Gerald Santo Venanzi je zachytený na jednej z tých fotografií, na ktorých sa vojna akoby zúži do jediného okamihu.

Dňa 17. septembra 1967, počas vojny vo Vietname, bolo jeho lietadlo RF-4C zostrelené nad Severným Vietnamom. Venanzi, v tom čase nadporučík Letectva Spojených štátov amerických, sa krátko nato dostal do zajatia.

Na snímke ho mladé ozbrojené severovietnamské dievča vedie cez húštinu. Kráča v leteckej kombinéze — už zbavený moci nad vlastným osudom, náhle premenený na zajatca.

Fotografia však neukazuje, čo nasledovalo potom.

Venanzi strávil v severovietnamskom zajatí 2 005 dní — takmer päť a pol roka. Prepustený bol 14. marca 1973 počas návratu vojnových zajatcov v rámci operácie známej ako „Homecoming“. Neskôr pokračoval vo vojenskej službe a odišiel do výslužby v hodnosti plukovníka Letectva Spojených štátov amerických.

Sila tejto fotografie spočíva v jej kontraste. Na jednej strane pilot, vycvičený vojenskou superveľmocou. Na druhej mladé ozbrojené dievča z krajiny zmietanej vojnou.

V tej chvíli ani jeden z nich nepôsobí ako skutočný víťaz. Zostáva len strach, poslušnosť, prežitie — a objektív fotoaparátu, ktorý navždy zmrazil scénu, v ktorej sa odrazila celá krutosť veľkého konfliktu.

Gerald Venanzi prežil, vrátil sa domov a odniesol si so sebou príbeh, ktorý si zvonku možno len sotva predstaviť.

Táto fotografia nehovorí iba o zajatí. Hovorí o tom, ako vojna mení mierku ľudského života: premieňa človeka vycvičeného stúpať k oblohe na nemého zajatca kráčajúceho húštinou a ozbrojené dievča na symbol krajiny, ktorá prežívala ničivú vojnu.