle, chudobnie a stáva sa nešťastnou, pretože šetriť na jedle znamená šetriť na šťastí vlastných blízkych.

30. Ak cítite nepokoj a vnútornú ťažobu, začnite sa pohybovať v pomalom tanci. Navrátite energiu do jej prirodzeného toku a očistíte myseľ od utrpenia.

❗️Tento text vyjadruje osobné názory a prvky duchovných tradícií. Nie je vedeckým, lekárskym ani náboženským odporúčaním a slúži výlučne na zamyslenie.

Počas nakrúcania filmu Zoznámte sa, Joe Black (1998) sa zdalo, akoby čas plynul pomalšie — rovnako ako v samotnom diele. Režisér Martin Brest netvoril iba romantický príbeh; vytváral tichú meditáciu o živote, smrti a pravej podstate lásky. „Je to film o tom, aké je všetko pominuteľné,“ povedal takmer šeptom.

Brad Pitt, ktorý stvárnil Smrť v ľudskej podobe, túto myšlienku hlboko prežíval. Po nakrúcaní Sedem rokov v Tibete bol citovo vyčerpaný, no priťahovala ho jemná poézia nového filmu. „Ako hrať Smrť?“ spýtal sa Bresta. Režisér sa len usmial: „Ako človeka, ktorý sa po prvý raz učí žiť.“

Nakrúcanie bolo precízne, miestami až bolestne pomalé. Brest vyžadoval absolútne ticho na pľaci, aby každá scéna mohla „dýchať“. Anthony Hopkins, ktorý stvárnil miliardára Williama Parrisha, obdivoval túto sústredenosť. „Nebolo to herectvo,“ spomínal. „Bolo to počúvanie — každého úderu srdca.“

Jedna chvíľa sa stala legendárnou — scéna, v ktorej Joe Black po prvý raz ochutná arašidové maslo. Pitt chcel, aby v nej bolo čosi čisté a detské — radosť z prvého objavu. Natočili sedem záberov, zakaždým inak: so zvedavosťou, s úžasom, s rozpakmi. Po poslednom Brest zašepkal: „To je ono. Smrť sa práve zamilovala do života.“

Za touto krásou sa však skrývalo napätie. Produkcia sa natiahla o niekoľko mesiacov a štúdio Universal znervózňoval trojhodinový stopáž. Brest odmietol film skracovať. „Večnosť sa nedá uponáhľať,“ odpovedal.

Keď film vstúpil do kín, niektorí kritici ho označili za príliš pomalý, no iní pocítili jeho zvláštne, podmanivé čaro. O niečo neskôr Hopkins povedal: „Nebol to film o smrti. Bol to film o tom, ako sa konečne naučíš žiť — tesne pred odchodom.“

Osamelý muž prišiel do malého mesta. Jeho priatelia ho pozvali, aby nestrávil Štedrý večer sám. Prišiel posledným vlakom. Stmievalo sa, na uliciach nebolo takmer nikoho.
Pred výkladom jedného z obchodov si všimol malého chlapca v ošúchanom oblečení. Jeho veľké, túžobné oči boli upreté na malý betlehem. Muž ho oslovil:
„Chcel by si si to kúpiť?“
Chlapec prikývol, ale nespúšťal oči z výkladu.
„Nemôže to byť drahé,“ pokračoval muž.
Chlapec vytiahol z vrecka ruku, v ktorej sa mu lesklo desať drobných mincí.
„Práve som ich našiel, ale nič mi za to nechcú dať.“
Muž vzal peniaze a podržal ich proti svetlu.
„Počuj, toto nie sú obyčajné peniaze, museli ich stratiť anjeli.“
Dieťa sa na muža začudovane pozrelo.
„Poď, pôjdeme do obchodu,“ a vzal ho za malú studenú ruku.
Vnútri nebol nikto okrem starého obchodníka. So zdvorilým úsmevom riekol: „Práve sa chystám zatvoriť.“
Muž prižmúril oči:
„Potom sme prišli v správny čas. Môj malý priateľ našiel neobyčajné mince. Stratili ich anjeli. Môže si za ne kúpiť, čo len budeš chcieť.“
S tým sa opäť usmial na kupca a ten pochopil. Vzal peniaze do ruky a preskúmal ich. Potom s rozžiarenou tvárou povedal:
„Aké šťastie, musíš byť dobrý chlapec. Vyber si, čo sa ti páči.“
Dieťa sa pozrelo najprv na obchodníka, potom na neznámeho muža. V očiach oboch čítalo povzbudenie. Potom ukázal na trblietavý betlehem vo výklade:
„Prosím si to.“
Obchodník mu to pekne zabalil a dal mu aj pár cukríkov. Dieťa odišlo z obchodu spokojné.
Neznámy muž potom vytiahol peňaženku a išiel zaplatiť.
„Ani náhodou, pane,“ povedal obchodník.
“Dnes večer sú Vianoce aj pre mňa. Ježiš, ktorého dnes oslavujeme, nás upozornil:
Čo urobíte jednému z týchto najmenších, mne urobíte.“
Obaja muži si pozreli do očí a podali si ruky. Obaja vedeli, že v tej chvíli sa v ich srdciach narodil Ježiško.

