Kedysi dávno žila Annie Oakleyová. Narodila sa roku 1860 v štáte Ohio ako šieste dieťa v rodine. Keď mala šesť rokov, jej otec podľahol zápalu pľúc a rodinu zachvátila bieda.

— Deti treba uživiť, — usúdila matka s trpkou pragmatickosťou a zverila Annie príbuzným. V podstate výmenou za jedlo.

Dievčatko tam žilo takmer ako sluha: od rána do noci drieť a za odmenu sotva kúsok chleba.

Keď Annie dovŕšila osem rokov, povedala si:
— Dosť bolo.

Vrátila sa k matke a vraví:
— Mama, prestaňme sa trápiť hlúposťami. Vezmite si ma späť.
— Nemáme ťa z čoho živiť, — vyhovárala sa matka.
— Nemusíte živiť vy mňa. Ja uživím vás všetkých, — vyhlásila Annie pevným hlasom.

Vzala starú otcove pušku a vybrala sa na lov. Priniesla toľko zveriny, že jej bolo dosť pre celú rodinu a ešte aj na predaj ostalo.

— Ach, to je požehnanie! — potešila sa matka. — Lenže ja, ako poriadna kvakerka, predsa nemôžem predávať zverinu bez mužskej pomoci. To sa nepatrí.
— Vy kvakerky viete len mudrovať, — odvetila Annie stroho.

A tak šla a zverinu predala do reštaurácií sama. Na druhý deň opäť vyrazila na lov. A tak sa to stalo ich každodennosťou: Annie živila celú rodinu, predávala úlovky a za sedem rokov dokázala zarobiť toľko, že vykúpila farmu, ktorú matka kedysi založila.

— Ako je možné, že sa ti tak darí, dieťa moje? — čudovali sa ľudia naokolo.
— Keď človek chce prežiť, nájde v sebe silu na nemožné, — odpovedala Annie.

— Ale si predsa dievča, mala by si byť jemná a nežná, — dohovárali jej susedky.
— Nežnosť a puška sú lepšie než samotná nežnosť, — vravievala Annie.

— A kde máš náušnice a ozdoby? — posmievali sa jej rovesníčky.
— Toto je moja najkrajšia ozdoba, — usmiala sa Annie a ukázala na svoju pušku.

Po celý život bola presvedčená, že najväčšou ozdobou ženy je puška — a nemýlila sa.

Keď mala dvadsaťjeden rokov, odišla do Cincinnati. Tam práve vystupoval slávny strelec menom Butler. Nie Rhett, ale Francis. No i tak to bol fešák ako z románu: hruď vypnutá, fúzy majestátne.

A vyhlásil:
— Stavím sto dolárov, že ma nik v streľbe na terč neporazí.

Muži sa s ním začali pretekať, no jeden po druhom prehrávali. Vtom predstúpila Annie a s nenúteným úsmevom povedala:
— Tak poďme na to.

— Slečna, toto nie je vyšívací krúžok, — zasmial sa Butler.
— Vyšívanie a puška sú lepšie než samotné vyšívanie, — odpovedala Annie pokojne.

A pri dvadsiatom piatom terči Butlera porazila.

— To sa mi len zrak unavil, — začal sa vyhovárať strelec.
— Tak sem s tými sto dolármi.

— Toto je žena! — zvolal Butler obdivne.

A hoci nebol Rhettom Butlerom, začal Annie dvoriť: kvety, bonboniéry, všetko, ako sa patrí.

Čoskoro sa zosobášili a vstúpili do súboru Buffala Billa. Vystupovali v Anglicku pred kráľovnou Viktóriou, v Taliansku pred kráľom Umbertom a v Nemeckom cisárstve Annie jedinou guľkou zostrelila popol z cigary samotného Wilhelma. Skrátka, skutočnou hviezdou bola Annie, zatiaľ čo Butler jej len sekundoval. Medzi ich najznámejšie kúsky patrilo aj to, že Annie streľbou zostreľovala jablko z hlavy vlastného manžela.

Ich manželstvo bolo pritom mimoriadne harmonické. Francis Annie doslova nosil na rukách a s úctou jej bozkával nohy. Veď aký blázon by sa hádal so ženou, ktorá mu každý večer mieri puškou na hlavu? Človek predsa rád ostáva nažive.

— Vidíš len, ako veľmi vie puška v živote pomôcť, — hovorievala Annie spokojne.

Neskôr otvorila streleckú školu pre ženy.

— Krásne oči a puška sú lepšie než samotné krásne oči, — presviedčala svoje žiačky.

A ženy jej verili. Učili sa strieľať. Takých prirodzených talentov, akým bola Annie, síce veľa nebolo, no keď vypukla vojna so Španielskom, mala už pripravený celý oddiel ženských ostreľovačiek. Annie dokonca napísala prezidentovi Williamovi McKinleymu:

„Vážený pán prezident, prestaňte zbytočne váhať a vezmite moje ženy. So Španielmi si poradia raz-dva.“

Prezident však jej návrh odmietol.

Annie napriek tomu neúnavne pokračovala vo výcviku žien.

— Keď už nepôjdete do vojny, aspoň si vás budú manželia vážiť a trochu sa vás báť, — hovorievala. — Dobré slovo a puška sú lepšie než samotné dobré slovo.

Potom sa však šťastie od nej odvrátilo. Annie utrpela vážnu železničnú nehodu a ochrnula. Po piatich operáciách sa však opäť postavila na nohy a pokračovala vo vystupovaní. A ďalej, neúnavne, učila ženy strieľať.

Neskôr ju neprávom obvinili z krádeže nohavíc z obchodného domu, vraj aby ich predala a kúpila si kokaín.

— To ste sa načisto zbláznili? — urazila sa Annie. — Ja by som predsa nekradla. Ja by som ten obchod rovno vyplienila. Veď mám pušku!

Čoskoro sa ukázalo, že vinníčkou bola lacná striptérka vystupujúca pod Annieiným menom — pravdaže, bez pušky. No škoda už bola napáchaná: noviny škandál roztrúbili do sveta a podozrenie v mysliach ľudí zostalo.

Neskôr Annie utrpela aj autonehodu, pri ktorej si vážne poranila nohu. Napriek tomu až do posledných dní súťažila, lámala rekordy a vychovávala ďalšie ženy v streľbe.

Annie Oakleyová zomrela vo veku šesťdesiatšesť rokov. Zanechala po sebe pätnásťtisíc vďačných žiačok. Toto už bola skutočná obhajoba ženských práv.

Pretože boj za práva a puška sú predsa lepšie než samotný boj za práva.