icon

Slimák, ktorý takmer štyri roky „žil“ ako múzejný exponát

V roku 1846 sa do zbierok Britského múzea v Londýne dostala schránka malého suchozemského slimáka druhu Eremina desertorum. Nikto netušil, že vo vnútri sa stále nachádza živý živočích. Nasledujúce roky preto strávil pripevnený na podložke ako obyčajný neživý exponát.

Dňa 7. marca 1850 si William Baird, ktorý mal na starosti zbierku mäkkýšov, všimol niečo nezvyčajné. Papier pod schránkou vykazoval čerstvé zmeny, akoby sa slimák pokúsil dostať von. Otvor schránky však opäť uzatvárala tenká, lesklá blana.

Pracovníci múzea sa rozhodli exemplár opatrne uvoľniť a vložiť do vlažnej vody. To, čo nasledovalo, ich prekvapilo. Slimák začal vystrkovať telo zo schránky a pohybovať sa. Po takmer štyroch rokoch od jeho zaradenia do zbierky sa ukázalo, že je stále nažive.

Ako mohol tak dlho prežiť bez potravy a vody?

Tajomstvo spočíva v schopnosti prežiť nepriaznivé podmienky. Druh Eremina desertorum je prispôsobený životu v suchom prostredí. Keď nastane obdobie extrémneho sucha, môže prejsť do stavu nazývaného estivácia, pri ktorom výrazne spomalí metabolizmus a stiahne sa do schránky.

Jej otvor navyše uzavrie tenkou blanou nazývanou epifragma, ktorá obmedzuje stratu vlhkosti. Takto môže prečkať obdobie, keď sú podmienky na život nepriaznivé, a obnoviť aktivitu, keď sa zlepšia.

Po svojom nečakanom prebudení sa slimák stal predmetom vedeckého záujmu. Ešte 13. marca 1850 bol živý a aktívny. Jeho podobizeň sa neskôr objavila aj v knihe Samuela Pickwortha Woodwarda A Manual of the Mollusca, vydanej v roku 1851. Kresba zachytávala exemplár, ktorý vedci mohli pozorovať živý.

Slimák potom žil ešte približne dva roky.

Na tomto príbehu je pozoruhodné aj to, že podľa dobového záznamu sa zviera zrejme pokúsilo uniknúť už pred svojím objavením. Keďže však bola jeho schránka prilepená k podložke, nemohlo sa dostať von. Následne sa opäť stiahlo dovnútra a zostalo nehybné.

Príbeh takmer štvorročného múzejného „spáča“ je ukážkou toho, aké pozoruhodné stratégie si živočíchy vyvinuli na prežitie v extrémnych podmienkach.