Odrodené

Sľúbila som vám humornú poviedku z dnešného zážitku v Ružinovskej nemocnici. Tak tu ju teda máte. 

Budím sa o päť tridsať na môj ekologický budík. Beží k nemu manžel. Ja sa neviem od bolesti v bedrách pohnúť. Aspoň teda nie tak rýchlo. Budík kričí hlasnejšie. Hm, zvláštne. Kričím na budík, že čo sa deje. Manžel zvestuje slová, strašnejšie ako z hororového filmu: “malý má teplotu.” Žartuješ… Zajtra máme očkovanie. Nevadí. Sústredím sa na priebeh rána tak, ako som si ho naplánovala. Síce s budíčkom o hodinu neskôr. 

Sedíme v obývačke a prázdnymi pohľadmi sledujeme naše umrnčané stvorenie, ktoré by aj spalo, aj hučalo, aj jedlo, aj sa hralo… Nevie sa však rozhodnúť pre ani jedno. Zapínam youtube na telke a púšťam mu Maroon 5. Jeho obľúbené. 

O päť minút prestáva Maroon 5 účinkovať. Nasadzujeme dentálny gél. Všetko nasvedčuje tomu, že idú stoličky. Vstávam a odchádzam sa dať ako tak do pucu. Je pol siedmej a medzi teplotou vonku a teplotou v byte necítim rozdiel. Leto v meste. 

Balím si lepeňák so syrom a paprikou, fľašu vody, knižku, powerbank na telefón, preukaz poistenca a všetky doterajšie dokumenty o mojom tehotenstve. Odchádzam na zastávku električky - auto nechávam doma, keďže netuším ako dlho budem - a predpokladám, že dlho, lístok na MHD vyjde lacnejšie než ten parkovací. Na zastávke je pár ľudí. Podľa svetelnej tabule má ísť električka o 15 minút, zatiaľ čo rozpis v búdke vraví že o 2. O dve minúty prichádza akurát potreba ísť cikať. Električka v nedohľadne. V tom ku mne pristúpi pani stredného veku. A spustí. Áno, viem že jedna električka vynechala. Nie, nevadí mi to, ja sa neponáhľam… Áno smerujem do pôrodnice na vyšetrenie. Verím vám, aj mňa bolia kríže, ale z očividne iného dôvodu. Bola milá, ale na danú hodinu a vhľadom na moju úzkosť z cudzích ľudí som nemala potrebu sa s nikým rozprávať. Električka nakoniec prišla. Slušne sme si popriali pekný deň a nastúpili každá do iných dverí. V duchu si pripomínam, že si nesmiem zabudnúť označiť lístok. Prvý označovač sa tiež ešte nezobudil, prebíjam sa plnou električkou k ďalšiemu. Úspech. Hľadám miesto na sedenie. Nie preto, že som v deviatom mesiaci. Ale preto, že na prvej ostrej zákrute ma sekne v bedrách a idem až na konečnú. Nachádzam miesto vedľa staršej pani. Usudzujem, že je na dôchodku od pádu železnej opony. Taká drobná, vetchá starenka. Milo sa na seba usmejeme a ja zaparkujem. Kútikom oka vidím, že sa na mňa usmieva. A sme doma. Cítim jej pohľad ako brázdi z mojho veľrybieho brucha hore k mojej tvári a zasa naspäť. Tehotenská aura priťahuje. Za žiadnu cenu nesmiem nadviazať očný kontakt. Inak to znamená ten istý rozhovor. Áno, som tehotná… Áno bude to dievčatko… Zrak upieram na chlapíka sediaceho krížom predomnou. Čerstvý tridsiatnik. Pekný do tváre, ale ak si nedá pozor na sladené minerálky, bude o pár rokov viac širší ako dlhší. Odrazu sa rozplače. Treštím oči. Je pravda, že keď človek tri roky jazdí iba autom, na náhodné výlevy z MHD zabudne. Aj to sa deje. Čokoľvek ho trápi, dúfam že nájde skoré riešenie. 

