Posledný stĺpček Fernandy Young — „Bando de Cafonas“, publikovaný už po jej smrti, dnes nepôsobí len ako emotívny text, ale skôr ako osobný manifest namierený proti duchovnej a morálnej priemernosti.

Nejde o doslovný preklad, ale o voľné pretvorenie jej úvahy o „existenciálnom nevkuse“ — o stave, v ktorom nevkus prestáva byť otázkou štýlu a stáva sa spôsobom myslenia.

Keď sa hrubosť začne nazývať úprimnosťou.

Keď sa agresivita vydáva za silu.

Keď sa nevedomosť prezentuje ako „alternatívny názor“.

Keď sa krutosť maskuje ako priamočiarosť.

Keď sa empatia zosmiešňuje ako slabosť.

Keď sa človek prestane hanbiť za vlastnú primitívnosť.

Práve toto je podľa Fernandy skutočný úpadok.

Problém totiž nespočíva v tom, že niekto nepozná umenie, nečíta náročné knihy alebo sa nevyzná vo filozofii. Začína sa tam, kde je človek hrdý na to, že nechce vedieť viac. Tam, kde sa každá snaha premýšľať hlbšie odbije ako „mudrovanie“. Tam, kde sa kultúra vníma ako ozdoba pre slabých, a nie ako jeden zo základov ľudskosti.

Písala o ľuďoch, ktorí žijú hlučne, no vnútorne prázdno.

O tých, ktorí skáču druhým do reči, ale nevedia počúvať.

O tých, ktorí súdia, no nepremýšľajú.

O tých, ktorí sa vysmievajú cudzej bolesti, pretože nemajú odvahu precítiť tú vlastnú.

O tých, ktorí považujú súcit za naivitu a cynizmus za znak inteligencie.

A práve preto znejú jej slová naliehavo aj dnes.

Žijeme vo svete, kde pribudlo informácií, no nie nevyhnutne porozumenia. Kde sa môže vyjadriť každý, ale nie každý je pripravený niesť zodpovednosť za vlastné slová. Kde sa hlasitosť často zamieňa za pravdu. Kde sa urážka rýchlo mení na obsah a ponižovanie na spôsob, ako si získať pozornosť.

Spoločnosť sa však nerozkladá iba pod náporom veľkých kríz.

Rozpadá sa aj každodenne — v malých dávkach.

Keď si zvykneme na hrubosť.

Keď mlčíme zoči-voči nespravodlivosti.

Keď sa smejeme tam, kde by sme mali zasiahnuť.

Keď krutosť nazveme „silným charakterom“.

Keď si prestaneme všímať, že sme sa stali ľahostajnými.

Fernanda Young pripomínala, že skutočný nevkus nie je výrazné oblečenie, zvláštna hudba ani neobvyklé umenie. Skutočný nevkus je ľahostajnosť voči ľudskosti.

Je to človek, ktorý má hlas, no nemá zodpovednosť.

Má názor, no chýba mu hĺbka.

Má sebaistotu, no nepozná pochybnosť.

Má silu hovoriť, no nie schopnosť počúvať.

Má slobodu, no používa ju na ponižovanie iných.

Nemusíme byť bezchybní.

Môžeme sa mýliť.

Môžeme niečo nevedieť.

Môžeme meniť svoje názory.

Nebezpečné však je urobiť z neochoty rásť životný postoj.

Kultúra totiž nie je iba vzdelanie, dobré spôsoby či krásne slová. Je to schopnosť nezdrviť druhého ani vtedy, keď sme silnejší. Je to umenie neponižovať, aj keď nesúhlasíme. Je to vnútorná hranica, ktorá človeku nedovolí premeniť pravdu na zbraň a slobodu na ospravedlnenie krutosti.

A práve toto nám dnes azda chýba najviac: nie okázalá bezchybnosť, ale tichá ľudskosť.

Menej kriku — viac obsahu.

Menej pohŕdania — viac porozumenia.

Menej cynizmu — viac zodpovednosti.

Menej hrdosti na hrubosť — viac odvahy byť láskavý.

Pretože dobrota nie je slabosť.

Empatia nie je naivita.

Slušnosť nie je pokrytectvo.

A premýšľať skôr, než prehovoríme, nie je prejavom strachu, ale zrelosti.

Možno práve v tom spočívala najväčšia sila jej textu: nekritizovala iba „nevkus“. Hovorila o tom, že človek môže stratiť krásu nie vo svojom vzhľade, ale vo vlastnom vnútri.

A to je oveľa desivejšie.

Svet totiž nestojí iba na zákonoch, politike či ekonomike. Držia ho aj drobné každodenné rozhodnutia: ako hovoríme, ako reagujeme, ako sa správame k slabším, či sa dokážeme ospravedlniť a či vieme nezraňovať slovami práve tam, kde už aj tak všetko bolí.

Kultúra nie je dekorácia.

Je to spôsob, ako zostať človekom vo chvíli, keď je okolo priveľa hluku, zlosti a sebavedomej nevedomosti.

A možno je dnes najdôležitejšie nesnažiť sa pôsobiť múdrejšie než ostatní.

Ale jednoducho nestratiť ľudskosť.