TISÍC MŔTVYCH NA POLI. VÍŤAZ ODIŠIEL OSLAVOVAŤ. A POTOM ZAČALO TO NAJHORŠIE, O ČOM SA V UČEBNICIACH NIKDY NEPÍSALO.
Každý vie, kto vyhral. Každý vie, koľko padlo. To je v učebnici hrubým písmom.
Ale nikto už nenapíše tú druhú stranu, ako to pole vyzeralo na druhý deň ráno o piatej, keď sa rozplynula hmla. Kto tam musel ísť. A čo tam musel robiť holými rukami.
Na našom území sa bojovalo tisíc rokov.
Od Tatárov až po Turkov. A po každej bitke ostalo to isté. Ticho, ktoré sa nedalo vydržať. A tisíce tiel, ktoré nikto nechcel a ktoré nikto nevedel kam dať.
1. POLE, KTORÉ NIKTO NECHCEL UPRATAŤ
Predstavte si to pole. Bitka skončila o tretej poobede. Víťazná armáda zatrúbila na ústup, pozbierala svojich ranených a odišla. Zostalo po nej pole, telá, kone, rozryté blato, polámané vozy, zástavy zapichnuté v zemi a ticho. Také ticho, že počujete len muchy.
V stredoveku neexistoval Červený kríž. Neexistoval úrad, ktorý by prišiel a povedal "my to upraceme".
Kráľ v ten večer už sedel na hrade a rozdával majetky porazených. Vojaci oslavovali v krčme.
A kto ostal na poli?
Sedliak, ktorému to pole patrilo.
Starosta dediny, ktorý dostal rozkaz od župana. A farár, ktorý musel dať súhlas, aby sa kopalo mimo cintorína, lebo na cintoríne by sa tisíc tiel nikdy nezmestilo.
Ak ho neupratal do dvoch dní, v lete prišlo to najhoršie - mor, smrad, ktorý bolo cítiť na kilometer, a kŕdle vrán a vlkov, ktoré sa nedali odohnať. Ak neupratal, zomrela celá jeho dedina. Tak musel. S motykou, s vozom, s kusom plátna namočeným v octe na tvári, lebo inak sa to nedalo vydržať.
2. PRVÍ NEPRIŠLI HROBÁRI. PRIŠLI TI, KTORÝCH VOLALI HYENY.
Málokto vie, že na bojisko prišli ako prví nie tí, čo pochovávali. A už vôbec nie tí, čo pomáhali raneným.
Prišli tí, čo vyzliekali. Ešte v tú noc, kým telá neztuhli a kým boli prstene a topánky ešte dali dole.
Volali ich hyeny bojiska. Boli to ľudia z okolitých dedín, ale aj vojaci z vlastnej armády. Zobrali topánky, opasok, kabátec, meč, prilbu. A ak mal niekto zlatý zub alebo prsteň, ktorý nešiel dole, odsekli prst.
V 16. storočí bol pár dobrých kožených čižiem drahší ako krava. Meč bol majetok na celý život, ktorý sa dedil z otca na syna. Preto sa nikto nehanbil.
Preto archeológovia dnes otvárajú hromadné hroby po celom Slovensku a nachádzajú telá bosé, bez opaskov, bez mečov, len v košeli. Nie preto, že by boli chudobní. Preto, že ich vyzliekli ešte predtým, ako ich hodili do jamy. A to je tá najsmutnejšia pikoška zo všetkých bojísk.
3. DVE NAJRÝCHLEJŠIE POHREBY STREDOVEKU: VÁPNO A RIEKA.
Kopať jamu pre tisíc ľudí trvá týždeň aj s desiatimi chlapmi. A v stredoveku, tak ako aj dnes, nebol čas. Zem bola tvrdá, náradie bolo z dreva a železa a ruky boleli už po prvej hodine.
Tak existovali dve riešenia, ktoré sa používali na celom Slovensku.
Prvé - nehasené vápno. Biela hora vedľa jamy. Zasypali ním telá v jame. Vápno pálilo, rozložilo mäso za pár týždňov, zabilo zápach a hlavne zabilo mor, ktorý sa z tiel šíril. Preto sa pri mnohých starých cestách na južnom Slovensku dodnes pri kopaní základov nájdu biele fľaky v zemi a v nich kosti bez mena a bez kríža. To je vápno.
Druhé - rieka. Najrýchlejší hrob na svete. Telá hodili do Váhu, do Hornádu, do Hrona. Voda ich odniesla. Rýchle, bez kopania, bez námahy. A hlavne - nikto sa nemusel pozerať na to, čo robí.
Preto sa telá mnohých veľmožov a kráľov nikdy nenašli. Nie preto, že by ich ukryli. Rieka ich vzala a odniesla desiatky kilometrov.
4. KEĎ NEBOLO KOHO POCHOVAŤ, ZEM OSTALA PLNÁ MŔTVYCH MESIACE A PRÍŠLI VLCI.
Po tatárskom vpáde v rokoch 1241-42 sa stalo niečo, čo si dnes nevieme predstaviť.
Tatári odišli. A dediny od južného Slovenska, cez Pohronie, Tekov, Novohrad až po Zemplín ostali prázdne. Kompletne vyľudnené. Kroniky píšu, že v niektorých stoliciach nezostal živý ani jeden človek.
Nemal kto pochovávať. Nemal kto kopať. Nemal kto ani plakať.
Mŕtvi ležali na poliach, na cestách, v zhorených domoch mesiace. Na jar ich našli až divé zvery. Vlci a divé psy sa premnožili tak, že ešte roky potom sa ľudia báli chodiť do lesa. A hladomor, ktorý prišiel potom, zabil viac ľudí ako samotní Tatári.
Keď prišli noví osadníci, ktorých pozval kráľ Belo IV. - Nemci, ktorí zakladali nové mestá - ich prvá práca nebola postaviť dom. Ich prvá práca bola pochovať tých pred nimi. Museli vyčistiť zem, aby na nej mohli žiť.
Práve preto máme na Slovensku toľko kostníc pri kostoloch z 13. storočia. Nie sú to hroby. Sú to druhotné jamy, kam pozbierali kosti z polí a lesov o rok, o dva neskôr, keď už nebolo jasné, kto je kto.
Foto je ilustračné / Zdroje: kroniky a historické publikácie - Obrázková kronika 1358, VHÚ, Dejiny Slovenska
