Jedného dňa prišla Smrť ku kováčovi a požiadala ho, aby jej nabrúsil kosu.

Kováč zbledol. Ruky sa mu roztriasli. Pred ním stála sama Smrť, a on, neodvážiac sa odmietnuť, sa pustil do práce.

Brúsil kosu a potichu zašepkal:

— Nemôžem uveriť, že držím v rukách nástroj, ktorým bolo vzatých toľko životov…

Smrť ho náhle prerušila:

— Ja som nikoho nezabila. Ani jediného človeka.

Kováč stuhol.

A ona pokračovala:

— To som nebola ja. To vy sami ničíte jeden druhého a potom z toho viníte mňa.

Kedysi som bola dievčinou zo svetla. Vítala som ľudské duše a odprevádzala ich tam, kde mali nájsť pokoj.

Teraz však nosím čierne rúcho, aby ste na mne nevideli stopy bolesti.

Tvár som si ukryla pod kapucňu, aby ste nevideli moje slzy.

Lebo nedokážem zastaviť vašu nenávisť, vaše vojny, vašu krutosť ani bolesť, ktorú si spôsobujete vlastnými rukami.

Kedysi som bola mladá.

No zostarla som, pretože ste ma takou urobili vy.

Vzala si svoju kosu a už sa uberala k dverám.

Vtedy sa kováč ticho spýtal:

— A načo ti je teda kosa?

Smrť sa zastavila, obzrela sa a takmer šeptom odpovedala:

— Pretože cesta do raja už dávno zarástla trávou.