Bola považovaná za najkrajšiu cisárovnú Európy. Na sklonku života však túžila už len po jedinom — aby ju nechali na pokoji.

Franz Xaver Winterhalter (1805 – 1873). Portrét cisárovnej Alžbety Rakúskej. Rok 1865. Olej na plátne. Umeleckohistorické múzeum, Viedeň.

Winterhalter maľoval kráľov, cisárov i cárovné. No tento portrét sa stal jedným z najslávnejších diel jeho kariéry. Alžbeta, manželka Františka Jozefa I., nerada pózovala, no práve tu sa zjavila taká, akú si ju svet uchoval v pamäti — nádherná, vzdialená, takmer nadpozemská.

Stojí v jemnom pootočení. Biele šaty jej nežne splývajú z pliec. Vlasy — neuveriteľne dlhé a husté — má starostlivo upravené a posiate hviezdami. Ich úprava trvala celé hodiny a v obraze Sisi sa stali takmer súčasťou jej osobnej slobody.

Winterhalter ju zachytil v mäkkom prítmí. Bez chladnej nádhery, bez dvorského lesku. Len ako ženu, ktorá sa ponorila do vlastných myšlienok. Pokojnú, no akoby ticho unavenú.

Za touto krásou sa však skrývala bolesť. Sisi prežila smrť malej dcérky Žofie a neskôr aj tragický odchod jediného syna Rudolfa. Roky samoty, ťažkej melanchólie a útekov pred dvorom. Veľa cestovala, akoby hľadala miesto, kde by mohla jednoducho byť sama sebou.

Dňa 10. septembra 1898 ju v Ženeve mladý anarchista Luigi Lucheni smrteľne zranil zaostreným pilníkom. Rana sa zdala takmer nepatrná, no bola osudná. Krátko nato Alžbeta zomrela. Mala 60 rokov.

Svetlo a tieň. Krása a tragédia. Keď sa dívame na tento portrét, nemyslíme na koruny ani tróny, ale na to, koľko bolesti sa môže ukrývať za najkrajšou tvárou.