Vždy keď sa vrátim domov k mame tak rozmýšĺam že - Tak to už asi v živote chodí.😊😉

Tie najlepšie roky prežívame bez toho, aby sme si vôbec uvedomovali, že sú tie najlepšie.

Vtedy sa nám zdá, že všetko je úplne obyčajné.

Obyčajná ulica.

Obyčajný dom.

Obyčajný dvor.

Obyčajní priatelia.

Obyčajné leto.

Obyčajný večer, keď sedíš vonku pri bráne a ani za nič nechceš ísť domov.

Obyčajné ráno, keď sa už niekto krúti okolo gazdovstva, z kuchyne vonia dobrota, za oknom svieti slnko a pred tebou je celý, nekonečný deň.

Vtedy sme si nefotografovali každú chvíľu.

Nemysleli sme na to, že si to musíme zapamätať.

Nevedeli sme, že jedného dňa títo ľudia už nebudú vedľa nás.

Nevedeli sme, že tento dom raz zostane prázdny.

Nevedeli sme, že priatelia sa rozutekajú po svete.

Nevedeli sme, že ulica úplne utíchne.

Nevedeli sme, že raz by sme dali všetko na svete za to, aby sme sa tam aspoň na jeden jediný večer mohli vrátiť.

Vtedy sme chceli čo najrýchlejšie vyrásť.

Čo najskôr odísť.

Čo najskôr žiť vlastný život.

Čo najrýchlejšie dospieť.

A teraz sa človeku občas tak veľmi chce vrátiť.

Nie navždy.

Hoci len na hodinu.

Prejsť sa bosými nohami po tej starej ceste.

Počuť známe hlasy.

Vojsť do domu, v ktorom ťa stále čakajú.

Sadnúť si za stôl, za ktorým všetci ešte žijú.

Počuť smiech, ktorý dnes dýcha už len v spomienkach.

Tie najlepšie roky asi naozaj nevyzerajú ako niečo veľkolepé.

Niekedy je to jednoducho len leto, stará lavička, miska čerešní, prach na chodidlách, večerný vánok a hrejivý pocit, že život bude ešte veľmi, veľmi dlhý.

Nevedeli sme, že práve toto je šťastie.

Pretože šťastie človek často pochopí až vtedy, keď sa zmení na spomienku.