### Hračka pre princa

Mala pätnásť rokov a bola celkom sama v cudzom meste. No slečna Zedlmayrová sa ťažkostí nezľakla. Odvážne kráčala dláždenými ulicami Mníchova a nazrela do každého obchodíka, ktorý jej prišiel do cesty. Helena si hľadala prácu. Niekto len záporne pokrútil hlavou, iný jej otázky odignoroval úplne. Až napokon jej zeleninár na rohu jednej ulice ledabolo prehodil cez plece, že na Briennerstraße, v obchode s hračkami, hľadajú pomocnicu. Nebolo to ďaleko — a Helena sa tam bez váhania vybrala.

Nebola to však obyčajná predajňa, aké dovtedy poznala. Nie stiesnený priestor plný hlučných zákazníkov a večne špinavej podlahy. Ach, práve naopak! Helena stála pred výkladom a neverila vlastným očiam: aká nádhera! Obchod s hračkami obchodníka Oraera bol určený pre zámožnú a vyberanú klientelu. Predávali sa tam tie najdrahšie a najúchvatnejšie bábiky, cínoví vojačikovia majstrovskej práce, ba dokonca detské brnenia pre malých rytierov. Stačilo už len otvoriť dvere a vstúpiť.

V tej chvíli však Helenu premkli pochybnosti. Veď bola len prostou slúžkou z neveľkého mestečka. Pustia ju vôbec do tohto kráľovstva zázrakov? No z obchodu si ju všimli a priateľským gestom ju pozvali dnu. Nasledoval krátky rozhovor — a mladá dcéra obuvníka získala prácu svojich snov: stala sa pomocníčkou v obchode s prekrásnymi hračkami.

Najneuveriteľnejšie však bolo to, že práve jej, nenápadnému dievčaťu z vidieka, čoskoro zverili úlohu odviezť do kráľovského paláca nového dreveného koňa pre bavorského princa Luitpolda. Hračka mala byť darom k jeho narodeninám. Helenu obliekli do krásnych šiat a poučili ju, ako sa má správať. A ona obstála znamenite. Doviezla koníka, srdečne sa porozprávala so sedemročným princovým synom — s deťmi sa vedela zhovárať odjakživa, veď neraz opatrovala mladších bratov — a okamžite získala ďalšiu objednávku. Na Vianoce potom s hrdosťou doručili do paláca osem veľkých škatúľ.

Od tej chvíle vozila tie najkrajšie hračky obchodníka Oraera do kráľovského paláca už iba Helena. Na dvore osobitne zdôraznili, že mladá žena je príjemná, vie si získať deti a nikoho iného ako posla si už neželajú. Zabudli však spomenúť jednu podstatnú vec. Helena Zedlmayrová očarila svojou krásou samotného bavorského kráľa. Aj preto bol panovník k obchodníkovi taký priaznivý a dievča neprestajne pozýval do paláca.

Ľudovít I. vždy navštívil detskú izbu, keď prišla Helena. Obdivoval jej dokonalú krásu, viedol s ňou rozhovory a postupne ju začal obdarúvať. Nasledujúce Vianoce dostala Helena niekoľko strieborných šperkov a drahé látky na šaty. A roku 1830 sedemnásťročnú pomocníčku z obchodu s hračkami požiadali, aby absolvovala niekoľko sedení u maliara Stielera. Kráľ si želal zvečniť podobu pôvabnej slečny na plátne. „To je mníchovská dokonalosť,“ hovorieval Ľudovít I. Helenin portrét potom zaujal čestné miesto v preslávenej Galérii krásavíc, ktorú bavorský panovník s vášňou zhromažďoval.

Práve v paláci našla Helena aj svoje rodinné šťastie. Spoznala tam kráľovho komorníka Ludwiga Müllera a roku 1834 súhlasila, že sa stane jeho manželkou. Ich zväzok bol šťastný a kráľovská rodina im ako svadobný dar venovala dom v Mníchove so všetkým zariadením. Manželom sa narodilo deväť detí a štyrom z nich robili krstných rodičov bavorský kráľ a kráľovná. A čo je azda najpozoruhodnejšie — potomkovia Heleny Zedlmayrovej žijú v Bavorsku dodnes.

A to všetko len preto, že kedysi dávno bola veľmi potrebná hračka pre jedného malého princa.