Smutná pravda spisovateľky Elizabeth Farrellyovej: „Nenaučili sme deti byť šťastnými“

Každé ráno, keď vidím stovky nevyspatých mladých ľudí, ako odchádzajú do práce v korporátnom „zombilande“, premýšľam o šťastí. Presnejšie — o veľkom klamstve o šťastí, ktorému naša generácia prinútila uveriť svoje deti. Najhoršou medveďou službou, akú sme im preukázali, neboli premrštené ceny bývania, pre ktoré si dnes nemôžu dovoliť vlastný domov, ani hromady toxického odpadu roztrúsené po celej planéte, ktoré budú musieť po nás odpratať. Bolo ňou klamstvo, že každý človek má povinnosť byť šťastný.

Vštepovali sme svojim deťom — ba priam sme im to vypálili do podvedomia — že šťastie je prirodzený stav človeka, nevyhnutná podmienka jeho existencie. A práve tým sme ich urobili nešťastnými.

Koreň zla spočíva v zámene pojmov. Vytvorili sme si mylnú predstavu o tom, čo šťastie vlastne je a akou cestou sa k nemu možno dostať. Poviem to hneď: netuším, ktorá cesta privedie k šťastiu práve vás. Viem však celkom presne, po ktorých cestách sa kráčať neoplatí. Práve ony vedú generáciu dnešných dvadsiatnikov falošným svetom nablýskaných fotografií na Facebooku — od opileckých únikov na pohovku psychoterapeuta a späť.

Podľa autorky čelí súčasná mladá generácia trom kľúčovým problémom: zadlženosti, nezdravému stravovaniu a nadmernému užívaniu alkoholu. Napríklad v Austrálii sa mladí ľudia čoraz častejšie ocitajú pod ťarchou dlhov, zápasia s poruchami stravovania a s problémovým pitím. Mnohé výskumy ukazujú, že mládež je týmto rizikám vystavená výraznejšie než predchádzajúce generácie.

Je to prosté: nahovorili sme im, že šťastie spočíva v spotrebe. Usúdili sme, že ak nedostaneme to, po čom túžime, stávame sa nešťastnými. Z toho sme vyvodili jednoduchý záver: ak získame vytúžené, budeme šťastní. Lenže v skutočnosti materiálne úspechy po uspokojení základných potrieb prinášajú iba prchavé potešenie. Prečo? Pretože túžby nie sú stále a medzi šťastie a rozkoš nemožno klásť znamienko rovnosti.

Nech už túžime po čomkoľvek — po novej módnej kabelke, svalnatom krásavcovi s hollywoodskym úsmevom či po ešte jednej, už naozaj poslednej lyžičke tiramisu — naše túžby sú zradné. Rodia sa z pocitu nedostatku a najväčšia časť potešenia spočíva v očakávaní. Vrchol prichádza vo chvíli, keď získame to, po čom sme bažili. A čo nasleduje potom? Nevyhnutný pád. Potešenie sa rozplynie a na pamiatku po sebe zanechá len nadbytok: na poličke v skrini, v posteli alebo na našom páse.

A ani tým sa to nekončí. Väčšinu toho, po čom sa nám údajne žiada, v skutočnosti takmer vôbec nepotrebujeme. Netúžime po samotnom predmete, ale po obdive, ktorý má vyvolať v očiach druhých. Väčšina túžob má statusový charakter. Podľa autorky platí, že ak sa o našich nadobudnutých veciach nikto nikdy nedozvie, strácajú pre nás veľkú časť svojej hodnoty.

V dávnych časoch sa skromnosť pokladala za cnosť, zatiaľ čo okázalá nádhera sa odsudzovala, pretože privádzala človeka k závisti, obžerstvu, chamtivosti a pýche. Dnes však platí, že ak nejaká udalosť nevyvolá nadšenie na sociálnych sieťach, akoby sa ani nestala. Ľudí väčšmi zaujíma, ako urobiť pôsobivé fotografie a získať čo najviac lajkov, než samotný okamih, ktorý prežívajú. Pýcha a márnivosť sa stali prednosťami, kým skromnosť sa začala vnímať ako nedostatok.

Možno to predsa nie je také hrozné? Údaje o duševnom zdraví mládeže nás však nútia zamyslieť sa nad dôsledkami takéhoto hodnotového systému. Azda by stálo za to obzrieť sa späť — všetky recepty už dávno existujú. Platón a Aristoteles si odporovali takmer vo všetkom, okrem jedného: obaja boli presvedčení, že človeka môže urobiť šťastným iba cnostný život. V roku 1621 Robert Burton vo svojom diele *Anatómia melanchólie* ponúkol jednoduchý recept: „Nebuď osamelý, nezaháľaj.“ Veď to napokon viete aj sami: nájdite si priateľov a pustite sa do zmysluplnej práce.

Sme nešťastní, kým zostávame v zajatí seba samých a nechávame sa viesť vlastnými drobnými túžbami. Šťastnými nás robí až prekročenie hraníc vlastného ja, pripojenie sa k niečomu väčšiemu, než sme my sami.

Lekár a filozof Raymond Tallis zostavuje takúto hierarchiu ľudských túžob: na najnižšom stupni stoja jedlo a prístrešie, o stupeň vyššie túžba po pôžitku, potom nasleduje potreba uznania a spoločenského postavenia. Štvrtý, najvyšší stupeň, tvorí umenie, duchovný život a poslanie. Je celkom zrejmé, že čím nižšie sa určitá túžba nachádza, tým je jednoduchšia, tým ľahšie ju možno uspokojiť a tým rýchlejšie sa vytráca pôžitok, ktorý prináša. Trvalejšie šťastie vzniká iba na najvyššom poschodí. Skutočnú radosť môže priniesť len nasýtenie hladu vyššieho rádu: hľadanie zmyslu.

Práve toto sme svojim deťom nedokázali vysvetliť. Šťastie sa nedá kúpiť. Neprichádza vo chvíli, keď uspokojíte svoje túžby, získate vytúžený predmet, niečo si zaobstaráte alebo okúsite rozkoš. Šťastie nie je právo. Nie je tovar. A byť nešťastný či smutný nie je zločin. Šťastie je vedľajším plodom cieľavedomého hľadania zmyslu života. Ak budete mať šťastie, urobíte z tohto hľadania svoju prácu — tak ako Platón nazýval filozofiu najpožehnanejším zo všetkých zamestnaní.

Uspokojovanie infantilných túžob nie je šťastím. Ľudia, rovnako ako celé kultúry, musia dozrievať od najjednoduchších želaní k zložitejším, až kým nenahmatajú vyšší cieľ — a s ním napokon príde aj šťastie. Bude oveľa lepšie, deti, ak prestanete myslieť iba na budovanie kariéry a pokúsite sa zosúladiť svoju prácu so svojím presvedčením. Bude to pre vás užitočnejšie. Veď predsa chcete byť šťastné.