V Národnej galérii v Londýne visí obraz, okolo ktorého nemožno prejsť bez povšimnutia.

Ide o dielo talianskeho maliara 18. storočia Pompea Batoniho s názvom „Čas prikazuje starobe zničiť krásu“.

Námet obrazu dokonale vystihuje jeho názov – „Čas prikazuje starobe zničiť krásu“. Na plátne sú zobrazené tri postavy: Čas, Staroba a Krása.

Sivovlasý starec s bielymi krídlami na chrbte stelesňuje Čas. V ruke drží presýpacie hodiny – symbol prchavosti toho, čo zosobňuje. Zrnká piesku neúprosne pretekajú z jednej časti do druhej. Nič ich nedokáže zastaviť, tak ako nič nedokáže zastaviť ani neúprosný tok času.

Krásu na obraze predstavuje mladé dievča. Ešte stále oplýva pôvabom. No prst neľútostného Času už smeruje k nej. Vedľa nej stojí Staroba v podobe odpudzujúcej stareny, ktorej ruky sa už naťahujú po mladistvej a rozkvitnutej tvári Krásy. Nech by sa Krása akokoľvek odvracala, nech by sa snažila oddialiť okamih dotyku so Starobou, ten je nevyhnutný. Lebo tak káže Čas.

Samozrejme, nestane sa to okamžite. Strom za mladou dievčinou je ešte zelený, plný sily a života. No časom aj z neho zostane len suchý konár, ktorého miesto bude na rakve, ktorá sa už črtá za chrbtom stareny.

Obraz ohromujúci svojou silou i hĺbkou posolstva. Môže niekoho zanechať ľahostajným? Veď hovorí o každom z nás. A je len na nás, ako sa postavíme k okamihu, keď staroba na príkaz času začne pohlcovať našu krásu.