Preložené od Cérna-Németh Manyi

Štedrá večera v minulosti
Gazdinky vstávali hneď po polnoci a začali piecť chlieb. Ráno sa kúskami cesta oblepili ovocné stromy, aby bola v nasledujúcom roku dobrá úroda. Zavčas rána išli gazdovia po vodu a nanosili jej na celé sviatky. Do studne dali štipku soli, aby bola voda zdravá počas celého roka. Slobodné vydajachtivé dievky mali zatriasť plotom, odkiaľ zabrechal pes, z tej strany mal prísť ženích. Pred samotnou večerou sa robili posledné úpravy – gazda doniesol do izby snopček slamy ako spomienku na narodenie Božieho syna, na stôl sa dal nový, doma tkaný obrus pretkávaný červenými nitkami. K stolu si sadli všetci v nových šatách, nohy stola sa zopli reťazou, na ktorú si všetci členovia rodiny položili nohy. Reťaz symbolizovala pevnosť a svornosť rodiny. Štedrá večera sa začínala modlitbou a čítaním, potom urobil otec deťom krížiky z medu na čelo, aby boli milé a dobré po celý rok. Dospelí si pripili a všetci zjedli oblátku s medom a cesnakom.
Na prestretom stole boli jablká, orechy, cibuľa, cesnak, oblátky, hriatô, pálenka, sviečka, biblia, chlieb. V minulosti sa jedlo z jednej misy drevenými lyžicami a na stole nemal byť nôž, preto sa z chleba odlamovalo. Štedrá večera sa nazývala štedrou preto, lebo sa mohol pri nej každý dosýta najesť a pozostávala z viacerých chodov. Magické účinky sa pripisovali nielen jednotlivým jedlám, ale i počtu chodov. Večera mala stabilný rituál, skladajúci sa zo siedmich až deviatich chodov. Ako vidieť, v procese štedrej večere je obsiahnutý princíp hojnosti, ale i pôstu. Medzi tradičné štedrovečerné jedlá patrili opekance, lámance, lokše s makom, hrachová kaša, šošovica, hríbová polievka, kapustnica, ryba, ovocie, orechy či koláče. Omrvinky zo štedrej večere sa starostlivo pozbierali a pridávali do osiva a tiež sa používali na okiadzanie chorých.

Vianoce bez mamy...

Znamená to, že ty si teraz ona.
Ty si tá, ktorá vytvára „Vianoce“.
Ty si tá, ktorá ctí tradície, zabezpečuje, že sa radosť prenáša ďalej, ako by to ona chcela.
Ale je to ťažké, bolí ťa to, pretože hlboko vo svojom vnútri si stále to malé dievča, ktorému chýba mama.
Takže buď k tomu dievčatku láskavá, ale choď ďalej a rob to, čo ťa naučila tvoja mama...
S láskou..
Pretože jedno je isté, naučila ťa to dobre .... Donna Ashworth

Štyri manželky: príbeh, ktorý vás môže inšpirovať

Žil raz jeden bohatý kupec, ktorý mal štyri manželky. Najviac miloval svoju štvrtú manželku – zahŕňal ju starostlivosťou, kupoval jej to najlepšie, rozmaznával ju a nosil jej sladkosti z ďalekých krajín.

Mal rád aj tretiu manželku. Bol na ňu pyšný a často sa s ňou ukazoval medzi priateľmi. V hĺbke duše ho však neustále sužoval strach, že ho jedného dňa opustí a odíde s iným.

Vážil si aj svoju druhú manželku. Bola mu oporou, radkyňou v každej situácii, skutočnou záchranou v časoch ťažkostí. Keď nastal problém, vždy sa mohol spoľahnúť na jej múdrosť.

Prvá manželka bola najvernejšia zo všetkých. Výrazne sa zaslúžila o jeho prácu, o rozmnoženie majetku, bola zručná a usilovná vo všetkom. Kupec si ju však sotva všímal a nemiloval ju tak, ako by si zaslúžila – no ona ho milovala celou dušou.

Jedného dňa kupec vážne ochorel a všetci sa obávali, že jeho koniec je blízko. Premýšľal o svojom živote, o tom, čo stihol a čo nie, a povedal si:
„Dnes mám štyri manželky, no keď zomriem, zostanem sám. Nechcem odísť osamelý…“

Najprv sa obrátil na štvrtú manželku:
„Keďže mi už veľa času nezostáva, povedz mi, pôjdeš so mnou do sveta za hranicou života? Veď som sa o teba staral a doprial ti všetko najlepšie…“

Manželka bez váhania odpovedala:
„Nie, určite nie,“ povedala a okamžite odišla. Jej slová ho zasiahli priamo do srdca.

Potom zavolal tretiu manželku:
„Veľmi som ťa miloval. Teraz, keď sa môj život chýli ku koncu, pôjdeš so mnou?“

„Nie,“ odpovedala. „Život je krásny. Keď zomrieš, nájdem si iného.“ Kupecké srdce sa bolestne stiahlo.

Následne sa obrátil na druhú manželku:
„Vždy si mi radila a pomáhala si mi. Teraz potrebujem tvoju pomoc znova. Keď zomriem, pôjdeš so mnou?“

„Je mi ľúto, tentoraz ti pomôcť nemôžem,“ odpovedala. „Môžem sa postarať o tvoj hrob, keď tu už nebudeš.“ Tieto slová zneli ako úder blesku z jasného neba.

Vtom sa ozval tichý hlas:
„Ja ťa neopustím. Pôjdem s tebou kamkoľvek pôjdeš.“ Bola to prvá manželka. Kupec sa na ňu pozrel a uvidel, aká je vychudnutá a zanedbaná. So smútkom jej povedal, že by sa mala viac starať o seba, keď ho už nebude.

Každý z nás má takéto štyri „manželky“. Čo predstavujú?

Štvrtá manželka
Štvrtá manželka je naše telo. Milujeme ho, staráme sa oň, obliekame ho, kŕmime a chránime. No na konci života nás telo nemôže nasledovať. Keď duša opustí telo, to zostáva pozadu.

Tretia manželka
Tretia manželka sú naše túžby, postavenie a bohatstvo. Po našej smrti prechádzajú do rúk iných.

Druhá manželka
Druhá manželka sú naši blízki a rodina. Sú s nami, kým žijeme, no po smrti nás môžu sprevádzať už len spomienkou a návštevou hrobu.

Prvá manželka
Prvá manželka je naša duša. Príliš často na ňu zabúdame v honbe za majetkom a pozemskými túžbami.

Nezabudnite sa o túto podobenstvo podeliť – je to posolstvo, ktoré by mal poznať každý.

