Každé dieťa si zaslúži starých rodičov, pre ktorých nie je povinnosťou, ale radosťou.

Takých, ktorí sa nepýtajú unavene: “Zase príde?”
Ale s úsmevom: “Kedy už príde?”

Dieťa potrebuje v živote viac než len rodičovskú lásku. Potrebuje aj ten zvláštny druh lásky, ktorý býva mäkší, pokojnejší a má vôňu koláčov, starých fotiek a otvorených dverí.

Babka a dedko môžu byť pre dieťa bezpečným prístavom.

Miesto, kde sa dá prísť s rozbitým kolenom, s pokazenou náladou, s tajomstvom, s prvým sklamaním aj s radosťou, ktorá sa nedá udržať v sebe.

Deti si zaslúžia dospelých, ktorí ich počúvajú vážne.

Aj keď rozprávajú o malej hádke v škôlke. Aj keď desať minút vysvetľujú, čo nakreslili. Aj keď sa im zdá koniec sveta to, čo dospelý nazve drobnosťou.

Pre dieťa to drobnosť nie je.

Dobrá babka a dobrý dedko nevidia vnúča ako prácu navyše. Vidia v ňom pokračovanie lásky. Novú kapitolu. Dar, ktorý neprišiel preto, aby im zobral čas, ale aby im ho naplnil.

Dieťa potrebuje počuť:

— Si šikovný.
— Si dobrá.
— Máš krásnu fantáziu.
— Verím ti.
— Som na teba hrdý.

Také slová rastú s ním.

A keď raz príde svet so svojou tvrdosťou, dieťa sa môže oprieť o tie hlasy, ktoré mu kedysi hovorili, že je milované.

Láska starých rodičov sa nedá predstierať.

Vidno ju v očiach pri stretnutí. V úsmeve. V tom, ako sa človek skloní k dieťaťu, hoci ho bolia kolená. V tom, ako si pamätá obľúbenú polievku alebo meno plyšového medveďa.

Každé dieťa si zaslúži ľudí, pre ktorých je celým vesmírom.

Aspoň na chvíľu.

Aspoň v ich náručí.