Materstvo je aj prechádzka ružovou záhradou, aj sa niekedy musíte presekať šípovými kríkmi

Keď nosíme pod srdcom svoje dieťa, máme od materstva rôzne očakávania. Veľakrát sa odlišujú od reality, ktorá nás neskôr čaká. Má to byť to najkrajšie obdobie v našom živote. A bodka. No často sú tam tri bodky. Popasovať sa s novou rolou, do ktorej vhupneme nepripravené a neskúsené, môže byť pod vplyvom očakávaní náročnejšie, ako sa môže na prvý pohľad zdať. S rolou matky so všetkým, čo k nej patrí. Plnou veľkých i malých zmien, emócií aj pochybností, či sa to dá všetko zvládnuť. Materstvo je veľká vec. Chvíľu ste v rozprávke plnej lásky a nežností, za moment stratená ako v začarovanom lese, a potom sa zas nájdete, ako sa presekávate šípovými kríkmi.

V každom prípade, materstvo je veľmi dobrodružný príbeh. Normálne by ste fandili hlavnej hrdinke, držali jej palce, prežívali príbeh s ňou. Radili jej, čo má spraviť, aby všetko dopladlo super... Sledovať scénar niekoho iného je zábava. No žiť ten vlastný má par zádrhelov. Prvým je fakt, že často zabúdame fandiť samé sebe a posledným, že často zabúdame, že hlavnými hrdinkami tohoto príbehu sme my. Každá jedná z nás je (ne)obyčajná mama. Úžasná, vynaliezavá, riešiaca, očarujúca, tvorivá, ale zároveň je aj obyčajný človek so svojimi potrebami, so svojím smútkom aj únavou. Nájsť ten správny balans je pre mňa stále výzva...

A toto je môj príbeh.

Klapka, scéna číslo jeden...

Zo života mamy

Je 19:17 SEČ. Taký normálny večer. Začína sa príprava na najkrajšiu časť dňa. Milujem svoju dcéru, ale deň sa pre mňa začína, až keď večer zaspí. Cez deň som len mama. Teda mama – upratovačka, mama – kuchárka, mama – animátor, mama - vodič. A ešte veľa ďalších funkcií. Kdežto večer, ten patrí iba mne. Môžem ho stráviť, ako sa mi len zachce - žehlením, umývaním podlahy, varením, upratovaním, praním... Nie je nad to mať pestrý program na materskej. Ešte by sme my mamičky mohli upadnúť do stereotypu.

A čo keby som sa na to vlastne vykašlala?! Nikde sa nepíše, že dieťa potrebuje k svojmu šťastiu ožehlené tričko. Som predsa hlavná hrdinka svojho filmu! Čo by som poradila samej sebe, ak by som sa sledovala? Hmmm? Je čas nad tým porozmyšlať. Ja som tá, ktorá píše scénar, tak nech to nie je tragedia!

Tak ideme na to. Musím najskôr odchytiť tú moju malú splašenú zver. Beriem ju na ruky a v tom plač.

Strih. 19:27 SEČ. Už sa rehoce. Dáva okruh okolo stola a sú dole papuče a tepláky. Päťminútový wrestling na posteli a je už len v plienke. Mám mokré čelo. Ide sa do sprchy. V sprche sa ju snažím udržať na protišmykovej podložke. Čím viac jej bránim v šantení, aby sa na klzkých kachličkách nepošmykla, tým viac sa blázni. Mydlo má aj v nosnej dierke a ja som mokrá nakompletku.

Strih. 19:42 SEČ. Sedí v stoličke. Rýchlo beriem Lucku a zarábam mlieko a kašu. Vďaka Bohu, že ju nemusím prevárať. Tento fakt mi uľahčoval život od jej narodenia. Pri všetkých problémoch je dôležité mať sa na koho spoľahnúť. Akýkoľvek spojenec, ktorý je v tejto bitke na mojej strane, sa počíta. Je jedno, či dieťa v noci plače a čaká na mlieko, umiera od smädu po 5 minútach ako vyjdeme z domu na prechádzku či pripravujem prvé mäsovo-zeleninové kaše, alebo si potrebujem uhasiť smäd ja. Mojim spojencom je voda Lucka. Môžem sa na ňu spoľahnúť. Dojčenská neperlivá je ideálna na pitie, aj na prípravu stravy pre malú. Zistila som si, že vyviera v Považskom Inovci a tak ako ju príroda stvorila, bez chemických úprav, bez chlóru, s vyváženým vápnikom a magnéziom, je tu vo fľaši v tejto super forme aj pre mňa. Skvelé je aj, že neobsahuje soľ, to nie je pre bábätká (a vlastne pre nikoho) dobré, zaťažuje to ľadviny aj vnútorné orgány. Lucka je proste ideálna, lahká a chutná.