Až môžte podporte ešte dnes do polnoci
Využite poslednú šancu: www.hlasprezvierata.sk

Fajčenie fajok má na Slovensku bohatú históriu. Na území dnešného Slovenska sa prvé fajky objavujú okolo roku 1650, prvé dielne na ich výrobu však vznikli omnoho neskôr. Celosvetovú slávu Slovensku zabezpečila výroba Štiavničok, porcelánových fajok s rôznymi motívmi. Fajky Karola Zachara, tzv. štiavničky, boli populárne nielen doma – exportovali sa na nemecký, taliansky, kanadský, anglický, ruský, belgický či egyptský trh, ale aj do Mexika, Indie alebo USA. Boli pýchou mnohých svetových výstav, kde získali množstvo ocenení. V čase najväčšej slávy sa v Banskej Štiavnici vyrobilo asi 26 tisíc kusov hlinených fajok ročne – jeden zamestnanec ich dokázal vyprodukovať denne aj sedemdesiat. Celkovo ich opustilo dielňu za celú dobu jej existencie viac než 10 miliónov. Fajkárska výroba v Banskej Štiavnici bola živá až do polovice 20. storočia. Fajka tvorila súčasť osobného vybavenia dospelého muža a bola znakom jeho sociálneho statusu. Používanie fajky sa v Európe rozšírilo po objavení Ameriky, kde ju spoznali u Indiánov. Tí na rozdiel od západniarov fajčili (a pokračuje to dodnes) organické liečivé listy tabaku ceremoniálnou formou, bez stresu, šlukovania do pľúc, ale zato v pokore a harmónii s prírodou (fajčiarov s cigaretou oni nechápu a považujú to za ruhanie sa). Takýto čistý nikotínový tabak bez akýchkoľvek chemických prísad má na telo a dušu liečivý charakter.

Snímka: Bača s fajkou
Autor: Neznámy slovenský maliar
Rok: Po roku 1950
Technika: Olej na plátne
Typ diela: Výtvarné umenie

Keď Tony Bennett začal v dôsledku Alzheimerovej choroby strácať pamäť, Lady Gaga sa stala jeho emocionálnou oporou. „Zachránil mi život a teraz sa ho snažím zachrániť ja,“ hovorievala potichu.

Všetko sa spojilo počas jednej teplej letnej noci v New Yorku — na poslednom koncerte Tonyho Bennetta.

V zákulisí sa Lady Gaga triasla. Vystupovala pred miliónmi, no tento večer bol iný. Tonyho choroba postupovala. V niektoré dni si už nepamätal ani jej meno. A predsa, keď sa zdvihla opona a lúč reflektora dopadol na jeho tvár, odohralo sa čosi takmer zázračné.

Priviedla ho k mikrofónu a pošepkala:
— Si pripravený, Tony?

Pozrel sa na ňu, na okamih sa zamyslel… a potom sa usmial.
— Som vždy pripravený, keď si pri mne, Lady Gaga.

Sála zalapala po dychu. Už niekoľko týždňov ju neoslovil menom. Zakryla si ústa dlaňou, oči sa jej zaliali slzami. Neskôr povie:
„Na ten okamih nikdy nezabudnem. Akoby ho hudba vrátila späť k životu.“

Keď spievali „The Lady Is a Tramp“, pevne zvierala jeho ruku, bála sa ju pustiť. Každý verš znel ako rozlúčka. Keď doznela posledná nota, sála explodovala ohlušujúcim potleskom — nielen pre pieseň, ale aj pre človeka, ktorý odmietol zmiznúť v tichu.

Po koncerte sedela Gaga vedľa neho v šatni. Pozrel sa na ňu s tým istým jemným, svetlým úsmevom.
— Si najväčšia, — povedal ticho.

Len s námahou dokázala odpovedať:
— Nie, Tony… najväčší si ty.

V tej chvíli nebola superhviezdou, ale len priateľkou, ktorá s nehou zachytávala posledné iskry svetla legendy.

O niekoľko mesiacov, po jeho odchode, Gaga so slzami v očiach povedala:
„Zachránil mi život, keď som bola stratená. Dúfam len, že som mu dokázala dať pocítiť lásku v čase, keď začínal zabúdať.“

Tá noc nebola iba jeho posledným vystúpením — stala sa dôkazom, že hudba dokáže udržať dušu aj vtedy, keď pamäť uniká. Duet dvoch sŕdc, v ktorom jedno učí druhé, že láska — tá pravá láska — nikdy nezabúda.

❗️Text je založený na skutočných udalostiach a verejných vyjadreniach; niektoré dialógy a scény sú spracované umeleckou formou.

Dnes je zimný slnovrat - najkratší deň v roku a oficiálny prvý zimný deň. ❄🌙

S blížiacim sa zimným slnovratom, a teda aj najdlhšou nocou, vrcholili snahy vidieckeho obyvateľstva chrániť sa pred zlými silami, ktoré podľa povier s ubúdajúcim denným svetlom pôsobili intenzívnejšie. U starých Slovanov bol tento deň, v ktorý sa slnko symbolicky znovu narodí oslavovaný a nazývaný ako Kračúň. V kresťanskej tradícii ho nahradili Vianoce - oslava dňa narodenia Ježiša Krista.
Avšak tento staroslovanský názov sa na niektorých územiach východného a stredného Slovenska zachoval dodnes. Dokonca je stále zvykom pripravovať na vianočný stôl pečivo s rovnomenným názvom – kračun, kračúň, alebo kračúnik. Ide o rituálne pečivo z kysnutého cesta, ktoré bolo odobraté z cesta na vianočné koláče. Kračúň sa musel pripraviť ako prvý a zjesť z neho musel každý člen rodiny, niekde dokonca kúsok odkladali aj hospodárskym zvieratám, a tiež sa symbolicky jeden krajec položil na pole. Do cesta na kračun sa primiešavali rôzne semienka, cesnak a tiež med, ktorým sa aj potieral, čo malo zabezpečiť zdravie a súdržnosť rodiny a prosperitu hospodárstva. Na vianočný stôl sa kládol na seno, na slamu alebo na rozsypané obilné zrná, ktoré sa na jar pridali do osiva na zabezpečenie dobrej úrody obilia. Na okolí Trebišova a Humenného sa zvykli piecť štyri pečivá, ktoré sa kládli na rohy vianočného stola. Najväčší kus sa volal kračun a menšie kračunov brat. Medzi ľuďmi dlho prežívala povera, že kračun sa nesmie nechať cez noc na stole stáť osamote a vždy tam musí byť jeho „brat“
Tradícia pečenia tohto pečiva aj jeho názov sa považuje za naše dedičstvo

