Kráčala ulicami Ríma s tvárou zahalenou šatkou a v rukách niesla košík plný jedla pre túlavé mačky.

Zostávala nepovšimnutá — presne tak, ako si to, zdá sa, želala.

Až kým ju akýsi podráždený muž, ktorý prechádzal okolo, neurazil.

Vtedy zastala.

Zložila si šatku.

Pozrela mu priamo do očí.

Cudzinec stuhol.

Ženou, ktorú práve urazil, bola Anna Magnani.

Tento príbeh sa často rozpráva s odvolaním na Franca Zeffirelliho. A hoci v sebe možno nesie črty mestskej legendy, pozoruhodne presne vystihuje niečo podstatné z povahy Anny Magnani.

Nepotrebovala, aby ju ľudia spoznávali.

Svoj čas i peniaze radšej venovala starostlivosti o túlavé rímske mačky, o ktoré sa s tichou, takmer neviditeľnou oddanosťou starala.

Nebolo to jednorazové gesto.

Bol to jej zvyk.

Na mnohých známych fotografiách i v spomienkach na ňu sa po boku Magnani objavujú mačky. Kŕmila ich a podľa svedectiev súčasníkov sa o ne pravidelne starala.

Neboli pre ňu bezmennými zvieratami, ale plnoprávnymi obyvateľmi mesta, ktoré milovala.

Anna Magnani bola herečkou mimoriadneho formátu, držiteľkou najprestížnejších ocenení a ženou, ktorú obdivoval celý svet.

No mimo javiska a filmových kamier si zvolila inú podobu veľkosti — takú, ktorá nepotrebuje potlesk.

Starať sa.

Chrániť.

Zostať nablízku.

Rím si ju pamätá ako ikonu kinematografie.

A jeho mačky jednoducho ako tú, ktorá sa im nikdy neotočila chrbtom.