5 vecí, ktoré by mala vedieť každá mamička: vedieť toto, život je krajší i jednoduchší

Detičky mám nakoniec tri - aj keď som sa pri prvom zaprisahávala, že ďalšie sa nekoná. A som rada, že tie úžasné bytosti existujú. Byť mamou totiž stojí za to. Bez ohľadu na krásy (a nástrahy) materstva, je pár vecí, ktoré by boli o toľko ľahšie, keby som ich vedela... a tak som sa o mamičkovské/rodičovské pravdy rozhodla podeliť. Niekto by to jednoducho mal povedať nahlas.

Ak čakáš prvé (druhé, ôsme) dieťatko, vedz:

1. Že utieranie vlhčenými utierkami MÔŽE byť lepšie, ako umývať v umývadle

Pamätám si na predsavzatie umývať bábätko len v umývadle. Všetci vieme, že voda je na detskú riťulku to najlepšie a jediné eko-bio správne. Budem ale úprimná - nedávala som to. V nemocnici som ledva vládala dieťatko nadojčiť. Neskôr doma, áno, umývali sme, ale aj často utierali utierkami. O to viac, keď nečakane a priskoro pribudlo druhé tehu a neskôr súrodenec. Občas nie je čas, už sme chceli odísť... Niekedy aj nevládačky, naťahovania sa s bábom, ktoré vreští o život, keď ho držím nad umývadlom... Prípadne, ak náhodou nevrieskalo počas umývania, vrieskanie pri prezliekaní mokrého bodyčka (holt, stane sa)... Vlhčené utierky boli často záchranou času a nervov.

Keby som vtedy vedela, že namiesto prejdenia 20tich značiek vlhčených utierok, dvoch zapareninových incidentoch a imazolovo-pytiolových dobrodružstiev, a výčitiek svedomia z toho, že to nedávam tak ako iné (lepšie) maminy nad umývadlom (a dokonca látkovaním)... keby mi nejaký utierko-používač povedal, že existujú utierky WaterWipes, ktoré majú len 2 zložky, a z nich 99,9% vody plus kvapku ovocného extraktu, a sú dokázateľne čistejšie ako voda z vodovodu... možno by som sa zapareninám (a výčitkám svedomia) vyhla. 

Už to, každopádne, viem, a jedny mám v kabelke, druhé doma. Čo tam po vyššej cene - za pokoj mysle to stojí. A pravdupovediac, miniem ich menej, ako tých lacnejších predtým. Netuším, či je to tým, že sú pevnejšie a hrubšie, alebo tým, že viem, koľko stoja a utieram podvedome opatrnejšie... ale funguje to, aspoň pre mňa.

2. Že nedať dieťaťu dudlík kvôli správnemu vývinu zúbkov nemusí byť to najlepšie

Môj prvý nedostal dudku. Z (môjho) presvedčenia a tlaku okolia, že bez cumlíku je to lepšie - pre zuby aj pre neskoršie ťažké odvykanie. Môj prvý si, namiesto cumlíku, roky cuckal palček a predné horné zúbky mal (možno aj kvôli tomu) krivé. Okrem toho bol veľmi plačlivý a nervózny, aj keď to môže byť povaha... človek nikdy nevie. Posledným negatívnym dôsledkom je logopedičkou potvrdené, že zle vyslovuje niektoré hlásky práve pre cucanie prsta. Druhé dietko dostalo cumlík, lebo ďalšie také plakavé dieťatko som si nevedela predstaviť... a svete, div sa, zúbky má krajšie, a v roku a pol cumlík po troche vysvetľovania odložil sám. 

Nehovoriac o tom, že cumlíkové "technológie" sa stále posúvajú (tak, ako aj všetky ostatné technológie, všakže). Postupne sú zavádzané aj cumlíky uľahčujúce dýchanie nosom (Chicco Physioforma), prípadne ultra tenké, ultra odľahčené/vzdušné (Avent Ultra Air), rôznorodé fyziologické/ergonomické/anatomické tvary, cumlíky s biofunkcionalitou... 

Netuším, nakoľko veriť takémuto marketingu, ale život ma naučil jedno. Palec jednoznačne ergonomický nie je, je rovnako ťažký (ak nie ťažší) na odučenie - a k tomu, nič na svete sa nevyrovná pocitu mamy, ktorá počas dňa zažije mimo plaču aj chvíle ticha.

