Vo veku 51 rokov Anna Halprin pomaly zomierala. Lekári jej diagnostikovali ťažkú, nevyliečiteľnú rakovinu čriev.

Všetko, čo jej zostávalo, bolo zmieriť sa s blížiacim sa koncom. Namiesto toho však Halprin začala tancovať a — akokoľvek neuveriteľne to znie — napokon nad chorobou zvíťazila.

Odvtedy, už viac než štyri desaťročia, tancuje nie pre umenie, ale pre zdravie. Vo svojich deväťdesiatich dvoch rokoch aktívne vystupuje a vyučuje. Učí iných, ako sa uzdravovať prostredníctvom tanca.

Podľa jej slov v jej príbehu niet nijakej mágie ani nadprirodzených javov. „Mechanizmus prirodzenej samoliečby je zakódovaný v každej bunke nášho tela,“ vysvetľuje. „Treba sa ho len naučiť aktivovať, nič viac.“

Ako tvrdí Halprin, výborným spôsobom, ako tento mechanizmus prebudiť, je tanec — nie však náhodný, ale taký, ktorý prepája pohyb s vlastnými pocitmi a vnútornými prežitkami.

U Anny sa to odohralo nasledovne. Keď sa dozvedela o svojej chorobe, vzala farby a na veľké plátno namaľovala svoj rakovinový nález — tak, ako si ho predstavovala. Vznikla hrozivá abstraktná škvrna. Obraz zavesila na stenu, pozvala niekoľko priateľov a pred plátnom predviedla svoj „Rakovinový tanec“. Zámerom bolo vyjadriť jazykom pohybu svoje obavy a pochybnosti. Pôsobilo to nezvyčajne, miestami až znepokojujúco: Halprin v tanci rozpažovala ruky, robila prudké pohyby, kľačala, syčala i vydávala tlmené zvuky. Malo to v sebe čosi takmer posvätné.

„Ako dieťa som raz videla svojho strýka, ako sa pri modlitbe kolíše,“ spomína Anna Halprin. „Vtedy som si pomyslela, že Boh musí byť tanečník.“

A hoci to znie prekvapivo, „Rakovinový tanec“ jej skutočne pomohol. Anna Halprin sa úplne uzdravila.

„Môj zápas s chorobou sa pre mňa stal vzácnym darom,“ priznáva. „Predtým som žila, aby som tancovala. Potom tancujem, aby som žila.“

Práve toto umenie — tancovať, aby sme žili — odvtedy odovzdáva svojim žiakom.

Jej metóda spočíva v hlbokom prepojení mysle, nevedomia a samotného fyzického tela.

Napríklad vyzýva študentov, aby si vzali papier a zachytili naň svoje obavy, pocity a všetko, čo im príde na myseľ. Následne majú tento obraz prostredníctvom improvizácie „pretancovať“, teda vyrozprávať tie isté emócie jazykom pohybu.

„Učím ľudí načúvať vlastnému telu,“ vysvetľuje Anna Halprin. „Uzdravujú sa sami — ja im len ukazujem, kde hľadať vnútorné zdroje. A predsa ma to nesmierne napĺňa radosťou.“

Dnes, v predvečer svojich deväťdesiatych tretích narodenín, vedie Anna Halprin vo svojom štúdiu dvakrát týždenne trojhodinové lekcie a zároveň organizuje autorské semináre.

Už viac než štyridsať rokov pomáha ľuďom nachádzať uzdravenie prostredníctvom tanca — možno povedať, že tancuje s Bohom.

A zdá sa, že Boh je skutočne znamenitý tanečník.