Opäť raz jedna z mojich opúšťajúcich sa chvíľ. Snáď mi pred dverami nezazvoní o pár minút Vilo Rozboril. 😀
Počas tohto týždňa som sa pracovne stretla s jednou pani, ktorá má syna. Prišiel za ňou počas stretnutia, aby ho zaviezla domov. Príliš sme sa o ňom nezhovárali a tak celkom netuším, akú presnú diagnózu by mohol mať, avšak na pohľad bol “iný”. Rozprával po slabikách, ťažká artikulácia, pohľad kamsi inam, no celý čas bol večne usmiaty a absolútne pri rozume. Presne vedel, čo hovorí, len rozprával s veľkými ťažkosťami, veľmi pomaly a neschopný nadviazať očný kontakt. Kedykoľvek sa rozhovoril, mal krásny, detský, úprimný úsmev. Mojim kolegyniam adresoval krásne slová v zmysle, aký je šťastný, že sú také šikovné v povolaní, ako bez nich by tento svet bol horší, aké sú pekné 😊 a mnoho ďalšieho; mojich kolegov uctieval za vedomosti, skúsenosti, vzdelanie, pekný oblek. Mnoho z toho, čo chlapec opísal, som ja nikdy nevidela, no spätne si uvedomujem, že mal vo všetkom pravdu. Vidí svet tými najkrajšími očami, vidí ho dokonalý a v každom z nás hľadal to krásne, pričom naše zlyhania či nedokonalosti si ani len nevšimol. Nie že by nechcel, jeho duša je nastavená inak. Smerom k prijatiu, pochopeniu, tolerancii, pariateľstvu, láske. Mňa osobne to veľmi dojalo a premýšľam nad ním do dnešného dňa. Tu skláňam klobúk pred každým rodičom, ktorý vychováva dieťa, ktoré je na pohľad “zvláštne”. Kiežby totiž aspoň v tom základe bol každy z nás presne takýto. Avšak nie je, pretože napokon ten “zvláštny” možno nie je on, ale zvláštni sme my. ❤️