Keď bol v decembri roku 1715 Banda Singh Bahadur zajatý, Mughalská ríša nadobudla presvedčenie, že sa jej konečne podarilo zmocniť muža, ktorý ju pripravil o pevnosti, územia i samotnú vôľu jej bojovníkov klásť odpor.
Začiatkom roku 1716 ho v okovách priviedli do Dillí. Krutá odplata, ktorá mala nasledovať, z neho mala urobiť odstrašujúci príklad pre všetkých, ktorí by sa ešte odvážili vzdorovať cisárskej moci.
Jeho utrpenie sa však začalo dávno predtým, než predstúpil pred kata.
Bandu Singha spolu s ďalšími zajatcami viedli ulicami Dillí a vystavovali ich na obdiv ako porazených nepriateľov. Tento sprievod mal zrejme zlomiť ich dôstojnosť a nahnať strach každému, kto by ešte pomýšľal na odpor.
Banda Singh však kráčal pokojne, s pohľadom upretým pred seba, akoby vykračoval v ústrety osudu, s ktorým sa už dávno zmieril.
Najkrutejšia rana ho zasiahla vo chvíli, keď ho prinútili sledovať vraždu vlastného maloletého syna Adžaja Singha.
Zámer bol zdanlivo jednoznačný: zlomiť v ňom človeka skôr, než definitívne porazia bojovníka.
Stalo sa však niečo, s čím jeho mučitelia zrejme nepočítali.
Namiesto prosieb o milosť, kliatob či zúfalého náreku zostal Banda Singh ponorený do mlčania.
Sikhská historická tradícia zdôrazňuje, že sa ani v posledných chvíľach svojho života nezriekol viery a až do konca si zachoval neotrasiteľnú vnútornú vyrovnanosť.
Žiadne okovy nedokázali spútať jeho ducha.
Žiadne mučenie nedokázalo uhasiť plameň jeho viery.
Cisárske úrady preto vystupňovali jeho utrpenie až na samotnú hranicu ľudskej znesiteľnosti. Bandu Singha podrobili zdĺhavej a nemilosrdnej poprave.
Nebola to rýchla smrť. Verejná poprava mala všetkým ukázať, aký osud čaká tých, ktorí sa odvážia postaviť proti vôli impéria.
Morálne pokorenie, v ktoré jeho mučitelia mohli dúfať, však nikdy neprišlo.
Až do posledného okamihu zostal tým istým mužom, ktorý sa odvážil vzdorovať celej ríši bez toho, aby musel zvýšiť hlas.
Keď nadišla hodina jeho smrti, historická pamäť nezachovala iba obraz porazeného zajatca, ale predovšetkým podobu človeka, ktorý si dokázal uchovať dôstojnosť aj vo chvíli, keď mu vzali úplne všetko.
Posolstvo Mughalskej ríše bolo jednoduché:
Nikto sa nesmie opovážiť povstať proti cisárskej moci.
Posolstvo, ktoré po sebe zanechal Banda Singh, sa však ukázalo byť mocnejším:
Skutočná veľkosť človeka sa nemeria rozsahom jeho moci, ale silou, s akou dokáže obstáť vo chvíli, keď sa mu pred očami rúca celý svet.
Práve preto jeho meno pretrváva v pamäti ľudí aj po stáročiach.
Nie ako meno potrestaného vzbúrenca, ale ako symbol nezlomného ducha, ktorého si nedokázala podmaniť nijaká ríša.
Historická poznámka: Banda Singh Bahadur bol zajatý v decembri roku 1715, do Dillí ho priviedli vo februári 1716 a v júni toho istého roku ho popravili. Niektoré podrobnosti o jeho posledných dňoch sa v jednotlivých historických prameňoch a neskoršej sikhskej tradícii odlišujú.