Kým zarobím dve deci kaše, trikrát sa snaží zo stoličky vyliezť. Prvú lyžičku mi vyrazila. Viem, čo to znamená. Chce jesť sama. A to teda znamená, že obyčajný podbradník vymením za špeciálny igelitový s dlhým rukávom. Zo zásuvky jej podávam menšiu lyžičku a pozerám sa na to dielo skazy, ktoré sa črtá pred mojimi očami. Sem-tam sa mi podarí podsunúť jej nejaké to sústo aj z mojej ruky. Výsledkom je prázdna miska, poloplný pultík a poloplné bruško.

Ukladám ju do postieľky. Dávam pusu. Vypije zarobené mlieko. Zapínam elektronickú pestúnku. Z gauča na mňa pozerá moja 30-dňová výzva - kôš plný bielizne. Rozkladám žehliacu dosku. Z vysielačky počujem ako sa vrtí. Stále je ešte nádej, že zaspí. Sebe nalievam pohár Lucky, lebo mám pocit, že som odbehla minimálne polmaratón a do žehličky nalievam „točkovicu”. Beriem prvý kúsok oblečenia. A v tom...
Asi tá žehlička hlasno naparuje. Zobudilo ju to. Uložila som ju opäť. Aj som si k nej na chvíľku ľahla. Dych sa spomalil, palec vypadol z úst. Preložila som to batoľa do postieľky a potichu som odplachtila do kuchyne. Otáčam kolieskom na žehličke, termostat ťukne, už je rozpálená ako sa patrí... A v tom...

Strih. 20:17 SEČ. Opäť ten istý scenár. Pre istotu čakám ešte o 5 minút dlhšie. Idem do kuchyne, zapínam žehličku, beriem bodyčko do rúk...
Strih. 20:30 SEČ. A v tom...
Strih. 20:45 SEČ. A v tom....
Strih. 21:12 SEČ. A v tom...
Strih. 21:37 SEČ. Konečne spí...

Kašlem na všetko. Dosku balím. Zajtra ma čaká 31-dňová výzva v podobe žehlenia a 15-mesačná výzva v podobe uspávania. A do rúk si beriem knižku. Potrebujem trošku vypnúť. Môj život, moje pravidlá. Viem, nie je to moderné, byť unavená, frustrovaná. My mamy musíme byť predsa superhrdinky. Čo tam po tom, že sa nám život narodením dieťaťa obrátil naruby. Nestačí len s nostalgiou spomínať na to, že sme kedysi boli pánmi svojho času. Treba si ho nájsť. Po kúskoch, po troške. Pretože spokojná mama = spokojná rodina.

Nemusíte sa vzdávať vecí, ktoré vám robia radosť

Pri zmysloch ma drží len fakt, že toto prežívame všetky. Kolobeh bežných dní stiahne do svojho víru každú mamu. Dni sa stávajú rovnakými. Vstávanie, varenie, kŕmenie... Prebaľovanie, upratovanie, pranie, žehlenie,... Niekde, medzi tými navlas rovnakými dňami, sa z tých ružových (nie vždy) voňavých uzlíčkov stávajú deti. A z nás žien, partneriek, kolegýň, kamošiek, v prvom rade mamy. Občas v nás treba prebudiť aj to staré ja. Nemusíte sa vzdávať vecí, ktoré vám robia radosť, stále budete skvelou mamou. Materstvo je ako jazda na húsenkovej dráhe, raz si hore, raz si dole. Základ je, aby sme z nej všetci vyšli úsmevom.

(Ne)dokonalé mamy sú ten najdokonalejší príklad do života

Jedného dňa sa na moment zastavíte a uvedomíte si, ako ten čas rýchlo plynie. Na mňa to prišlo dnes. A tak si premietam všetko, čo sme spolu zažili. Túžim si zapamätať milión maličkostí, ktoré jej raz budem rozprávať. Ako sme sa tešili z jej prvého úsmevu. Ako mi prvýkrát povedala mama, prvýkrát sama bozkala a povedala: „Ľúbim.” Ako prvýkrát počmárala stenu. Nechcem aby mi tieto okamihy zmizli v opare každodennej frustrácie.

Drobnosti, ktoré vypĺňajú náš rutinný život, raz budú tvoriť spomienky, ku ktorým sa bude vracať, keď sa ona stane matkou. Sama si spomínam na mamine ruky, ktoré mi pomáhali zaspať. Jemnučkým hlasom spievala uspávanku Zahrajte mi tichúčko, javorové husle. Vzala som si do rúk jej dlaň a na uvoľnené prsty som hrala ako na klavír, kým mi viečka premohla únava. Pri tej spomienke mi vnútro zaleje zvláštne teplo, pokoj a neha. Dúfam, že si raz aj moja dcéra spomenie na „naše“ chvíľky.

Rovnako však chcem, aby od mala videla, že má svoj život vo svojich rukách a je v poriadku sa cítiť unavená, nezvládať všetko na 100 %. Že si vždy musí nájsť čas aj na seba a na svoje potreby. Pretože (ne)dokonalé mamy sú ten najdokonalejší príklad skutočného plnohodnotného života.

Tento článok vyšiel s podporou Lucka Tvoj vodný anjel