Dievčatko, ktoré žilo s dvoma srdcami
Skutočný príbeh, ktorý posunul hranice modernej medicíny
Mala len dva roky.
A jej srdce už zlyhávalo.
V roku 1995 priviezli do londýnskej nemocnice malé dievčatko menom Hannah Clark. Trpela ťažkou dilatačnou kardiomyopatiou – ochorením, pri ktorom srdcový sval slabne a nedokáže účinne pumpovať krv. Jej stav bol kritický. Bez rýchlej a radikálnej liečby by neprežila.
Štandardným riešením bol transplantát srdca.
Lenže v Hannahinom prípade bol zákrok mimoriadne rizikový – jej organizmus bol príliš slabý a šanca, že by nové srdce neprijal, bola vysoká.
Vtedy zaznel návrh, ktorý znel takmer neuveriteľne.
Neodstrániť srdce. Pridať ďalšie.
Legendárny kardiochirurg Sir Magdi Yacoub, jeden z priekopníkov transplantácií srdca, navrhol riešenie známé ako heterotopická transplantácia srdca.
Pri tomto postupe sa choré srdce neodstraňuje, ale do hrudníka sa pridá druhé – darcovské. Obe srdcia potom bijú súčasne.
Myšlienka bola jednoduchá, no odvážna:
darované srdce prevezme hlavnú prácu a pôvodné srdce dostane čas na oddych. V ojedinelých prípadoch sa totiž srdcový sval, najmä u detí, môže čiastočne alebo úplne zotaviť.
Operácia sa podarila.
Hannah opustila nemocnicu s dvoma bijúcimi srdcami v hrudi.
Nasledujúce roky neboli jednoduché. Aby jej telo darcovské srdce neodmietlo, musela Hannah užívať imunosupresívne lieky. Tie síce chránili transplantát, no zároveň výrazne oslabovali jej imunitný systém.
Ako vážna komplikácia sa u nej rozvinulo zriedkavé nádorové ochorenie lymfatického systému, ktoré je známe ako možné riziko dlhodobej imunosupresívnej liečby. Jej detstvo sa tak odohrávalo medzi nemocnicami, kontrolami a liečbou.
Približne po desiatich rokoch si lekári všimli niečo výnimočné.
Hannahino pôvodné srdce, ktoré kedysi takmer zlyhalo, začalo fungovať normálne. Oddych, ktorý dostalo vďaka druhému srdcu, mu umožnil regenerovať sa.
Naopak, darované srdce začalo postupne slabnúť.
Lekári stáli pred rozhodnutím, ktoré dovtedy nikto neurobil.
V roku 2006 podstúpila Hannah Clark ďalšiu prelomovú operáciu. Chirurgický tím jej odstránil darované srdce.
Po prvý raz v histórii bola transplantácia srdca úspešne „zvrátená“.
Keď druhé srdce vybrali, Hannahino vlastné prevzalo celú činnosť.
A fungovalo.
Imunosupresívne lieky mohli byť vysadené.
Nádorové ochorenie ustúpilo.
Jej telo sa začalo zotavovať.
Hannah Clark sa stala prvým zdokumentovaným prípadom na svete, keď pacient po heterotopickej transplantácii dokázal žiť ďalej len so svojím pôvodným srdcom.
Jej príbeh nezmenil medicínu tým, že by sa tento postup stal bežným — stále ide o výnimočné riešenie pre veľmi špecifické prípady.
Ukázal však niečo zásadné:
Že ľudské srdce, najmä detské, má v určitých podmienkach pozoruhodnú schopnosť regenerácie.
Dnes Hannah žije so srdcom, s ktorým sa narodila.
So srdcom, ktoré zlyhalo.
Ktoré dostalo čas.
A ktoré sa dokázalo vrátiť k životu.
Niekedy totiž veda orgány nenahrádza.
Niekedy im len dá čas, aby sa mohli uzdraviť.

Pokiaľ je vaše telo zdravé, myslíte si, že máte tisíce problémov.
Účty na zaplatenie...
Termíny na splnenie...
Ľudia, ktorým treba vyhovieť...
Sny, ktoré sa zdajú byť zmeškané...
Hádky, ktoré sa zdajú byť ťažké...
Malé nepríjemnosti, ktoré vám kradnú pokoj...

Ale v momente, keď vaše telo ochorie, všetko ostatné ustúpi do úzadia.
Zrazu na všetkých týchto „problémoch“ už nezáleží.
Nezáleží vám na statuse, konkurencii, názoroch ani na tom, aby ste niekomu niečo dokazovali.
Chcete len úľavu.
Chcete len silu.
Chcete sa len znova cítiť normálne...

Zdravie vás pokorí spôsobom, akým nič iné nedokáže.
Učí vás, že najväčším bohatstvom nie sú peniaze, tituly ani úspech, ale schopnosť prebudiť sa bez bolesti, voľne dýchať, pohybovať sa bez námahy, pokojne spať.

Trávime toľko času naháňaním sa za tým mať viac, zatiaľ čo zanedbávame to, na čom záleží najviac.
Posúvame sa za hranice možností, ignorujeme varovné signály, obetujeme odpočinok, pokoj a rovnováhu, až kým nás naše telo nedonúti zastaviť.

Starajte sa o svoje telo.
Počúvajte ho.
Rešpektujte ho.
Spomaľte, keď potrebujete.
Odpočívajte bez pocitu viny.
Vyberte si pokoj pred tlakom.

