Patríte k ženám, ktoré si povedia "Nikdy sa nechcem vydať"! Alebo ste typ ženy, ktorá čaká KEDY už KONEČNE ten môj chlap pokľakne s prsteňom? Ja som bola ten prvý typ. Dokonca som ani nechcela mať deti! Mala som pocit, že si s nimi nerozumiem, nevedela by som sa postarať a že vlastne mňa deti ani nemajú rady! A vlastne ani ja ich moc nemusím.... Áno, dnes som už manželka aj mama 😅 a rada by som Vám v tomto článku napísala, ako sme sa so Zúbkom zasnúbili. 

Pamätám si deň, kedy som spoznala Zúbka  a ešte viac si pamätám tie noci, kedy sme sa až do rána rozprávali o všetkom možnom. Ráno ma potom odviezol na autobus a ja som priamo z neho išla po hodinovej ceste do práce, kde som bola osem hodín a potom išla domov dospávať. Alebo naspäť k nemu a zas sme nespali... :P Nášmu "vzťahu" sme nedali žiadnu nálepku - názov, že ČO sme. Proste sme boli kamoši a užívali si spoločne strávený čas, záchvaty smiechu a rozhovory. 

Tie nekonečné debaty, ktoré mi pomohli sa do neho zamilovať až po uši (čo som si vtedy samozrejme ABSOLÚTNE nepripúšťala  😅. A jeden taký rozhovor bol aj o manželstve. A vtedy mi povedal "Neviem si predstaviť oženiť sa a mať deti...vlastne ja sa už neviem asi ani zaľúbiť..." a ja som vtedy bola hrdinka. HA! Super! Veď po tom stroskotanom vzťahu ja predsa nič nechcem! Len svätý pokoj od lásky! Takto mi je najlepšie! Bla bla bla jasnééé a preto si s ním tak často 🤦‍♀️😅 😅 😅 😅🙈. 

Ja sa NECHCEM vydávať....iba že by? 

Áno... myslíte správne.... Po pár rokoch, kedy som s ním už žila, splácali sme hypotéku a mali dve mačky som začala pociťovať potrebu posunúť náš vzťah ďalej. Začínala som pociťovať, že oslovenie frajerka mi už neznie tak, ako by som chcela a že potrebujem viac. Chcem viac. A on akože nechce?!  

Keď táto téma prišla na pretras napríklad na návšteve u Zúbkových rodičov, a do priestoru prišla otázka "kedy sa vezmete?" Zúbok vždy pohotovo zahlásil: "Ja si ju beriem zajtra na cestu" a ešte sa pri tom zatváril ako najväčší hrdina spokojný sám so sebou. Ale mňa pri tom pichlo pri srdci. Naozaj nebudem jeho manželkou? Ale jasné, že aj ja som sa tvárila ako panička, ktorá o svadbu predsa absolútne nestojí. Hah... Ty hééérečka! 

Ako ten čas letí... Pred chvíľou sme si domov z pôrodnice doniesli malé klbôčko, ktoré sa nevedelo poriadne ani hýbať, a dnes máme bláznivé bábätko, ktoré nás už dokáže pohrýzť! Už vie dať najavo, čo sa jej páči, čo jej je smiešne, čoho sa bojí a aj čo jej (ne)chutí. Je to tak... Naše bábo sa pomaly, ale isto, mení na špinavé prasiatko. A náš domov na poriadny chliev 😂🤷.

Viem (a často si z toho aj sama robím srandu), že varenie nie je moja silná stránka. Veď ako by aj mohla, keď si dokážem spôsobiť popáleninu pri nepečenej torte. Ale to, že moje dieťa bude odmietať uvarenú mrkvu a bude sa pri tom tváriť, že: "Ako mama, to čo mi dávaš za gebuzinu, to ma chceš akože otráviť alebo čo?!” som naozaj nečakala. Po pár neúspešných pokusoch som to radšej vzdala a povedala si, že to URČITE NIE JE mojou vinou. To len dieťa ešte nie je pripravené jesť niečo iné ako mlieko... A tak som počkala. Týždeň som jej dala na to, aby sa mame ospravedlnila a uvedomila si, že mamina kuchyňa je pre každé dieťa tá najlepšia. 

No ani po týždni mi to moje bábo nevedelo patrične vzdať úctu za tú moju “námahu” v kuchyni. A to som od mrkvy prešla aj k cukete, zemiakom, batátu alebo aj k jabĺčku. Nič. Ignorácia. “Chceš ma otráviť?!” face - vtedy som už naozaj začala premýšľať, či NÁÁÁHODOU ozaj nie je chyba vo mne. Doktorka to ešte podporila, vraj: “Musíte hľadať niečo, čo jej zachutí”. Joj, pani doktorka, to hľadať nemusím. Stačí podať fľašku a ona vám ukáže, čo presne jej chutí 😂. A nie, nie je po mamičke, že by to bolo víno. Zatiaľ...

