V lebke starej 2 600 rokov sa zachovalo mozgové tkanivo. Vedci skúmajú, ako je to možné

V roku 2008 objavila britská archeologička Rachel Cubitt počas čistenia ľudskej lebky nezvyčajnú žltkastú hmotu. Pochádzala z nálezu pri anglickom meste York a ukázalo sa, že ide o pozostatky ľudského mozgového tkaniva staré približne 2 600 rokov.

Lebku našli pri vykopávkach neďaleko obce Heslington, pred plánovaným rozšírením areálu Univerzity v Yorku. Ležala obrátená tvárou nadol v jame s vlhkými usadeninami. Zachovala sa dolná čeľusť a dva krčné stavce, no väčšina ostatných častí tela sa rozložila.

Odborníci následne použili počítačovú tomografiu, ktorá odhalila štruktúry zodpovedajúce mozgovému tkanivu. Na niektorých miestach boli dokonca rozoznateľné pôvodné záhyby mozgu, hoci tkanivo malo žltkastú až hnedú farbu a prešlo výraznými zmenami.

Kto bol muž, ktorému lebka patrila?

Rádiokarbónové datovanie určilo obdobie jeho smrti približne na roky 673 až 482 pred naším letopočtom. Muž mal podľa odhadov 26 až 45 rokov.

Stav kostrových pozostatkov naznačoval, že mohol zomrieť obesením a jeho hlava bola následne oddelená od tela. Vedci pripúšťajú aj možnosť popravy alebo rituálneho zaobchádzania s telom. Presné okolnosti smrti sa však nepodarilo spoľahlivo určiť.

Prečo sa mozog nerozložil ako ostatné tkanivá?

Za bežných podmienok sa mozgové tkanivo po smrti rozkladá pomerne rýchlo. Je preto nezvyčajné, že sa jeho časti zachovali tisícročia, zatiaľ čo väčšina mäkkých tkanív tela zanikla.

Vlhké prostredie s obmedzeným prístupom kyslíka mohlo spomaliť rozklad. Samotné podmienky v pôde však zrejme nevysvetľujú celý proces.

Významný posun priniesol výskum publikovaný v roku 2020 tímom vedeným neurológom Axelom Petzoldom z University College London. Vedci skúmali bielkoviny zachované v starovekom mozgovom tkanive a zistili, že niektoré z nich vytvorili mimoriadne stabilné štruktúry.

Predpokladajú, že krátko po smrti mohli určité chemické procesy obmedziť pôsobenie enzýmov, ktoré za normálnych okolností rozkladajú mozgové tkanivo. Bielkoviny tak mohli odolávať rozkladu oveľa dlhšie, než by sa očakávalo. Presný mechanizmus zachovania však zostáva predmetom skúmania.