Vystupujem pred nemocnicou. Vetchá starenka vystupuje zároveň. Prebleskne mi hlavou, že márnica je na mínus dvojke a že už ju zrejme čakajú. V duchu si dám jednu po papuli za mentálnu drzosť a idem ďalej. Matne si pamätám ako sa ide k ambulanciám. Je 7:12. Dobrý čas. Ordinujú od ôsmej. Po príchode do gynekologického krídla vidím asi štyri veľmi tehotné ženy, dve tak trošku tehotné, a tri panie, ktoré si prišli dať zrejme povymetať zdola pavučiny. Slušne sa pýtam dvoch veľmi tehotných, kto je posledný, ako to funguje a tak ďalej… “Choďte na recepciu a zoberte si čiselko”. Ok, to znie dosť jednoducho. Na recepčnom pultíku vidím ceduľku: lístky na gynekológiu a pri nej pár lístočkov. Najnižšie číslo je 14. Nie som si istá čo to znamená, ale odhodlane sa vraciam späť. Posadím sa a čakám. O chvíľu vychádza sestrička: “Poďte sa dať zmerať,” ale vetu neadresuje nikomu konkrétnemu. Nasleduje chvíľa nepríjemnej výmeny pohľadov, ako sa snažíme dohodnúť, kto by mal ísť dnu. Vstáva jedna žena: “Ja mám číslo osem!” odhodlane oznamuje sestričke. “To je teraz jedno,” znie jej odpoveď. Žena s údivom aj tak vchádza dnu. Vyšlo na javo, že meranie je akási krátka predpríprava pred poradňou - tlak, moč, váha… Pri prvonávštevníčkach aj nahodenie do systému. Takto sa vystriedajú asi tri ženy, nakoniec idem ja. Sestrička si vypýta občiansky, zdravotný, a tehotenskú knižku. Je milá, dobre naladená. Je deväť hodín. Ako mi meria tlak, do ambulancie vchádza lekár. Skorý štyridsiatnik. Nemenujem. Prezerá si kartu “jedničky” - ženy s číslom jedna. Netuším, kedy si stihla prísť pre číslo, ale nepochybne už pozná systém. Po meraní sa lúčime do skorého videnia. Mám 13 času. Môže to byť hodina, možno dve. Kto vie. 

Volám kamoške, robí neďaleko. Kafe? Kafe! O pôť minút ma berie autom zo zastávky a mierime na Prievozskú do mekáču. Potrebujem kofeínovo-cukrovú vzpruhu. A diabetes v štyridsiatke. V kaviarni strávime asi hodinu. Vezie ma naspäť. Vchádzam pred ambulanciu a pýtam sa, ktoré číslo je na rade. Než sa stihnem dozvedieť odpoveď, sestrička rozráža dvere: “no, kto je ďalší - vy máte aké číslo?!” “Štrnásť,” odpovedám. “Tak poďte dnu!” Okay… V kabínke zhadzujem spodné prádlo. Keďže je ešte na koze predchádzajúce “číslo”, tak čakám. Mamička v červenom po chvíli odchádza. Poriadne nestihnú vymeniť papier na koze a už tam sedím ja. Po pár obligátnych otázkach od lekára na alergie, predchádzajúce operácie a tehotenstvá. Trápna pauza. Áno, rodila som vlani. Áno, som ako jabloň… Ach. Nasleduje samotná prehliadka. “Cítite sa?” “Hm, dobre… na pomery” myslím tým fakt, že mám o desať kíl váhy navyše, vonku je tridsať stupňov a už asi tri dni sa neviem vystrieť. Ale to mu vysvetľovať nemusím. Potom skontroluje krčok. Ten dolný. Zatiaľ nerodím. Toť vsjo. Zoskakujem z kozy a modlím sa aby ma neseklo. Zvládla som. Dostávam inštrukcie ako ďalej s poradňami a dostávam termín na ultrazvuk. Poradňa každý týždeň, ale ultrazvuk do pôrodu len jeden. To vážne? CTG od 38 týždňa. Takže celý august budeme vedieť o tom, či dieťa žije z toho, či ma kope, alebo nie. Pýtam sa na pôrodný plán - nemám žiadne špeciálne želania, len neprenášať. Proste ak to dieťa nebude vonku do piateho septembra, želám si aby ho zo mňa pre mňa za mňa vycucol zvonom na záchod aj údržbár. Nepoznám prípad, kde by bolo prenášanie po 42tt účelné. Na čo na mňa lekár pozrel, a skonštatoval, že na požiadanie nevyvolávajú. Nechápeme sa, nevadí. Keby robili ultrazvuk na každej poradni, alebo keby si aspoň poriadne prečítal moju knižku, zistil by, že dieťa už je teraz o týždeň váčšie než má byť. Nevadí, slušne sa poďakujem a lúčim sa. Vidíme sa o týždeň. Mám trpko v ústach. 