Pretože keď ste zdraví, máte veľa starostí.
Ale keď zdravie zmizne, máte len jednu modlitbu, či prosbu.
Vaše telo je nenahraditeľné.
Správajte sa k nemu ako k požehnaniu, akým skutočne je .... Odin

Lakomec a satanista

Koncertné turné a drahé vstupenky — zo všetkých strán zaznievali výčitky, že Niccolò Paganini je lakomý. A predsa tento „lakomec“ rozdával polovicu lístkov zadarmo študentom hudby a časť výťažku posielal príbuzným či venoval na dobročinné účely. Aby na seba nemíňal viac, než bolo nevyhnutné — a mohol tak viac darovať iným — kupoval si oblečenie u starinárov. Paganinimu však pripisovali aj hriech omnoho ťažší: vraj kedysi zabil človeka a na galejách zapredal svoju dušu diablovi výmenou za husľové génium. Taký silný dojem v publiku vyvolávalo spojenie jeho neprekonateľnej virtuozity (a mnohí poslucháči sa v husľovej hudbe skutočne vyznali), chorľavého výzoru a temnej povahy.

K šíreniu povestí prispieval aj excentrický spôsob, akým hudobník pracoval telom a rukami. Vytvoril si vlastný systém póz a pohybov, ktoré mu poskytovali mimoriadnu slobodu pri hre na husliach. Mnohí potom s presvedčením tvrdili, že pred ich očami sa kostra huslistu krivila a menila tvar, lakeť sa vykrúcal opačným smerom, dlaň sa akoby oddeľovala od ruky a sama sa pohybovala po strunách. Dnes však existuje hypotéza, že Paganini trpel Marfanovým syndrómom, ktorý skutočne spôsobuje nadmernú pohyblivosť kĺbov a na ktorý napokon aj zomrel.

Aby sme pochopili plný rozsah Paganiniho majstrovstva, stačí poznať dva fakty. Raz sa stavil, že zahrá melódiu na hodvábnej šnúrke od lorgnety — a dokázal to. Inokedy mu neprajníci prerezali všetky struny na husliach, ponechajúc len jednu — a on na nej odohral celý koncert tak, že si publikum nič nevšimlo. Pri ďalšom vystúpení prišiel huslista neskoro a bez kontroly ladenia uchopil nástroj. Počas hry sa ukázalo, že husle sú s klavírom sprievodcu vážne rozladené; túto skutočnosť si však všimol iba klavirista. Niccolò totiž bleskovo prepočítal prstoklad, prispôsobil každý pohyb každej note — a sála opäť zostala v blaženej nevedomosti.

Paganini zomrel na tuberkulózu, nedožil sa ani päťdesiatsedem rokov. Posledné mesiace choroby neopúšťal dom a takmer nevstával z lôžka; celé dni pololežal a prstami ticho preberal struny huslí. Jeho rakvu museli niekoľkokrát pochovať — a opäť vykopať — pre hrozby miestnych obyvateľov, kým telo prevážali z miesta na miesto v nádeji, že ho konečne uložia do zeme. Takmer celá Európa bola presvedčená, že Niccolò je satanista, a zdalo sa, že úbohý huslista nenájde pokoj ani po smrti — nijaké mesto nechcelo „poškvrniť“ svoju pôdu jeho pozostatkami. Až Achilles Paganini si po nesmiernom úsilí dokázal vybojovať otcov pohreb.

Podľa testamentu tohto údajne lakomého, samotárskeho, zatrpknutého starca, ktorý vraj všetkých nenávidel, pripadli všetky jeho husle — vzácne a drahocenné nástroje — niekoľkým nadaným študentom a… jeho nepriateľom: hudobníkom, s ktorými sa hádal otvorene i potajomky, no ktorých umelecké kvality zrejme nikdy nespochybňoval. Svoju najmilšiu husľu odkázal rodnému Janovu; dostala prezývku „Paganiniho vdova“. V závete tiež zakázal synovi vynakladať peniaze na pohreb — na okázalosť, na rekviem. Vždy totiž dával prednosť míňať na iných, nie na seba.

Legenda o Vianočnej ruži.

Existuje legenda, ktorá objasňuje prečo sa Vianočná ruža spája s Vianocami.
Hovorí sa, že bolo raz malé, chudobné dievča, ktoré si nemohlo dovoliť ponúknuť dar Ježiškovi na Štedrý večer.
Ale jej bratranec jej povedal, že aj prostý dar, ktorý je darovaný s láskou je v Božích očiach prijateľný.
Dievčatko cestou do kostola zbieralo nejaké suché konáriky popri ceste.
Keď však vstúpilo do kostola od hanby sa rozplakalo, ale konáriky položilo pred Ježišov obraz.
V tom sa suché konáriky zmenili v záplavu zelených a červených kvetov a všetci v kostole ucítili, že sa práve stali svedkami vianočného zázraku.
Od tej doby sa Vianočná ruža stala symbolom Vianoc .... 🍀🍀🍀

„Milý, som už pristará na manželstvo,“ hovorila Eliza nežne, „mám päťdesiattri!“

No knieža z Lichtenštajnska neochvejne trval na svojom. Túžil jedine po tejto výnimočnej žene. Čakal na ňu dlhé roky, hoci mu opakovane ponúkali sobáš s európskymi princeznami. No mohli sa ony rovnať jeho Elize? Na jar roku 1929 Franz úpenlivo prosil svoju milovanú, aby si to ešte raz rozmyslela. Ich zásnuby sa napokon neúnosne vliekli.

Šľachtický predikát „von“ získal moravský podnikateľ Wilhelm Gutmann vďaka svojim ohromujúcim obchodným úspechom. Cisár František Jozef ho osobne povýšil do rytierskeho stavu v roku 1878. Eliza sa narodila o tri roky skôr. Bola skutočným „zlatým dieťaťom“ – vyrastala v prepychovom rodičovskom paláci, vychovávaná prísnymi guvernantkami, a sľubovali jej bohaté veno.

Všetci vedeli, že Gutmannovci sú židovského pôvodu. Rodina však akoby na svoje korene zabúdala a každé Vianoce zdobila sviatočný stromček… Aby sa naplno začlenili do rakúskej cisárskej spoločnosti, nestačil im len titul – potrebovali aj „správnu“ vieru. Wilhelm, jeho manželka Ida i ich sedem detí preto prijali katolicizmus.

