Tento text bol napísaný v rámci literárnej súťaže Medellín en 100 palabras a jeho sila spočíva v bolestivej pointe, ktorá odhaľuje skutočnú identitu „netvora“.

NETVOR V MOJEJ IZBE

V mojej izbe je netvor.

Neprichádza vždy. Chodí v noci. Teda... len počas niektorých nocí. Schováva sa v tmavých kútoch a odtiaľ ma sleduje. Nič nehovorí, ale spôsobuje, že ja nemôžem vyriecť ani slovo. Vyhrážkami mi kradne hlas.

Raz som to chcela povedať mame. Ale videla som ju takú ustarostenú, takú smutnú... že som radšej mlčala.
Čo ak by ten netvor ublížil aj jej?

Napokon, presne to mi hovorí. Nakloní sa k môjmu uchu a šepká, že ak niečo vyzdradím, mame sa stane niečo strašné. A ja nechcem, aby trpela. Tak mlčím. Znášala som to.

Ale bojím sa. Veľmi sa bojím.

Niekedy plačem, lebo nechcem ísť spať. Nechcem zostať sama.
Ale mama ma aj tak núti ísť do postele.

Občas ma odprevadí, pozrie sa pod posteľ, skontroluje kúty a povie mi:
— Vidíš? Nič tu nie je!

Lenže len čo ona zaspí... netvor sa vráti. A zmocní sa ma.

Tak veľmi som sa vyľakala, že tentoraz som to neudržala. Pocikala som sa.

Pani učiteľka v škole ma vzala bokom, aby som sa prezliekla. Kládla mi veľa otázok.
Kreslili sme si. Hrali sme sa s bábikami.

Zavolali mame. Vzala ma k tete.

Mama vyzerala smutne. V očiach mala stopy sĺz, ktoré už predtým vyplakala.
Neodvážila som sa na nič spýtať. Nechcem jej pridávať starosti.

U tety to bolo tiež iné. Aj ona vyzerala ustarostene. Bolo jej to vidieť na tvári.
Každú chvíľu mi niečo ponúkala, hovorila so mnou ticho... a zdalo sa mi, že aj ona plakala.

Tú noc som u nej spala pokojne.

Dovolili mi nechať rozsvietené svetlo. A nebála som sa.

Vedela som, že netvor nepríde.

Pretože netvor nikdy nechodí, keď je zasvietené.

Keď je svetlo zapnuté, netvor zostáva pri mojej mame... a hovorí jej „miláčik“.

— Miguel Ángel López, Aranjuez, Medellín