Nemal uniformu ani výcvik. Nepovažoval sa za niekoho výnimočného.
Bol to obyčajný pracujúci človek, prisťahovalec, jeden z mnohých v dave.

Ľudia sa v ten deň zišli na verejnom podujatí. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa malo stať niečo výnimočné. Až kým nezazneli výstrely. V priebehu sekúnd sa pokoj zmenil na zmätok. Niektorí utekali, iní sa skrývali, ďalší zostali stáť, paralyzovaní strachom.

Keď sa jeden z útočníkov zastavil, aby znovu nabil zbraň, stál pomerne blízko. Nerozmýšľal nad tým, kto je útočník ani kto sú obete. Neuvažoval, čo by mal urobiť správne. Len vedel, že ak zostane stáť, niekto ďalší môže zomrieť.

Rozhodol sa konať.

Bez zbrane sa vrhol k útočníkovi. Nasledoval zápas, v ktorom utrpel zranenia, no podarilo sa mu narušiť priebeh útoku. Útočník z miesta ušiel a streľba nepokračovala.

Neskôr o sebe nehovoril ako o hrdinovi. Nevyhľadával pozornosť ani uznanie. Povedal len, že nedokázal zostať nečinný.

Tento príbeh nie je o pôvode, viere ani politických postojoch. Je o chvíli, v ktorej sa obyčajný človek rozhodol postaviť medzi násilie a ostatných ľudí.

Aj takéto rozhodnutia sa dejú. Potichu, bez kamier a bez potlesku.
A často práve ony rozhodujú o tom, ako sa to skončí.