Krutosť tohto trestu nespočívala iba v dreve, ale predovšetkým v úplnej a ponižujúcej závislosti od druhých.

V neskorom období cisárskej Číny, najmä za dynastie Čching, patrila medzi známe verejné tresty kanga – ťažká drevená klada, ktorú odsúdencovi nasadzovali na krk.

Na prvý pohľad sa mohla zdať menej krutá než väzenie či okovy. Skutočná ťarcha tohto trestu sa však ukrývala v tom, o čo človeka pripravoval.

Ten, kto nosil kangu, si nedokázal priložiť ruky k tvári.

Nemohol sa najesť bez cudzej pomoci.

Nemohol sa sám napiť.

Len s veľkými ťažkosťami sa mohol upraviť, ukryť pred páliacim slnkom, pohodlne si odpočinúť či uniknúť pohľadom okolostojacich.

Tento trest premieňal ľudské telo na verejné divadlo.

Odsúdenec bol vystavený na obdiv a odkázaný na milosrdenstvo cudzích ľudí, ak chcel dostať vodu alebo jedlo.

Ak sa nad ním niekto zľutoval a pomohol mu, mohol vydržať o čosi dlhšie. Ak sa však pomoc nenašla, jeho utrpenie sa čoraz viac prehlbovalo.

Poníženie nebolo vedľajším dôsledkom trestu. Bolo jeho neoddeliteľnou súčasťou.

Takýto trest mohol trvať celé dni, týždne a v niektorých prípadoch aj dlhšie – podľa rozsudku a miery uloženej prísnosti.

Po celý ten čas odsúdený nečelil iba váhe drevenej klady, ale aj vyčerpaniu, prerušovanému spánku, smädu, hladu, strachu a neustálej neschopnosti plne sa chrániť.

Kanga nám odhaľuje dávnu podobu trestu, v ktorej sa samotná spoločnosť menila na javisko.

Nestačilo vinníka jednoducho izolovať. Mal byť ukázaný, vystavený očiam verejnosti a prinútený závisieť práve od tých ľudí, ktorých pohľady sa naňho upierali.

Dnes sa na podobné obrazy pozerá len ťažko. Pripomínajú nám, kam až môže zájsť spravodlivosť, keď stratí svoju ľudskosť.

Bolesť nemusí vždy kričať, aby bola skutočná.

Niekedy prebýva v drevenej doske, v nehybnom pohľade a v tichom čakaní na to, že sa napokon predsa len niekto zľutuje.