Už som bola taká nahlodaná pochybnosťami, až som začala uvažovať, že ju naozaj začnem prikrmovať tak, ako kázala doktorka. Cez fľašu. Aj keď dávať zeleninu dieťaťu cez fľašu mi neprišlo najideálnejšie riešenie, ale tak... Ak by to znamenalo, že začne jesť, za pokus nič nedám, nie? A tak som dobrovoľne zničila cumeľ na fľaške a spravila tam väčšiu dieru, aby jej to jedlo odtiaľ bez problémov vytieklo. A aj vytieklo. Rovno do úst, z ktorých to išlo rovno von. Dieťa sa na mňa pozrelo a keby vedela, začne po mne kričať niečo ako “zradkyňa” alebo dokonca “oje..ehmklamárka” 🙈 .Tak tento pokus mi teda nevyšiel.

Našťastie, existujú sociálne siete a kamarátky, ktoré sú tu vždy, aby podali pomocnú ruku alebo navrhli pokus číslo „užnieviemkoľko“. Ako odpoveď na prosenie o zázrak mi kamarátka poslala profil jednej mamičky, ktorá dala tip na „iné“ kŕmenie detičiek, ktorým sa nepáči štandard. A tak sme to so Zúbkom hneď vyskúšali. A skoro sme odpadli! Naše Zúbčatko bolo ako vymenené. Zrazu mrkva nebola fuj a brokolicu jedla tak, ako jej mama orieškovú nátierku. Aleluja. Stal sa zázrak. Ona konzumuje jedlo! 😍 

A nie je to ani žiadna veda. Proste ju dáme na podložku, tam sa otočí sama na bruško a ide sa obedovať. Kŕmim ju ja lyžičkou a dávam jej kašičky. Kúsky zeleniny a ovocia má pred sebou a keď má čertovské úmysly ukradnúť mi lyžičku, ponúknem jej kúsky a ona sa nimi uspokojí. Väčšinou 😂.Keď nie, vtedy má silnú potrebu ukázať mi, ako SPRÁVNE vkladať lyžičku do pusy. Nuž 🤷.Nie som dokonalá, aj ja sa len učím 😂.

Aj keď sme mali jasný plán a tajnú dohodu, predsa len Klára porodila skôr. Vtedy sme ešte nevedeli, že porodila skôr presne o 22 dní. Mysleli sme si, že tak, ako sme neplánovane “spolu” otehotneli, tak aj porodíme. Veď by to, predsa len, nebola prvá náhoda tohto nášho obdobia... 

Nuž. Čo sme si my dve naplánovali, naše deti zmenili. A tak, keď som prišla z pôrodnice domov, bola som plná pocitov. Och, už aj ja chcem mať svoje bábätko v náručí! Hovorila som si. A to jej je také prenádherné. Malý voňavý uzlíček lásky ❤️. Bola som dojatá, zamilovaná do malého Tomáška a hrdá, aká bola Klára statočná. V tej chvíli som bola presvedčená, že všetky matky na svete sú superhrdinky. 

Moje prvé kroky viedli do budúcej detskej izby s myšlienkou, že ak sa teraz do pôrodnice zbalím, privolám si pôrod a ešte stále môžeme byť na izbe spolu. A tak som sa začala baliť. Klára povedala, že látkových plienok “míňa” oveľa viac, ako predpokladala, a teda, že mi odporúča si ich zbaliť aj do “zásoby”. A tak som ich do tašky hodila sedem. Keď prišiel do izby môj tatino, spýtala som sa ho na názor: “Myslíš, že sedem plienok bude dosť?” Kuká na mňa ako “tela na nové vráta” a veľmi dobrosrdečne sa mi snaží vysvetliť, že rozumie, že nemám s deťmi skúsenosti, ale že nemôžem byť až taká naivná. 

“Mišička," hovorí, "vieš, to dieťa spotrebuje DENNE asi tých sedem plienok. Musíš si ich zbaliť oveľa viac.” Ja na neho pozerám a v hlave mám len jednu otázku: čo to dieťa bude, prepána, denne robiť so siedmimi bavlnenými plienkami? Očividne ho môj prekvapený výraz zaskočil. 

