Osud tejto ženy sledovalo celé Francúzsko s neutíchajúcim záujmom. A rozhodne nie preto, že sa narodila štrnásť rokov pred výstavbou Eiffelovej veže. Vôbec nie. Jeanne Calment sa stala legendou z celkom iného dôvodu... Francúzi totiž vo svojej povahe ukrývajú istú zvláštnosť — nazvime ju radšej nie lakomosťou, ale šetrnou vypočítavosťou.

Na francúzskom realitnom trhu existuje osobitný typ predaja známy ako viager.

Starší ľudia predajú svoj byt za výrazne nižšiu cenu, než je jeho trhová hodnota, no s podmienkou, že v ňom budú môcť dožiť. Kupujúci im na oplátku vypláca mesačnú rentu, z ktorej financujú svoj život. A práve takúto dohodu uzavrel istý André-François Robin, advokát, ktorý odkúpil byt tejto dámy, keď mala deväťdesiat rokov. Mesačne jej vyplácal 2500 frankov — približne štyristo dolárov.

Vďaka novinárom sa príbeh dostal na titulné stránky a celé Francúzsko s pobavením i fascináciou sledovalo vývoj tejto pozoruhodnej transakcie. Monsieur Robin sa však vysnívaného nasťahovania nikdy nedočkal — zomrel vo veku sedemdesiatsedem rokov, pričom dovtedy vyplatil madame Calment viac než 180-tisíc dolárov, teda dvojnásobok hodnoty bytu. Povinnosť pokračovať vo vyplácaní renty následne prešla na jeho rodinu. Ako kedysi počas krízy roku 1998 poznamenal jeden môj známy, keď si všetci navzájom telefonovali a porovnávali, kto je na tom horšie: „Na nešťastí druhého býva čosi podivne potešujúce.“ Jeanne sa tak stala národnou hrdinkou.

V septembri 1997 Jeanne Calment zomrela. Dožila sa 122 rokov a 164 dní, čím sa stala najstarším človekom na svete, ktorého dátum narodenia bol hodnoverne doložený dokumentmi. Počas svojho života nepracovala ani jediný deň. Čas venovala radostiam života — tenisu, plávaniu, bicyklovaniu, korčuľovaniu, hre na klavíri a návštevám opery. V osemdesiatich piatich rokoch začala šermovať a ešte ako storočná jazdila na bicykli. Vo veku 114 rokov si zahrala vo filme, kde rozprávala o svojom stretnutí s Vincent van Gogh, ku ktorému došlo celé storočie predtým. A fajčiť prestala až v stodvadsiatich siedmich... pardon, v stodvadsiatich siedmich nie — v stodvadsiatich siedmich by už bola nesmrteľná — v stodvadsiatich siedmich nie, ale v stodvadsiatich siedmich? Nie. V sto sedemnástich rokoch. A to len preto, že takmer nevidela a unavovalo ju zakaždým niekoho prosiť, aby jej pripálil cigaretu.

Tvrdila, že tajomstvo jej dlhovekosti spočíva v troch jednoduchých zásadách: hojne používať olivový olej — a nezabúdať si ho vtierať do pokožky — popíjať portské víno a každý týždeň zjesť kilogram čokolády. Hoci dnes tento výrok býva pripisovaný všelijakým celebritám, práve ona kedysi s odzbrojujúcim humorom povedala: „Mám len jednu vrásku — a sedím na nej.“

Keď sa jej vo veku stodvadsiatich rokov opýtali, ako si predstavuje svoju budúcnosť, odpovedala s elegantnou iróniou: „Veľmi krátku.“