3. Že kým nebude dieťatko chodiť, pekné topánočky sú absolútna blbosť

Kúpili sme, dostali sme, obdivovali sme množstvo rozličných topánočiek, akože-conversiek, mini Nike Air-ov a iných mini topánkových baby doplnkov. A aj sme si pár zadovážili. Na tie tučnučké, stále sa hýbajúce detské nožičky sme ich ale rvali 10 minút, a dieťatku si ich skopať trvalo... asi 5 sekúnd. Pravdupovediac, podstatne dlhšie vydržalo tieto topánky žužlať.

Silno preto radím napĺňať si topánkové sny u dieťatka až od času, keď dieťatko chodí. A aj vtedy skôr siahnuť po overenom pohodlí dostatočne ohybných, ale zároveň nôžku podporujúcich detských topánočkách. Samozrejme, to už podľa vlastné presvedčenia. Do kočíka sme (aspoň my) presedlali v prvých mesiacoch na hrubé ponožky a oteplovačky s nazúvkami na nôžky. 

4. Že žiaden kočík nie je dokonalý a vlastniť bude (skoro) každá z nás minimálne dva

Kombináciu sme vyberali s tým, že je to predsa "3v1" a teda všetko, čo mamička počas celého kočíkovania bude potrebovať. Zastavila nás veľmi nepohodlná autosedačka (ktorú sme neskôr vymenili za kvalitnejšiu, pohodlnejšiu, a vlastne aj bezpečnejšiu značku), a neskôr aj športiak, ktorý sa najprv zdal OK, aj keď trošku neforemný... no rýchlo sme z neho vyrástli. A tá celková manipulácia s ním, ako aj skladnosť so športovou časťou, boli, úprimne, neveľmi uspokojivé... Prešli sme potom k novému otočnému športiaku (vydržal o čosi lepšie, ale aj tak sme z neho po čase vyrástli). A potom k ľahšiemu neotočnému športovému kočíku (asi najlepšia skúsenosť). A nakoniec sme skončili s ultra skladným mini športovo-golfovým modelom kočíka vhodného len na občasné použitie - ale veď už to bolo len do kufra auta či občas na odvezenie k ihrisku... A viete čo? Každý kočík mal čosi super, a čosi fakt nanič. 

U druhého sme preto vyberali prvý kočík podľa fajn športovej časti, a rovno plánovali, že neskôr kúpime ešte jeden ľahký športiačik na neskôr + na cesty a do obchodov. Netreba mať priveľké očakávania a (minimálne ten kočíkový) svet je zrazu gombička.

5. Že je ok to nezvládať

Fakt je. Každá to občas nezvládame. A niekedy aj riadne. Nebojím sa to povedať nahlas (už). Viem, vidím, zažila som, že každá poznáme ten pocit, keď by sme za spánok dali pokojne aj ľavú ruku. Ten moment zúfalstva, keď dieťatko plače už tretiu hodinu a nepomáha dojčejenie, fľaša, nosič, hojdanie na rukách, kočík... Či tú frustráciu, keď muž príde z roboty a očakáva večeru - a mama pritom ešte neraňajkovala a má chuť ho poslať rovno do... preč. Toto sú len pominuteľné momenty, a sú OK. Nervozita je fyziologický prejav vyčerpania, a podľa istého výskumu čerstvá mamička stratí za prvý rok života až 50 nocí, ktoré by inak prespala. Priemerne totiž spí len štyri a trištvrte hodiny (!). 

A keby mi toto niekto povedal už na začiatku... Že neexistuje zlá mama. Že byť unavená, nenamaľovaná, nervózna, 99% času v legínach a voľnom tričku, s chuťou sa na všetko občas aj (dočasne) vytoto je normálne. Že neumývať dieťatko v umývadle, ale vybrať si inú alternatívu je v poriadku. Že pri výbere (všeličoho) mnoho ráz urobíme chybu... Každá z nás, aj tie najlepšie a instagramovo najatraktívnejšie mamičky... Patrí to k tomu a netreba si to vyčítať. Vedieť toto, prežila by som to krásne no ťažké obdobie začiatkov v podstatne menších obavách. 

Tak ak môžete - a vidíte unavenú žienku s kruhmi pod očami v obchode, obvešanú jednou či viacerými mini osôbkami... Pustite ju pred seba a pochváľte, aké krásne má deti (šaty, tašku, kočík, ...). Ocení to.