Eliza nikdy netrpela nedostatkom nápadníkov. Po prvé, bola nesmierne pôvabná: mala husté, lesklé vlasy, ktoré jej v ťažkých vlnách splývali až k pásu, a veľké tmavé oči. Po druhé, otcov majetok z nej robil mimoriadne žiadanú nevestu. A po tretie – mala veľké srdce. Všetci vedeli, že sa ujíma opustených psov. Vo Viedni založila útulok pre bezdomovské zvieratá a sama sa o ne starala. Otec nad jej „rozmarom“ prižmuroval oči. Nestálo to veľa peňazí a navyše sa po Viedni šepkalo: aké dobrotivé dievča! Aká očarujúca dáma!

„Vydá sa a bude mať iné starosti,“ zvykol hovorievať Wilhelm von Gutmann.

Pre milovanú dcéru našli vhodného ženícha. Urodzeného. Uhorský gróf Géza Erősh von Betlenfalva požiadal o jej ruku koncom roka 1898. Mal meno, erb, panstvo – a dlhy. Dcéra židovského bankára mala majetok. Dokonalý pár. Sobáš sa konal na jar 1899. Eliza kráčala k oltáru so stisnutými perami. Géza sa jej nepáčil.

Tento povýšenecký aristokrat považoval Elizine záujmy za „zbytočnosti“. Aké zvieratá? Psy sú predsa len na lov. Dom, v ktorom sa mladomanželia usadili, zariadila rodina nevesty a namyslený Géza to nazýval „meštiackym prepychom“.

Rozdielni vo všetkom. Manželia sa pokúsili žiť spolu, no čoskoro sa uchýlili do oddelených spální. Spolu strávili len niekoľko nocí do roka… Niet divu, že nemali deti.

V roku 1908 Géza zomrel. Zlomyselné jazyky tvrdili, že príčinou bola „pochybná choroba“, ktorú si priviezol z Paríža. Iní sa domnievali, že ho zničila suchoty. Nech už to bolo akokoľvek, Eliza zostala vdovou.

Čoraz viac času venovala charite. V roku 1914 sa stala sestrou milosrdenstva… A v tom istom roku sa celkom náhodou zoznámila s kniežaťom Franzom z Lichtenštajnska. Bol o dvadsaťdva rokov starší a zamiloval sa bez pamäti.

O takej žene sníval celý život. O múdrej, pokojnej a láskavej. Eliza ho očarila svojou krásou, no ešte viac šírkou svojej duše. Až neskôr sa dozvedel, že je pokrstenou židovkou, že jej otec bol bankár a podnikateľ povýšený do šľachtického stavu cisárovou vôľou. Pre Franza to neznamenalo vôbec nič. No pre jeho rodinu – veľmi veľa.

„Nemôžeš si ju vziať,“ povedal Franzov starší brat, vládnuci knieža Lichtenštajnska, nekompromisne. „Je nízkeho pôvodu. Tvojou manželkou sa musí stať žena urodzeného rodu.“

„Je grófkou.“

„Manželstvom! To nič neznamená! Aj keby sa vydala za knieža, aj tak by zostala obyčajnou meštiankou!“

Johann II., ktorého zvyčajne nazývali Dobrým, prejavil voči vlastnému bratovi neobyčajnú krutosť. Ani keď bolo zrejmé, že Franzova láska k Elize nie je len prchavým poblúznením, nebol ochotný ustúpiť. Neustále hovoril o povinnosti, cti a rodine… Nabádal brata, aby si vybral ktorúkoľvek princeznú, dokonca aj iného vierovyznania. A napokon, pre istotu, ako hlava rodu Lichtenštajnovcov oficiálne zakázal sobáš Franza a Elizy. Jeho rozhodnutie nebolo možné ignorovať.

Zaľúbenci sa mohli iba zasnúbiť. Bolo jasné, že zásnuby sa neúmerne predĺžia, no iná cesta neexistovala. Až vo februári 1929, keď Johann II. vydýchol naposledy, Franz sa s touto správou rozbehol k Elize.

„Vezmi si ma!“

„Ale mám päťdesiattri rokov.“

„A ja sedemdesiatpäť! Na čom záleží, keď ťa milujem?“

Váhala, no Franz svoju milovanú neprestával presviedčať. Toľko prekážok stálo v ceste – a zrazu nezostala ani jedna!

V júli 1929 sa napokon zosobášili. Predchádzali tomu pridlho trvajúce zásnuby. Nevesta si k tejto príležitosti dala zhotoviť biely klobúčik, no obliekla si žiarivo zelené šaty s čipkou. Pripadalo jej zvláštne vyzerať ako mladé dievča…

Bolo to nesmierne šťastné, hoci bezdetné manželstvo. Konečne! Nikto už tento pár neodsudzoval – práve naopak. Ľudia na nich hľadeli s obdivom: dokázali to, vytrvali, zvíťazili.

Eliza presvedčila manžela, aby založil Fond na podporu mládeže a tiež Fond pomoci sirotám. Kňažná z Lichtenštajnska pomáhala núdznym, kupovala im lieky, navštevovala školy a sama ich vybavovala všetkým potrebným. Nevolali ju inak než „anjel Eliza“. V kniežatstve nikdy nebola obľúbenejšia kňažná!

Franz opustil tento svet v roku 1938. Jeho dedičom a nástupcom sa podľa zákonov o následníctve stal synovec. V tom čase prešlo kniežatstvo pod správu Rakúska a Eliza musela so svojimi domácimi miláčikmi odísť do Švajčiarska. Pre svoj pôvod jej hrozilo prenasledovanie.

Na miesta, kde bola kedysi taká šťastná, sa Eliza už nikdy nevrátila. Zomrela v mestečku Vitznau v roku 1947 – s Franzovým menom na perách.

Fotografia, ktorá nepotrebuje vysvetlenie. Len ticho.

