Sára Gooderová mala iba osem rokov, keď ju matka poslala pracovať do uhoľnej bane.

„Nuž, teraz si už aj ty naša uhoľná dievčina,“ povedala smutne dvadsaťpäťročná žena, predčasne poznačená tvrdým životom, a chudou rukou, do ktorej sa za dlhé roky nezmazateľne vpila uhoľná čerň, pohladila jemné vlasy svojej dcéry.

Mary Gooderová sa do bane dostala ešte skôr. Keď mala sedem rokov, priviedol ju sem jej otec – zoslabnutý muž sužovaný tuberkulózou, ktorý napriek tomu, že mal len tridsať rokov, pôsobil ako starec. O niekoľko mesiacov ho zasypalo v jednej z banských štôlní. Jeho telo sa nikdy nenašlo.

Napriek všetkému mala Mary z dcéry radosť. Na rozdiel od nej samej i od svojho starého otca nemala Sára pracovať hlboko pod zemou, ale bližšie k východu. Úlohou dievčatka bolo otvárať dvere pre vozíky naložené uhlím.

Pravda, celé dni presedela takmer v úplnej tme a často sa triasla od strachu. V tejto časti bane však bolo riziko závalu minimálne a vzduch nebol natoľko presýtený uhoľným prachom. Mary verila, že baňa jej dcéru nezničí tak, ako zničila ju. Možno sa jej dokonca podarí odísť odtiaľto so zachovaným zdravím i čistou dušou.

Mary takúto šancu nedostala. Aby dcéra získala relatívne bezpečné miesto, musela navštíviť kanceláriu správcu bane, pána Olivera. Len vedomie, že Sára nemusí tlačiť vozíky a dusiť sa v oblakoch uhoľného prachu, jej pomáhalo znášať spomienky na to, čo sa v tej kancelárii odohralo.

Nie všetky deti v Anglicku mali také šťastie ako Sára Gooderová. Až do roku 1842 pracovali v baniach po celom kráľovstve tisíce žien a detí. Uhoľné dievčatá spolu s chlapcami lámali horninu, vláčili ťažké vozíky a vdýchavali jemný antracitový prach.

Pobyt v bani mal na detské zdravie katastrofálne následky. Mnohé z nich už okolo dvadsiateho roku života trpeli vážnymi pľúcnymi ochoreniami, prichádzali o zrak alebo zostávali poznačené trvalými úrazmi.

Časté boli aj zneužívania zo strany nadriadených či samotných baníkov. Dievčatá pracujúce pod zemou sa stávali ľahkou korisťou – veď kto by vedel, čo sa odohráva v čiernej hlbine pod povrchom?

V roku 1842 prijal britský parlament zákon, ktorý ženám zakázal pracovať pod zemou. Zároveň zvýšil minimálny vek na prijatie detí do bane z ôsmich na desať rokov. Deti mladšie ako trinásť rokov mohli pracovať najviac osem hodín denne, mladiství do osemnástich rokov najviac dvanásť hodín. Zakázaná bola aj nočná práca detí.

Presadzovanie zákona však bolo nesmierne náročné. Rodičia často doslova prosili majiteľov baní, aby ich deti prijali do práce – rodina predsa potrebovala peniaze na živobytie. Majitelia tak získali nový priestor na vydieranie a zneužívanie, keď za nelegálne zamestnanie detí požadovali od rodičov rôzne protislužby.

Postupne sa však ženy a dievčatá z podzemia vynorili na svetlo dňa. Začali sa venovať triedeniu uhlia – práci rovnako namáhavej, no predsa len menej nebezpečnej.

„Uhoľné dievčatá“ zmizli z britských baní definitívne až po 30. júli 1900, keď bol prijatý zákon zakazujúci detskú prácu v uhoľnom priemysle.

A Sára Gooderová nebola iba šťastným dieťaťom osudu – bola skutočným zázrakom medzi tisíckami podobných detí.

V roku 1842, krátko pred parlamentnou diskusiou o zákone upravujúcom prácu detí v baniach, navštívil jej baňu novinár z londýnskych novín. Zaujal ho milý výraz dievčatka, ktoré vítalo vozíky s uhlím, a rozhodol sa s ním urobiť krátky rozhovor.

Na otázku o svojej práci Sára odpovedala:

„Nie som unavená, ale tam, kde sedím, nie je svetlo a bojím sa. Keď je nablízku svetlo, občas si spievam, no v tme nikdy. Vtedy sa neodvážim spievať. Nepáči sa mi byť v bani.“

Spievajúce dievča z bane sa čoskoro stalo známym po celej krajine. Krátko nato dostala Mary Gooderová od neznámeho dobrodinca značnú finančnú podporu. Odišla z bane, vzala so sebou dcéru, kúpila dom v Prestone a prežila dlhý a pokojný život obyčajnej anglickej gazdinej – sadila kvety vo svojej záhrade a tešila sa z vnuka, ktorého jej porodila milovaná dcéra Sára.

Uhoľné dievčatá vyšli z temnoty baní na svetlo Božie.

A napokon našli to, čo im bolo tak dlho odopierané.

Šťastie.