V roku 2007 vyhľadal 44-ročný muž lekársku pomoc vo francúzskej nemocnici pre miernu slabosť jednej z dolných končatín.
To, čo lekári pri vyšetrení odhalili, sa zdalo takmer neuveriteľné. Väčšinu vnútrolebečného priestoru zaberali extrémne rozšírené mozgové komory vyplnené mozgovomiechovým mokom. Samotné mozgové tkanivo bolo výrazne stenčené a zatlačené k okrajom lebky.
A napriek tomu tento muž viedol celkom obyčajný život.
Bol ženatý, vychovával dve deti, pracoval ako štátny zamestnanec a bez cudzej pomoci zvládal každodenné povinnosti. Hoci vyšetrenia odhalili znížené intelektové schopnosti, jeho základné kognitívne a sociálne funkcie zostávali zachované.
Opis tohto výnimočného prípadu, publikovaný v prestížnom lekárskom časopise The Lancet, vzbudil značnú pozornosť vedeckej komunity a otvoril zásadnú otázku: Ako je možné, že človek dokáže zostať pri vedomí, komunikovať, pracovať a pohybovať sa aj napriek takým rozsiahlym zmenám v štruktúre mozgu?
Lekári zistili, že muž už od detstva trpel hydrocefalom, ochorením charakterizovaným nadmerným hromadením mozgovomiechového moku. V dôsledku toho sa jeho mozgové komory počas mnohých rokov postupne zväčšovali a čoraz intenzívnejšie utláčali okolité nervové tkanivo.
Napriek tomu nedošlo k úplnej strate mozgových funkcií. Je pravdepodobné, že nervový systém sa dokázal týmto postupným zmenám prispôsobiť.
O niekoľko rokov neskôr psychológ Axel Cleeremans vyslovil hypotézu, podľa ktorej by tento prípad mohol predstavovať mimoriadny prejav neuroplasticity – pozoruhodnej schopnosti mozgu prispôsobovať sa zmeneným podmienkam.
Podľa jeho úvah pomalý rozvoj hydrocefalu poskytol mozgu dostatok času na postupné prerozdelenie niektorých funkcií a reorganizáciu neurónových spojení. Práve táto adaptácia mohla mužovi umožniť zachovať si základné schopnosti nevyhnutné na samostatný život.
Treba však zdôrazniť, že populárne tvrdenie, podľa ktorého mužovi zostalo iba 10 % mozgu, nemožno považovať za vedecky preukázaný fakt.
Presný objem mozgového tkaniva totiž nebol osobitne zmeraný. Jeho značná časť bola mimoriadne stenčená a stlačená, čo však neznamená, že nevyhnutne úplne zanikla.
Tento pozoruhodný prípad podnietil nové úvahy o hraniciach neurobiológie, možnostiach neuroplasticity i samotnej podstate ľudského vedomia.
Naznačil, že aj mozog s extrémne nezvyčajnou a výrazne pozmenenou anatomickou štruktúrou môže vďaka dlhodobej adaptácii naďalej zabezpečovať mnohé zo svojich najdôležitejších funkcií.
A možno nám zároveň pripomína niečo ešte zásadnejšie: ľudské schopnosti nemusia závisieť výlučne od množstva mozgového tkaniva, ale aj od jeho pozoruhodnej schopnosti prispôsobovať sa, vytvárať nové spojenia a zachovávať kontinuitu ľudskej osobnosti.