Rok 2020. Pred vchodom do nemocnice stojí auto. Na prednom sedadle sa mladý muž skláňa nad svojou starou mamou. Zdravotníci ešte nie sú pri nich, pomoc je nablízku, no čas pracuje proti nim. V priestore medzi nádejou a bezmocnosťou ostáva jediné – blízkosť a láska.

Počas cesty sa jej zdravotný stav náhle zhoršil. Ochorenie postupovalo rýchlejšie, než dokázala prísť odborná pomoc. Ešte predtým, než sa dostali do budovy nemocnice, jej dych slabne a prestáva reagovať na podnety. Mladý muž nerozmýšľa nad postupmi ani nad vlastným strachom. Koná inštinktívne – snaží sa jej pomôcť tak, ako v tej chvíli vie.

O niekoľko sekúnd prichádzajú zdravotníci. Už však nedokážu zasiahnuť.

Objektív zachytáva presný okamih, keď sa nádej definitívne láme. Nie je to hrdinstvo v tradičnom zmysle slova. Nie je tu víťazstvo ani potlesk. Len tiché, hlboké ľudské puto dotiahnuté na hranicu možností.

Počas pandémie sa milióny príbehov stratili v číslach, grafoch a štatistikách. Táto fotografia však pripomína to podstatné: za každým číslom bol konkrétny človek. Meno. Rodina. Rozlúčka, ktorá sa často odohrávala bez rituálov, bez objatia, bez posledných slov.

Nie je to fotografia o smrti.
Je to fotografia o láske, ktorá sa nevzdáva ani v okamihu, keď už pomoc neprichádza.🕯️

Tak dnes v KIK nesklamali uz vytahuju veci na Velku noc....😉🤔🤔🤔🤔😉

Zostáva mu už len osemdesiat dolárov.
Kamión sa chystal odchádzať, smeroval na bitúnok.
A práve v tom momente sa jeho pohľad stretol s párom očí.

Bolo to február 1956, v srdci mrazivej Pensylvánie. Harry deLeyer, holandský imigrant, inštruktor jazdectva, manžel a otec, prišiel na aukciu koní príliš neskoro. Sneh pokryl nádvorie a bolo silné ticho. Kone, o ktoré sa nikto nestaral – príliš staré, opotrebované, považované za zbytočné – už boli naložené na kamión, ktorý ich mal odviezť k ich konečnému os

Ale Harry si všimol niečo medzi týmito drevenými doskami.
Pozeral sa na neho sivý valach. Jeho oči boli pokojné, hlboké, takmer ľudské. Telo hovorilo o živote plnom driny: pošliapané kopytá, drsná pokožka, pomalý a unavený krok. Bol jedným z tých, ktoré svet odpísala.

Harry však videl oveľa viac. Videl dušu.

Zastavil kamión. Rýchlo sa dohodnul na háku. A posledných osemdesiat dolárov položil na stôl – sumu, ktorú si nemohol dovoliť stratiť. Kôň vystúpil z auta. Harry ho zobral so sebou a pomenoval ho Snehuliak, Snehuliak, podľa krásnej farby jeho srsti, ktorá splynula so zimou na ich farme na Long

Spočiatku to mal byť len pokojný školský koník, vhodný aj pre začiatočníkov. Ale Snehuliak mal iné plány.

Preskočil každý plot. Jeden meter. Dva. Žiadna prekážka ho nemohla zastaviť. Harry vtedy pochopil, že nezachránil len obyčajného koňa. Našiel zázrak.

Nechal ho vycvičiť. Bral som ho na preteky. Vo svete, v ktorom ovládli starostlivo vybrané kone, odchované k víťazstvu, sa objavil s tým, ktorého všetci odpísali Rozhodcovia sa drzo usmiali. Ale potom, jedna po druhej, prekážky padali. Snehuliak neskákal - letel.

V roku 1958 vyhral národný šampionát v skoku do prekážok.
Urobil to znovu v roku 1959.
Kôň určený na bitúnok sa stal legendou.

Ich príbeh sa obliekol po celých Spojených štátoch. Objavili sa na obálke časopisu Life. Objavili sa v The Tonight Show. Prišli úžasné ponuky – až 100 000 $ pre Snehuliaka. Harry však vždy odpovedal rovnako:
"Nie je na predaj. Sú v rodine. „

Snehuliak pretekal až do dôchodku. Dožil sa šesťdesiatšesť rokov – dlhý život pre niekoho, komu z neho zostáva len pár hodín jedného dňa.
Harry deLeyer zomrel v roku 2021 vo veku deväťdesiatich troch rokov. Až do konca rozprával ich príbeh, ktorý sa stal aj dokumentárnym filmom Harry & Snowman.

Nebol to však len príbeh šampióna.
Bol symbolom každého prehliadaného talentu. Každý život odsunutý bokom.
Čo svet už dávno odpísal.

Bol dôkazom toho, že niekedy skutoční šampióni nie sú kupovaní alebo vyrobení. Zachraňujú sa.

A všetko to začalo jedným pohľadom, osemdesiat dolárov.. a odvahu veriť v niekoho, kto už nikoho nemal.

Deväťročný chlapec požiadal rodičov, aby mu kúpili šijací stroj – dôvod jeho želania vám dojme srdce.

Krajčírstvo a šitie sú pomerne obľúbenými činnosťami mnohých žien na celom svete, no chlapec, ktorý by sa o ne úprimne zaujímal, je skutočnou raritou.

Pravdepodobne si položíte otázku, prečo by deväťročný chlapec potreboval šijací stroj. Campbell Remess však mal na to mimoriadne silný a ušľachtilý dôvod.

Keď som sa prvýkrát dozvedel príbeh malého Campbella, hlboko sa ma dotkol. Som presvedčený, že rovnaký pocit prežijete aj vy.

Podľa slov jeho mamy, Sonie Whittakerovej, sa od šijacieho stroja nedal doslova odtrhnúť.

