Niekedy premýšľam nad tým, že keď raz dosiahneme nebesá, Boh pristúpi ku každému z nás a opýta sa:

— No, ako?

— Akože ako? Zhrešila som, Pane… zmiluj sa… začnem rozpačito…

A On ma preruší a povie:

— To už predsa viem. Pozorne som ťa sledoval… Povedz mi radšej, ako sa ti páčila Zem?

— Ehm… o čom to hovoríš, Pane?

— Veď som ju tvoril šesť dní, spolu so všetkým, čo na nej jestvuje. Ako sa ti pozdávala? Páčila sa ti? Videla si, aké ryby som vymyslel v Červenom mori? A moje sopky? Nie sú úchvatné? A džungle? Videla si tie džungle??? Predstav si len, koľko času som venoval vodopádom! A veľryba!!! Ach!!! Keby si vedela, s akou majestátnou silou som ju stvoril! Veď si ich videla, však? Nuž, rozprávaj… čo ťa najviac očarilo?

A ja sa desím, že tam budem stáť, bezradne žmurkať a ticho šepkať:

— Vieš… ja som… jednoducho nemala čas… veľa som pracovala… potom rodina… deti… ročné uzávierky… úver na auto… ale ja som chcela, úprimne som chcela, Pane! Zhrešila som, zmiluj sa!

— Nie, nie si hriešna, si len nerozumná! — povie On. — Druhú príležitosť uvidieť ju už nedostaneš!

Ach… nuž dobre… poď, Peter, otvor Knihu života… čo tam o nej stojí?