Cestou domov premýšľam. Môj úzkostlivý mozog preskakuje milión stránok za sekundu. Až si nakoniec uvedomím jednu dôležitú vec. Prvý pôrod v Kochu nebol o nadštandarde pre mňa, ale pre moje dieťa. Vtedy som to brala ako dôslednú starostlivosť po narodení. Ako kojiť, ako kúpať… Venovali sa nám. Ale až dnes som si uvedomila, že súkromná nemocnica ponúka túto starostlivosť už pred narodením. Ultrazvuk pri každej poradni, CTG, monitor… To že je na každej izbe sprcha a wifi je naozaj pre mňa zanedbateľné. Prichádzam domov s malou dušičkou. Muž už vedel o čom to bude. 

Sadli sme si a spísali pre a proti. Keď vám ako jediné “pre” v štátnej nemocnici vyjde “zadarmo” - to nie je dobrý atribút pre výber zdravotnej starostlivosti. Beriem mobil a volám. Nikto neberie. Obed.

Poobede vyrážame smer Koch. Máme to toť kúsok, zo dve ulice (ďalšie plus). Malý aspoň zaspáva v kočíku. S prekvapením zo samej seba prichádzam až k nemocnici. Ten kopec dá tehotnej zabrať. Bojím sa, že ma nevezmú, keďže už vlani mali plno a na poradne sa objednáva od 30tt. Lapajúc po dychu vysvetľujem recepčnej situáciu. Tá mi podáva pohár vody a s úsmevom vraví, že ma určite vezmú. Dokonca k tej doktorke, u ktorej som rodila. V duchu sa zháčim, lebo si ju dobre pamatám, ale verím že tentokrát budeme obe skúsenejšie. Dostávam kartičku s časom a dátumom ďalšej poradne. O týždeň. Na presný čas. Žiadne číselká. 

Ako sa vraví, bez dobrého nepoznáte zlé a naopak. Nečakala som od štátnej nemocnice žiadne zázraky, som realista. Ale prekvapil ma najmä prístup k tehotným ženám a najmä k nenarodeným bábätkám. V dnešnej dobe, kedy medicína a technológie dokážu odhaliť takmer akýkoľvek problém - my tieto možnosti ženám zo všeobecného zdravotného poistenia nedoprajeme. A to práve v období, kedy už ide naozaj do tuhého. Neviem si predstaviť, čo by som robila, keby nastal akýkoľvek problém, ktorému sa mohlo predísť pri dostatočnom dohľade. O to viac ma hnevá fakt, že nie každá žena si môže súkromnú starostlivosť dovoliť. Buďme úprimní, aj ja som volila Ružinov aj z toho dôvodu, že z rodičovského príspevku sa 1400 eur dosť zle zbiera, a mohla by som prasiatko vytriasť na niečo iné. Ale čo je lepšie než pokoj v duši? Naozaj držím palce všetkým odvážnym ženám, ktoré rodia, rodili a budú rodiť v štátnych zariadeniach. Máte môj nekonečný obdiv a úctu. 

Mimochodom, nemôžem povedať zlé slovo na lekársky personál v štátnych nemocniciach (aj preto, že nemám dostatočnú skúsenosť). Chápem, že sú len súčasťou tohto nefungujúceho kolosu. A aj napriek tomu si zachovávajú elán a profesionálny prístup. Klobúk dolu.