**💀 Jeho telo rozrezali na 4 kusy a poslali na 4 strany krajiny, aby naňho nikdy nikto nezabudol. On sa však práve v tú chvíľu stal nesmrteľným.**

Volal sa William Wallace. Narodil sa v 70. rokoch 13. storočia v Škótsku, ktoré vtedy dávil anglický kráľ Eduard I. – muž, ktorý si s hrdosťou hovoril „Kladivo na Škótov“. Rozdrvil škótsku armádu, zosadil kráľa a obsadil mestá. V Londýne boli presvedčení, že Škótsko ako slobodný národ skončilo.

Wallace to videl inak.

Ne mal armádu. Nemal peniaze. Nemal šľachtický titul. Mal len jedno: vedomie, že sloboda nie je dar zhora, ale oheň, ktorý musí vzplanúť zdola.

V roku 1297 pri moste Stirling urobil nemožné. Nechal polovicu anglickej ťažkej jazdy prejsť cez úzky drevený most – a potom zaútočil. Most sa zrútil. Ťažkoodenci v brneniach sa topili v rieke Forth ako myši. Škótsko malo prvé veľké víťazstvo za desaťročia. Na jeden krátky, oslnivý okamih sa William Wallace stal strážcom Škótska.

O rok neskôr pri Falkirku prehral. Jeho pechotu roztrhali anglické dlhé luky. Wallace odstúpil z titulu a na sedem rokov zmizol. Prepadával hliadky, prekĺzol hranicami, potom zmizol zase. Angličania ho hľadali ako vlka.

V roku 1305 ho zradil vlastný Škót – John Menteith. Predal ho za zlato.

Potom prišiel Londýn. A to, čo nasledovalo, nebolo len popravou. Bolo to divadlo hrôzy.

Wallacea vliekli na koni ulicami. Ľudia po ňom hádzali blato. Potom ho obeseného vytiahli na šibenici – takmer na smrť. Ešte pri vedomí mu vyvrhli vnútornosti pred očami davu. Potom mu sťali hlavu.

A potom – jeho telo rozrezali na štyri časti.

Štvrte poslali do Newcastlu, Berwiku, Stirlingu a Perthu. Na námestiach, na drevených kóloch, v klietkach. Aby každý videl, čo čaká na toho, kto bude snívať o slobodnom Škótsku. Jeho hlavu napichli na hrot na London Bridge. Obrátenú tvárou k Škótsku. Aby sa na svoju krajinu už nikdy nepozrel inak než z výšky anglickej zrady.

Eduard I. si utrel ruky. Veril, že škótska rebélia je navždy mŕtva.

Netušil, že práve v tej chvíli začala žiť naveky.