V roku 1889 sa v Paríži konala veľkolepá Svetová výstava, ktorá mala predstaviť technické pokroky, umenie a kultúry z rôznych častí sveta. Súčasťou podujatia však boli aj praktiky, ktoré sú dnes považované za hlboko neetické.
Medzi vystavovanými boli aj príslušníci národa Kawésqar, pôvodných obyvateľov južného pobrežia dnešného Čile. Namiesto toho, aby boli predstavení ako ľudia s vlastnou históriou, tradíciami a spôsobom života, boli umiestnení do ohradených priestorov a ukazovaní návštevníkom ako exotická atrakcia.
Podľa dobových správ boli niektorí z nich nútení pred publikom predvádzať ponižujúce predstavenia vrátane konzumácie surového mäsa, čím sa posilňovali stereotypy o „divokých“ domorodých národoch. Takéto vystúpenia mali skôr pobaviť publikum než verne predstaviť ich kultúru.
Podobné expozície neboli v 19. a na začiatku 20. storočia výnimočné. V Európe aj Severnej Amerike vznikali takzvané „ľudské zoologické záhrady“, v ktorých boli vystavovaní príslušníci rôznych pôvodných národov z Afriky, Ázie, Oceánie či Ameriky. Dnes historici tieto praktiky označujú za prejav kolonializmu, rasizmu a vykorisťovania.
Príbeh Kawésqar na parížskej výstave je pripomienkou toho, ako sa v minulosti zaobchádzalo s mnohými pôvodnými obyvateľmi sveta. Zároveň zdôrazňuje význam rešpektu k ľudskej dôstojnosti, kultúrnej rozmanitosti a potrebe kriticky hodnotiť udalosti, ktoré boli kedysi považované za bežnú súčasť verejnej zábavy.