Týždeň zo života mamičiek

Viete ako pomáhajú silnejší slabším? Čo sa môže stať po ťažkej noci? Či ako to dopadne, keď angličtina nie je vaša silná stránka? Dozviete sa v tomto Týždni 🙂

Malej dnes vypadla tá veľká horná mliečna jednotka - v škôlke, pri jedení palaciniek a ona zub prehltla. Keď som sa jej spýtala, prečo ho nevypľula, odpoveď bola:
„Veď hádam nebudem vypľúvať aj palacinku!“

Štvorročná: „Mamka? A to vadí, keď si striháme toto?“
Ja: „Čo toto?“
Štvorročná ukazuje na mihalnice: „No toto, čo máme na očkách.“
Ja: „No jasné, že to vadí. Mihalnice sa nestrihajú, tie potrebujeme aby nám chránili oči... A na ktorom očku si si strihala mihalnice? Na pravom, či na ľavom?“
Štvorročná: „Na obidvoch.“
Potom som si spomenula, ako som to isté urobila ako dieťa, tak sa jej priznávam:
„A vieš čo? Aj ja som si raz, ale len raz, odstrihla z mihalníc a potom som to veľmi ľutovala.“
Štvorročná s nadšením: „A tiež tak do vlniek? Či rovno?“

Dnes je u susedov chlapec na návšteve, vzrastom podobný ako náš predškolák, tak vyzvedám:
Ja: „Ako sa voláš?“
On: „Tomáško.“
Ja: „Koľko máš rokov?“
On: „Päť. Vlastne päť a pol.“
Ja: „To ešte nejdeš do školy, však? Kedy si sa narodil?“
On: „O dva týždne skôr!“

Raz večer sme šli s polovičkou domov po dedine odkiaľ pochádza. Po chvíľke sme zbadali jeho kamaráta čupieť na chodníku. Mal celkom dosť vypité a nevyzeral, že by vedel kadiaľ má ísť domov. Priateľ pribehol k nemu, vzali sme ho pod pazuchy, aby neostal niekde vonku a neprechladol a vliekli sme ho na ulicu, na ktorej býva. Začal nám hovoriť akí sme super, ďakovať a potom sa nás pustil, že už je skoro pri dome a že už zájde. Fakt bol blízko domu, tak sme ho vyprevadili a šli preč.
Na druhý deň prišiel priateľov brat a začal v záchvate smiechu hovoriť o tomto kamarátovi, že čo vyviedol. My s priateľom sme obaja stuhli, že snáď sa nič nestalo a predsa sme ho mali odniesť až k dverám. A on si, prosím vás pekne, večer aj tak pomýlil dom, otvoril dvere u susedov, vyzul sa a ľahol si na gauč spať Susedia si ho doma na gauči vôbec nevšimli. Dokonca, ani keď ten starší pán išiel zamknúť dvere. Iba keď sa tento expert ráno zobudil a 10 minút rozmýšľal, kde to je. Po chvíli vstal a chcel vyjsť von, ale dvere boli zamknuté.
Tak sa vybral do spálne za susedmi, aby ho pustili von, že on netrafil domov. Susedia ho našťastie spoznali a nedostali infarkt, ale odteraz sa na ňom smeje celá dedina.

Raz som prišla pre dcéru (3 r.) do škôlky a v šatni mi hovorí:
„Ďakujem ti mama, že si pre mňa prišla do škôlky, je to od teba milé.“

Známi nedávno oslavovali výročie sobáša. Navzájom si pripravili malé prekvapenia. A keď sme sa stretli, bola som zvedavá ako to dopadlo. Obaja spokojní a on chcel vzletne povedať: „To muselo len dobre dopadnúť. Máme skoro rovnaké zmýšľanie, páčia sa nám rovnaké veci, odkedy sme jedno teľa...“ ... dokončil až po chvíli (jedno telo, jedna duša), lebo sme šli od smiechu do kolien.

Dnes má Matúš svoj deň D, zlý je ako sto čertov. Stále piští, nič a nikto mu nevyhovie, spať ani za svet, hlavne, že má už oči ako sýkorka a píše mi muž, že ako doma. Tak mu píšem, že je malý zlý, že ma ide poraziť z neho.
On mi na to „ach jaj“ a ja na to „hodím si mašľu a budem mať pokoj!“
Samozrejme, môj ctený mobil si opäť musel upraviť text a odoslala som namiesto mašľu, maslo. Neprešlo 20 minút a počujem, že sa odomykajú dvere. Pozriem a muž s maslom v ruke:
„Na raňajky som posledné minul, tak som ti priniesol, nech máš.“
No mohol?

V škôlke sa pýtali detí čo robia ich rodičia. Naša odpovedala:
„Maminka je učiteľka a ocko pracuje.“

Moja krstná pracovala ešte za komačov v lukratívnom hoteli a tak sem-tam niečo čorkla a rozdávala po rodine. Idem do chladničky a tam vidím jedlom naplnené papierové vrecúška, na ktorých je po anglicky napísané: Na použité hygienické vložky. Pýtam sa, koho to je.
A ocino z obývačky kričí: „To je moja svačina! Fajnové sú tie vrecúška od krstnej a hlavne pasujú na chleba do roboty!“
... tak som mu to preložila do slovenčiny...

Spíme... zrazu ma zo spánku preberie nejaký zvuk, akoby vzlyk. Vyjdem zo spálne a idem za zvukom a skončím v izbe nášho „veľkého chlapa“ Števka (9 rokov). S citom ho potichučky budím, že asi sa mu niečo zlé sníva, ale on nespí, tak si ho pritúlim a pýtam sa, že čo sa deje, prečo plače?
A on, že: „Snívalo sa mi o škôlke...“
Ja dojatá mu hovorím: „Áno, je ti smutno za škôlkou, ako si bol maličký a ako si sa tam mohol stále hrajkať?“
A on mi tak ponad plece zahlásil: „Nie, snívalo sa mi, že mi tam bolo zle.“

Kamoškin syn je taký ochranný typ, keď vidí, že sa niekomu ubližuje, zasiahne, zastane sa slabšieho. Minule došiel zo školy rozladený, tak sa ho mama pýta, že čo sa stalo?
Tak, že: „Jožko bol zase zlý a pľul na Paľka.“
„No dobre... a ty si čo spravil?“
„No, pomohol som Paľkovi opľuť Jožka!“
Dcéra Adelka (11 r.) za posledný rok dosť vyrástla, celkom sa z toho teší a konštatuje: „Mami, vieš ja keď rastiem, tak sa mi hlava stále vzďaľuje od zeme.“

Ten pocit, keď sa proste NECHCETE a NEBUDETE fotiť, ale oni vás aj tak odfotia:

Ďakujem za prečítanie, majte pekný čas 🙂

Krátke správy sú upravované doplnením diakritiky a odstránením „rušiacich“ znakov. Vyhradzujem si právo zasahovať aj do obsahu, pokiaľ nie je gramaticky a štylisticky správny (pre autenticitu niektoré slová a výrazy neopravujem). Ostatok publikujem v 100% znení.

#magazin #zivotmamiciek #zabava