Každý štvrtok po obede si dajú rande na tej istej lavičke v centre mesta. Ona tvrdí, že je to preto, aby si užila slnko, on zas, že preto, aby si pripomenul minulosť.

Pred 50 rokmi sa na podobnej lavičke zoznámili – ona čakala na kamarátku, on šiel okolo s knihou pod pazuchou. Odvtedy sú spolu.

Dnes nejde o nákupy ani behanie po meste. Ona si pokojne ľahne na jeho kolená, on jej prstami uhládza vlasy. Ľudia okolo nich prechádzajú, ale oni ich nevnímajú. Pre nich čas plynie inak.

A keď sa jej spýta, či je šťastná, ona len zavrie oči a povie:
„Kým mám tvoje kolená, ako vankúš, viac nepotrebujem.“ ❤️❤❤