„Líška,“ zašepkal chlapec,
„prečo sa tak bojím toho, čo si o mne pomyslia ľudia?“

Líška sa na chvíľu zadívala do oblohy.

„Pretože každý chce byť prijatý,“ odpovedala jemne.

„A čo ak ma odmietnu?“

„To bolí,“ prikývla líška.
„Ale nie tak veľmi, ako keď odmietneš sám seba.“

Chlapec sklonil hlavu.

„Takže sa nemám báť ľudí?“

„Nie,“ usmiala sa líška.
„Boj sa chvíle, keď kvôli nim prestaneš byť tým, kým si.“

Dlho bolo ticho.

Potom líška zdvihla pohľad k malému vtáčikovi na konári.

„Vrabec je pre svet maličký.
A predsa nie je zabudnutý.

Tak prečo si myslíš,
že by si mal byť ty?“

Chlapec sa zamyslel.

A po prvý raz po dlhom čase si uvedomil,
že jeho hodnota nezačína v cudzích pohľadoch.

A ani sa nimi nekončí.