Ako nastaviť dieťaťu režim? Taktika pokus-omyl

Neviem, kde sa to vzalo, ale panuje tu taká štandardná odpoveď na obavy, či sa (v tom momente ešte tehotná) žena zvládne po pôrode postarať o svoje dieťa. Veď nikdy žiadne nemala, ledva nejaké prebalila a tie cudzie rodičom vrátila pri prvom náznaku mrzutosti.

Spravidla sa jej dostane odpovede na štýl, neboj, keď to dieťa porodíš, zrazu budeš presne vedieť, čo potrebuje a všetko bude úplne prirodzené.

Priznám sa, že hoci moje dieťa už dokáže so mnou v rámci možností komunikovať, táto odpoveď ma ešte stále dokáže dostať do kolien. Lebo neviem, či som len ja taký manták, alebo je nás viac, čo prvé mesiace úplne tápali a nevedeli vôbec nič. Nevedeli sme, kedy to malé, veľmi pekné, ale dosť hlučné klbko chce nakŕmiť, kedy prebaliť, kedy uspať, kedy len tak ponosiť a kedy malo skrátka chuť si iba tak zo samej nudy pokričať. A nielen, že ste na konci so silami a vlastnému dieťaťu rozumiete asi ako japonským televíznym novinám, z každej strany sa na vás sype tona otázok. Niektoré sú bežné, niektoré prekračujú hranicu intímnosti a niektoré sú len nepochopiteľné. Mojimi dlhodobými favoritmi boli otázky týkajúce sa spánku.

“A už prespí celú noc?” - pravdá, teda, ak nerátam to, že sa v polospánku asi tak osemkrát dojčí, tak vlastne áno.

“Koľkokrát denne spí?” - ehm, podľa toho, či si dá 15 mikrošlofíkov, alebo sa zmohne na aspoň jeden taký, kedy stihnem aj zatvoriť dvere na izbe, prípadne sa najesť.

“Kedy prídete?” - no, ak sa zadarí, tak v ten deň, kedy ste nás pozvali. Niekedy medzi polnocou a ôsmou večer.

“Kedy maličká spí? Zastavila by som sa pozrieť ju,” - to už som fakt nevedela, či si zo mňa robia srandu alebo ma chcú iba totálne vydeptať. Už ráno som netušila, kedy bola hore v predchádzajúci deň a v predikcii spánkov som mala úspešnosť asi ako dr. Iľko s dlhodobou predpoveďou počasia. 

V každom prípade ma všetky tieto dotazy nakopli nastaviť tej mojej dievke nejaký režim. Fungovalo to našim rodičom, kamošky si podľa svojich detí môžu nastavovať hodinky, to skrátka dám. Stiahla som si niekoľko orientačných tabuliek, ktoré ma informovali, kedy a koľko má dieťa v jej veku spať. Nazbierala som info o tom, ako na to, na internetoch a plná odhodlania sa do toho od pondelka pustila. Keď sa vtedy najlepšie začína s chudnutím, iste to platí aj na detský spánok. A vlastne som sa nemýlila, malo to presne rovnakú úspešnosť ako moje každopondelkové chudnutie 🙂 Ale poďme poporiadku…

Dievka bola hore už dve hodinky, tabuľka hovorí, treba ju dať spinkať. Takže, suchá plienka (síce Pampers udržia zadoček v suchu až 12 hodín, ale internety píšu prebaliť, tak skrátka prebalíš, no), plné bruško, ideálna teplota v izbe, stiahnuté žalúzie, mojkáčik v rúčke. Ide sa do postieľky. Ženy moje, ten prcek sa v živote tak nerehotal, ako keď som jej začala spievať uspávanku a ťapkať ju po zadočku. Kukala na mňa štýlom, to čo toto? Novú hru si vymyslela? Dobre, beriem, sranda musí byť 🙂

Po asi štvrťhodinke, kedy som pochopila, že mám rovnakú šancu uspať ju, ako kvalifikovať sa na Miss čohokoľvek, som ju z postieľky vytiahla a išli sme sa hrať, kým neodkväcla na podložke. Chvíľku si schrupla a opäť začal rovnaký kolotoč. Prebaliť, nakŕmiť, pohrať sa. Až na to, že maličká mala po hodine oči ako angorák, zívala na plné ústa a moje pokusy zabaviť ju komentovanou prehliadkou domu štýlom “aha, čo tu máme, žalúzie, waaau” odbojkotovala tým, že do minúty na rukách zaspala. 

Takto som to skúšala mesiac, lebo múdre hlavy tvrdia, treba vydržať. A ja som strašne tvrdohlavý blíženec a povedala som si, že ma snáď neporazí nejaké dieťa, čo nie je schopné sa ani o seba postarať. 

Spoiler alert, porazila ma. Na plnej čiare. 

Žiadne tabuľky, žiaden režim, každý deň bol iný a moje plánovanie sa zredukovalo na úplné minimum. Asi tak na toľko, že som si naplánovala, ako si dvakrát do týždňa umyjem vlasy. A občas sa mi to za asistencie manžela aj podarilo 🙂 A takto sme si žili pár mesiacov. Doslova zo dňa na deň. 

A potom to naraz prišlo. Z ničoho nič sa dieťa začalo budiť v rovnakom čase. V rovnakom čase sa pýtala spinkať. A spánky zrazu trvali takmer s nemeckou presnosťou hodinu a pol. A ja som sa naučila asi tú najväčšiu lekciu celého materstva. Niektoré veci chcú čas a dieťa na ne príde samo. Naučí sa sedieť, naučí sa chodiť, vyrastú mu zuby, naučí sa fungovať bez plienky, naučí sa hovoriť...  A naše snahy niečo urýchliť, lebo susedovie dcéry syn to už vie, nás akurát tak vystresujú. 

Takže, milé mamy. Ak má vaše dieťa režim od narodenia, užívajte si to, je to iste veľká pomoc. Ale ak máte doma rovnakého nepredvídateľného tajnostkára, čo vaše snahy o nastavenie režimu vytrvalo bojkotuje, skúste to nechať tak a skrátka sa s tým zmieriť. Keď nie skôr, v momente, ako cez deň prestanú spať, sa to iste napraví 🙂

Pevné nervy a čo najpohodovejšiu materskú dovolenku vám želám 🙂

----------

Tento článok vyšiel s podporou Pampers