Tentoraz je to za tie ponožky, milé mamy.

Aj dnešné nedeľné ráno prebieha ako obvykle.

„Miško, choď sa prosím obliecť, ideme sa učiť.“

„Mami, nieééééééé!!!“

„Zuzka, vidím tu tvoje papuče, ty si opäť bosá?“

Bez odozvy.

Z detskej izby ozvena amoku - Dorotka si odmieta obliecť modré tepláky namiesto ružových, ktoré sú práve v práčke.

To, čo znamená matka pre rodinu som nikdy nevnímal, pokiaľ som žil s rodičmi. Mama tam vždy nejako bola. V dobrom aj v zlom. Až potom odišla a diera, ktorá po nej ostala je vo mne doteraz. Potom všetko dostalo iný rozmer po narodení našich detí. Vo všetkých možných príručkách, ktoré sa snažíte absorbovať, keď sa vám narodí v poradí štvrté dieťa je presne definovaná úloha a misia matky a otca. Matka má byť tá trpezlivá, láskavá a plná empatie. Otec má byť oporou, autoritou, a vzorom. A naozaj sa snažíme.

Málokde sa však píše, čo všetko je za tým. Že tá najväčšia váha je na matke. Ona je tým pilierom. Atlasom rodiny. Až teraz chápem, čo to celé znamená. Lebo otec - živiteľ - je často ten jediný dobrý, keď sa príde večer po práci na hodinu zahrať s deťmi a prečítať rozprávku na dobrú noc. A matka, takmer bez hlasiviek, na pokraji nervového zrútenia, sa zmôže tak akurát na odpočet toho, čo všetko vyviedli, kto komu rozbil ústa alebo nebodaj vázu po babičke.

Ako vlastne vyzerá druhá smena mamy po návrate z práce? Už to poznám, takže tu je vzorka:

Preventívka u zubára s Dorotkou – DONE

Diktát a matika s Miškom - DONE

Fitko na utorok zrušené – DONE

Vyvezený BIO odpad zo záhrady – DONE

Teplá večera (2 chody, lebo Miško nemá rád špagety) – DONE

Košeľa na zajtrajší mtg vyžehlená - DONE

Manželove ponožky popárené v skrini – DONE

Všade navôkol v reklamách mamy strihnuté ako z katalógu, ktoré nemôžu byť viac vzdialené od reality - MATRIX ERROR

Namiesto siedmej časti Sopranovcov (na ktorú sa tešila celý deň) už o pol deviatej pozerá do viečok a jedenástej sa odtacká do postele - SYSTEM FAILED.

Tento článok ku Dňu matiek píšem pre Modrý koník s vďakou všetkým mamám. Tentoraz nielen za lásku, pochopenia a empatiu. Tentoraz predovšetkým za tie diktáty, prebdené noci pri horúčkach, za kilá navyše - lebo na fitko nie je čas - a za teplú večeru. A samozrejme aj za tie ponožky.

PS:  Špeciálne ĎAKUJEM patrí matkám „srdiečkových detí“. Tým, ktoré už fitko alebo svoju nadváhu vôbec neriešia a riešiť nikdy nebudú. Tým, ktoré sa na JIS-ke na Oddelení detskej kardiochirurgie na Kramároch každú noc modlia, aby ich 2-týždňový drobec po ťažkej operácii srdiečka zvládol aj tie dve ďalšie a ešte niekedy nejaký diktát vôbec napísal. Ktoré už majú úplne jasno v tom, kde sú ich priority a najmä v tom, aký dar je zdravé dieťa. A ktoré sa - tak, ako Peťkova mamička na obrázku - ako asi žiadne iné mamy na svete naučili počúvať srdce svojho dieťatka. 

Naučte sa počúvať hlas svojho dieťatka. A začnite srdiečkom.