Keď mal iba deväť rokov, požiadal rodičov o peniaze, aby mohol kúpiť darčeky pre choré deti. Žiaľ, viacdetná rodina si v tom čase nemohla dovoliť žiadne dodatočné výdavky, a tak Campbell – láskavo prezývaný „Bumble“ – prišiel s neobyčajným spôsobom, ako prejaviť lásku a starostlivosť deťom v nemocnici.

Naučil sa pracovať so šijacím strojom a začal šiť hračky pre všetky choré deti v miestnej nemocnici. Dodnes nie je celkom jasné, odkiaľ sa v ňom vzala taká silná a nezištná túžba pomáhať iným. Isté však je, že Campbellov čistý a nesebecký skutok si zaslúži obdiv a hlbokú úctu.

Campbell však v sebe ukrýva aj mimoriadnu vnútornú silu. Keď jeho otcovi diagnostikovali rakovinu, ušil mu plyšového medvedíka ako symbol opory v boji s touto krutou chorobou. Dnes má na konte už viac než 800 vlastnoručne vyrobených plyšových medveďov. Je skutočným hrdinom.

Každé jeho dielo je vytvorené s nesmiernou láskou, trpezlivosťou a oddanosťou a bez akýchkoľvek pochybností prináša pocit dobra a starostlivosti tým, ktorí to najviac potrebujú.

Je úplne nepochybné, že Campbell je výnimočný mladý človek, ktorý svojimi skutkami dojal srdcia miliónov ľudí po celom svete.

Malý vianočný....
𝙿𝚛í𝚋𝚎𝚑 𝚗𝚊 𝚝𝚎𝚗𝚝𝚘 č𝚊𝚜 : 𝙻𝚎𝚙š𝚒𝚎 𝚣𝚊ží𝚑𝚊ť 𝚜𝚟𝚎𝚝𝚒𝚎𝚕𝚔𝚘, 𝚊𝚔𝚘 𝚙𝚛𝚎𝚔𝚕í𝚗𝚊ť 𝚝𝚖𝚞 🎄

O Vianociach, o Štedrom dni myslím – ani niet tmy na svete. Aspoň nie v tom svete, v ktorom som rástol a ktorý sa mi hlboko vtisol do duše. I do srdca.

Za detstva celý rok som čakával na utiereň, týždne pred Štedrým večerom sme sa hádali medzi bratmi, kto ponesie lampáš, lebo to boli ešte krásne časy, keď hocikde pouličného svetla nebolo, ba veď dolu dolinami niet ho ani dnes. Mnohí o Vianociach – teda aj my – niesli sme lampáš, hoci na oblohe bolo plno hviezd a mesiac sa naširoko usmieval. Ale to tak muselo byť.
Veď naširoko roztekala sa pieseň. Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa … radujme sa!

Akože mohlo byť ináč?!
Zdalo sa mi za oných čias, akoby hviezdy boli poschodili do našich dolín a tak sa tu dolu pohybujú ako na oblohe.
Myslím, tma nikomu na um neprišla, tak ako by tmy na svete ani nebolo. Kostolné obloky žiarili, vo vnútri plno bolo svetla a ľudia mali v zraku mnoho veselosti..

Mnoho veselosti, mnoho svetielok sme mali aj na vianočnom stromčeku a chceli sme ich mať ešte viac.

Ale prešli roky a cez mnohé roky všelijaké Vianoce prišli. Veru dotisla sa neraz aj čierňava. Pamätám sa na veľkú metelicu, mokré chumáče snehu bičovali tvár, lenže jednak sme len šli na polnočnú, azda sme cítili, že treba sa nám nabrať svetla čo najviac: aj pre zajtrajšok a pre ďalšie roky …
Tma je vždy na stráži. Hneď sa dotisne, len čo sa trochu pozabudneš myslieť na jas, pozabudneš zažať svetielko.
Raz o Vianociach chorý bol brat.
Raz o Vianociach chýbala nám matka…
Lebo míňali sa roky.

Raz na bojisku v zákopoch mali sme iba jednu sviečku o Štedrom večeri. Ktosi ju zachoval pre tento večer, tak sme ju v mokrom zákope pod plášťom zažali a jeden po druhom sme ju chodili pozerať.
Roku 1944 tanky nám chodili popod obloky o Štedrom večeri, svetielka sa triasli na vianočnej jedličke, lietadlá sa tmolili pod hviezdami, mnoho bolo čierňav, naokolo mnoho úzkostí, mnohí sme už vedeli, že sú nám to posledné Vianoce na Slovensku, keďže boli už blízko i také svetlá, že horeli celé dediny…
A jednak sme sa premáhali tento večer i skusovali spievať: Radujme sa … veseľme sa

Lenže to nebola radosť toho večera, to nebola sila toho Štedrého dňa, to bolo inšie.
To boli všetko svetielka v nás z predošlých Vianoc, to boli piesne, čo v našich dušiach usalašili sa za oných radostných dní, to boli Otčenáše, čo nám matky hlboko zaštepili do srdca, to bola viera vo Vykúpení, viera v Spasiteľovi, viera v Kristovi, to boli staré, dávne svetielka, čo nás teraz chránili, aby nás nepridusila tma, to boli dávno zažaté nádeje, že prežijeme aj tieto úzkosti …

To boli najvzácnejšie dary, čo nám ostali po rodičoch a rád by som mal teraz taký hlas, čo by som mohol volať na všetky strany a na všetky matky, na všetkých otcov:
— Lepšie je zažínať svetielka včas! …Včas zažínajte v dušiach vašich detí svetielka o Jezuliatku, o veľkom dare Betlehema, svetielka viery, svetielka lásky a nádejí, lebo na každého kdesi číha tma, ale kto bude nosiť v sebe svetlá, nebude ani ťažké chvíle preklínať …

Už som dávno šedivý, ale tak sa mi teraz zdá, že držím v ruke onen vianočný lampáš z detstva a ten mi svieti, ukazuje cestu jasne i dnes, keď občas sám neviem, kade sa hnúť

( Jozef Cíger Hronský, Lepšie je zažať svetielko ako preklínať tmu, Z publikovaných novín Slovák v Amerike 23.12. 1959 )