Keď sa Coco Chanel dozvedela o jeho smrti, okamžite sa vydala na miesto nehody neďaleko Cannes. Podľa spomienok jej životopiscov sa táto cesta stala jedným z najbolestnejších okamihov jej života. Keď dorazila, naskytol sa jej desivý obraz: zohavený automobil stále stál pri strome na okraji cesty.

Coco si sadla na najbližšie zábradlie a dlho nedokázala odtrhnúť zrak od miesta, kde muž, ktorý jej kedysi „dal krídla“, naposledy vydýchol. Neskôr potichu povedala svojej priateľke: „Keď som stratila jeho, stratila som všetko.“

Tento okamih sa stal zlomovým bodom v živote Gabrielle „Coco“ Chanel. Mužom, ktorý zahynul pri tej nehode, bol Arthur „Boy“ Capel — anglický hráč póla a veľká láska jej života. Nebol iba jej milencom. Práve on patril medzi prvých, ktorí rozpoznali talent mladej ženy, v tom čase tvoriacej klobúky, a finančne ju podporil, čím jej pomohol otvoriť prvý obchod. Bez jeho pomoci sa mohol príbeh značky Chanel odvíjať celkom inak.

Ich puto bolo hlboké, no zároveň zložité. Aj keď sa pod tlakom spoločenských očakávaní oženil s anglickou aristokratkou Dianou Lister Wyndham, citové spojenie s Coco nikdy neprerušil. Naďalej sa stretávali a udržiavali vzťah naplnený úctou, intelektuálnou blízkosťou i vášňou — puto, ktoré nedokázalo zničiť ani manželstvo, ani spoločenské konvencie.

V noci z 22. na 23. decembra 1919 však osud ich príbeh definitívne ukončil. Capel mal iba tridsaťosem rokov, keď jeho automobil zišiel z cesty. Pre budúcu ikonu módy to bola zdrvujúca rana, ktorá ju uvrhla do hlbokej vnútornej temnoty.

Keď sa po tých bolestných dňoch vrátila do Paríža, bola už inou ženou. Hoci bola odjakživa známa pevnou vôľou a nesmiernymi ambíciami, po tejto strate sa do práce ponorila ešte intenzívnejšie. Nedovolila žiaľu, aby ju zlomil. Naopak, všetku bolesť rozdrveného srdca pretavila do svojho diela. Od tej chvíle tvorila s novou, takmer nespútanou silou.

Životopisci často spájajú jej osobitý vzťah k čiernej farbe práve s touto tragédiou. Čierna sa neskôr stala jedným z hlavných symbolov štýlu Chanel a napokon viedla k vzniku legendárnych „malých čiernych šiat“.

Tragédia roku 1919 však bola iba začiatkom ďalšieho ťažkého obdobia. V roku 1920 smrť opäť zaklopala na dvere jej rodiny. Jej mladšia sestra Antoinette, ktorá sa krátko predtým vydala za Argentínčana, odcestovala do Buenos Aires s nádejou, že tam začne nový život. Krátko po príchode však zomrela. Táto strata otriasla Cuciným svetom ešte hlbšie.

Zostali jej už len dvaja bratia — Alphonse a Lucien. Ich povaha a spôsoby jej však priveľmi pripomínali otca, muža, ktorého obraz sa celý život usilovala vymazať zo svojej pamäti. Keď sa jej podnikanie stalo úspešným a ona sama nadobudla značný majetok, urobila bolestivé rozhodnutie: už ich nikdy neuvidí. Napriek tomu im až do konca ich života posielala peniaze, aby im nič nechýbalo.

Coco Chanel vystúpila až na samotný vrchol sveta, no niesla si so sebou bremeno všetkých tých tichých rozlúčok. Keď sa stala onou „Coco“, ktorú poznal celý svet, po jej boku už takmer nezostal nikto, kto si pamätal skutočné dievča ukryté za legendou.

Vo svojej samote však urobila pozoruhodné rozhodnutie. Keď nemohla mať vlastnú rodinu tak, ako o nej kedysi snívala, akoby sa rozhodla stať symbolickou matkou modernej ženy. Každý steh, každý flakón parfumu, každý obraz, ktorý vytvorila, bol spôsobom, ako podať ruku iným ženám — darovať im pocit sebadôvery a nezávislosti, ktorý v nej kedysi prebudil Boy Capel.

Svoje osamelé noci premenila na dar pre milióny žien, akoby im vravela: aj keď kráčaš svetom sama, nemusíš sa cítiť malá ani bezmocná.

Jej úspech nebol iba príbehom o peniazoch či sláve. Bol tichou a hlbokou poctou mužovi, ktorý v nej uzrel veľkosť ešte skôr, než sama našla odvahu uveriť v ňu.