🐝 MALÁ MEDZERA, KTORÁ ZMENILA VČELÁRSTVO
Jedna z najvýznamnejších zmien v modernom včelárstve nevznikla vďaka veľkému stroju ani zložitému mechanizmu. Začala sa pozorovaním niečoho, čo má len niekoľko milimetrov.
Americký duchovný a včelár Lorenzo Lorraine Langstroth sa v 19. storočí zaoberal problémom, ktorý včelárom komplikoval život už celé stáročia. Včely si totiž vo vnútri úľa nestavali plásty podľa predstáv človeka. Pripájali ich k stenám, spájali medzi sebou a medzery vypĺňali voskom alebo propolisom. Keď chcel včelár do včelstva nahliadnuť, často musel plást odrezať alebo poškodiť.
Langstroth si všimol dôležitú vlastnosť včiel: ak dostanú priestor správnej veľkosti, ponechajú ho voľný, aby ním mohli prechádzať.
Dnes tento priestor poznáme ako „včelí priestor“ (bee space). Zvyčajne ide približne o 6 až 9 milimetrov, pričom Langstroth vo svojom návrhu pracoval s priestorom približne 3/8 palca, teda asi 9,5 milimetra.
Langstroth však tento princíp nevymyslel a nebol ani prvým človekom, ktorý si všimol prirodzené rozostupy medzi plástmi. Už pred ním existovali rôzne konštrukcie úľov s pohyblivými plástmi. Jeho významný prínos spočíval v tom, že tento poznatok dokázal systematicky využiť pri konštrukcii celého úľa.
Plásty umiestnil do rámikov a medzi rámikmi, stenami úľa a ďalšími časťami ponechal priestor, ktorý včely mohli používať na pohyb, ale za bežných podmienok ho nezaplnili ďalším plástom.
A tým sa stalo niečo zásadné.
Rámik bolo možné vybrať.
Včelár mohol zdvihnúť celý plást, skontrolovať vajíčka a larvy, sledovať stav včelstva, hľadať matku či známky problémov a potom rovnaký rámik vložiť späť. Nemusel pritom rozrezávať plást pripevnený k stenám úľa.
Dovtedy existovali mnohé tradičné spôsoby chovu včiel a niektoré z nich umožňovali iba veľmi obmedzený zásah do včelstva. Pri niektorých typoch úľov bola dokonca tradičná ťažba medu spojená s poškodením alebo zničením včelstva. Pohyblivé rámiky preto znamenali výraznú zmenu v tom, ako bolo možné včely pozorovať a chovať.
Langstroth svoj návrh ďalej rozpracoval a 5. októbra 1852 získal americký patent č. 9 300 na nový typ úľa. Patent opisoval konštrukciu, v ktorej vhodne ponechané medzery umožňovali včelám voľný pohyb a zároveň bránili tomu, aby rámiky pevne prilepili k stenám propolisom.
Je dôležité povedať, že dnešný Langstrothov úľ nie je úplne totožný s pôvodným Langstrothovým návrhom. Konštrukcia sa v priebehu desaťročí menila a zjednodušovala. Základný princíp však zostal.
Pohyblivé rámiky a správne zachovaný priestor medzi nimi.
Práve vďaka tomu sa vnútro včelieho úľa stalo pre človeka oveľa dostupnejšie. Včelár už nemusel pri každej kontrole ničiť to, čo včely postavili. Mohol jednotlivé plásty vyberať, skúmať a opäť vracať na svoje miesto.
Langstroth teda včely nenaučil nič nové.
Pozoroval ich a prispôsobil im svoju konštrukciu.
