Čo by ste povedali na rolu, kvôli ktorej sa musíte týždeň pozerať do tváre človeka, ktorého nenávidíte viac než kohokoľvek na svete? Rok 1980. Írsko. Husté lesy Wicklow. A na jednej strane kamerou stojí režisér John Boorman, ktorý práve obsadil do filmu Excalibur dvojicu hercov, ktorí sa pred štyrmi rokmi na londýnskych doskách takmer pobili. Ona – 35-ročná Helen Mirrenová, vtedy ešte neznáma tvář pre filmové publikum. On – Nicol Williamson, herecký búrlivák, ktorý s ňou odmietal byť v jednej miestnosti. Boorman to vedel. A vedome to využil.

„Potreboval som skutočné napätie,“ priznal neskôr. Nie divadlo. Nie herecký trik. Skutočnú, živú, neznesiteľnú iskru dvoch ľudí, ktorí sa nedokážu zniesť.

Helen mala hrať Morganu. Nie nejakú vedľajšiu bosorku. Morgana bola stroj zkázy celej artušovskej legendy – učila sa mágii, uväznila Merlina, zviedla vlastného brata a porodila syna Mordreda, ktorý zničil kráľovstvo. V striebornom brnení, s gaelčinou na perách. Bola to rola, ktorá mohla zničiť kariéru. Alebo ju navždy vymedziť.

Helen povedala jednoducho: „John ma presvedčil, že to zvládneme. A ja som bola chamtivá. Chcela som tú rolu. Povedala som: Zabudni na to. Vydržím to.“ Podpísala zmluvu. A odišla na tri mesiace do írskej divočiny.

A práve v týchto mesiacoch sa stalo niečo, čo nikto nečakal. Vypukla skutočná mágia – nie tá filmová. Nepriatelia sa stali priateľmi. A na zelených kopcoch sa medzi scénami smrtiacich zaklínadiel zrodila láska, ktorá zmenila dve kariéry. Lebo v tom istom filme sa objavilo aj meno, ktoré vtedy nikto nepoznal. Liam Neeson. Tretia filmová rola. A on a Helen... ale to už je iná časť tohto príbehu.