Píše sa rok 1942.
Po Arabskom mori blúdila loď so 740 poľskými deťmi.
Siroty.
Preživší sovietskych táborov, kde im rodičia zomreli od hladu a zimy.
Ušli cez Irán z pekla, len aby zistili, že ich nikto nechce.
Britské impérium zatvorilo všetky indické prístavy.
„Nie je to náš problém. Plavte sa ďalej.“
Jedlo dochádzalo. Lieky tiež. Čas sa krátil.
Správa sa dostala k indickému vládcovi —
maharádžovi Jam Sahebovi Digvijaysinhjimu.
— „Koľko je tam detí?“
— „Sedemsto štyridsať, Vaša Výsosť. Briti im odmietli vstup do Indie.“
Maharádža odpovedal bez váhania:
— „Môžu ovládať moje prístavy.
Ale nie moje svedomie.
Tieto deti vystúpia na breh.“
Keď Briti protestovali, povedal im:
— „Ak mocní nedokážu zachrániť deti,
urobím to ja slabý.“
Nevybudoval utečenecký tábor.
Vybudoval domov.
V Balachadi vzniklo malé Poľsko v Indii — školy, piesne, tradície, Vianoce pod tropickým nebom.
Keď deti vystúpili na breh, maharádža si pred nimi kľakol:
— „Už nie ste siroty.
Ste moje deti.
Som váš Bapu — váš otec.“
Po vojne sa rozptýlili do sveta.
Stali sa lekármi, učiteľmi, rodičmi.
A nikdy nezabudli.
Vo Varšave dnes existuje Námestie Dobrého Maharádžu.
Nie je to však ten najväčší pamätník.
Tým pamätníkom je 740 zachránených životov.
Nie impériá.
Nie armády.
Ale jedno otvorené srdce.
Tie deti sú všetky rovnaké
@berny800 tu je k tomu viac
https://strefahistorii.pl/article/6603-dobry-ma...
A je smutné, že tak nádhernú dobrosrdečnú skutočnosť na sociálnych sieťach upravili kvôli senzácii. Prečo? Veď celý príbeh je úžasný už sám o sebe. Deti sa vôbec neplavili po Arabskom mori, vôbec ich nikto neodmietal. Išlo o organizovanú záchranu.
V serióznych historických zdrojoch sa spomína príchod poľských detí do Indie cez Irán a transport organizovaný v rámci evakuácie po „amnestii“ poľských občanov zo ZSSR, nie dramatická single epizóda lode, ktorú všade odmietli. Výroky typu „Briti ovládajú moje prístavy, ale nie moje svedomie“ či „Už nie ste siroty, ste moje deti, som váš Bapu“ neexistujú ako overené historické citácie – skôr ide o literárne doplnenie, ktoré sa šíri na sociálnych sieťach.
Maharádža Jam Saheb Digvijaysinhji naozaj počas 2. svetovej vojny prijal poľské deti – utečencov zo ZSSR. V Balachadi pri Jamnagare vznikol tábor pre poľské deti, kde mali školy, vlastných učiteľov, zachovávali poľský jazyk, tradície a slávili Vianoce – teda naozaj vzniklo akési „malé Poľsko v Indii“. Deti tam naozaj našli šťastný domov.
To som nevedela, aké krásne deti, nádherný skutok urobil🙂 musí byť šťastný v nebi