Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri

    Pred rokom som netušila,
    že sa blíži naša chvíľa.
    Do postele líham v kľude,
    rozmýšľam čo zajtra bude.
    Keď tu zrazu bolesť cítim,
    paný poplach – pomyslím si.
    No o chvíľu bolesť ďalšia,
    poslíčkovia zase strašia.
    Stopujem si presný čas,
    8 minút prešlo zas.
    Bolesti sa stupňujú,
    intervaly skracujú.
    Nevládzem už ani chodiť,
    budím tata: „Idem rodiť!“
    Vyskočí jak divá strela,
    hneď je taška pobalená.
    V aute vzdychám jedna radosť,
    už toho mám hádam aj dosť!
    V nemocnici sestrám zvoním,
    „Dobrý večer, asi rodím“
    Dátum svadby, čísla, mená,
    zápisnica vyplnená.
    Ku stolu ma priväzujú,
    „Môžete tlačiť“, prikazujú.
    Zrazu cítim silné tlaky,
    „jééj, váš synček je vlasatý“
    Už je vonku drobček malý,
    na bruško mi ho hneď dali.
    So slzami naňho hľadím,
    TO JE MÔJ SYN! hrdo vravím.
    To najhoršie je už za mnou,
    práve som sa stala MAMOU!