“No, áno. Veď čo myslíš, kde bude cikať a kakať, či čakáš, že hneď bude na nočník chodiť?” :D Och, tatinko. “Ocko, na to už sú také jednorazové pampersky, tieto bavlnené sú len na grcky, slinky, a tak.” 

Skúsenosti verzus metóda pokus a omyl

Ahojte 🙂 Veľa z vás mi po článku Čas na hru písalo, odkiaľ máme hrazdičku, pod ktorou sa hráva Karolína. Ja som chcela veľmi jednoduchú verziu, pretože som nechcela aby ju niečo na nej rozptyľovalo - aby sa sústredila na hračky a tak sme sa so Zúbkom rozhodli, že jej ju doma vyrobíme. V tomčo článku vám napíšem čo sme na to potrebovali a aký sme zvolili postup. Homemade drevená hrazdička podľa nás 🙂 

V Hornbachu sme kúpili:

• hranol - my sme kúpili dva dvojmetrové hranoly 20x42mm, ktoré doma Zúbok rozrezal na štyri rovnaké 80cm dlhé nohy.
• drevenú tyčku (vraj odborne drevená guľatina) 90cm.
• povraz v hrúbke, ktorá sa mi pozdávala a v dĺžke cca 1,5m.
• samorezky (odborne podľa môjho pána manžela vruty do dreva) 4x50cm 2ks.

Príprava materiálu

Čo mal Zúbok doma a potrebovali sme to:

• 3,5 vrták
• podľa hrúbky lana taký vrták, aby vyvŕtal dieru na lano. Ak je lano hrubé 10mm tak potrebujeme 10ku vrták (dierka môiže byt aj väčšia , lano tam nie je na pevno ).
• papierová páska, farba, štetec - ak chcete hrazdičku maľovať.
• šmirgeľ (už si nepamätám ten odborný názov, ktorý mi hovoril pán manžel :D Ale asi to bol brúsny papier  😂 ).

Ahojte 🙂 Vitajte pri druhom článku Čas na hru! 🙂 Dúfam, že sa Vám prvá časť páčila a ak ste ju ešte nečítali, môžete tak urobiť TU. 

Už je to viac, ako päť mesiacov, čo sme so Zúbkom rodičia. Ide to raketovou rýchlosťou a vždy, keď je Zúbok v práci a na druhý deň sa pozrie na Karolínu skonštatuje, že zas sa zmenila. Ja to až tak nevnímam, lebo ja som s ňou každý deň a ten čas s bábätkom mi ubieha úplne inak ako jemu. Ale je pravda, že keď som pred pár dňami triedila fotky, zas som si uvedomila, ako ten čas naozaj rýchlo beží. A preto sa ho snažíme s Karolínou tráviť čo najzmysluplnejšie a najefektívnejšie. Ako správne premotivovanej prvorodičke mi veľmi záleží na jej správnom vývoji a snažím sa ho podporovať čo najviac, keďže teraz mám čas. Veru, je ho habadej... Preto študujem, pátram, čítam a snažím sa to všetko aj správne praktizovať 😂.

Netvrdím, že to robím najlepšie na svete a netvrdím ani to, že to robím správne. Ako vo všetkom aj tu platí, že si vyberám z rôznych informácii to, čo sa mne a môjmu mužovi najviac pozdáva a nejdeme žiadnym smerom na 100%. V každom našom rozhodnutí je kus nášho "sedliackeho" rozumu. Ako príklad môžem uviesť to, že aj keď túžim po nosiči a doma už máme jednu šatku, stále máme a naplno využívame aj kočík. Mohla by som pokračovať v upozornení tak, ako som to spravila v prvom článku ale... veď to si môžete ísť prečítať tam. To iste platí aj tu, berte to prosím na vedomie 🙂 . 

Hryzačky

Keď prišiel čas, že už bola Karolína schopná držať predmety v rúčkach, kúpili sme jej hryzadielko. Bábätká automaticky všetko skúmajú ústami takže to bola nevyhnutná kúpa. Nechcela som kupovať nejaké "šmejdy" (no offense), predsa len, si to dáva do úst... Takže som kúpila (niekomu, napríklad môjmu mužovi sa môže zdať, že predražené :D ) postupne tri .

Prvá bola opička. Miluje ju. Je základom jej kúpacej rutiny. Vždy sa s ňou hrá vo vode. Druhé hryzátko je z troch častí, my ho voláme sloník (na fotke môžete vidieť, že jedna časť je v tvare sloníka) a to má zas.... no všade :D Takže hryzadlový sloník s nami chodí kamkoľvek. Či už na prechádzku kočíkom, do auta alebo na gauč. Všade. A tie slastné vzdychy čo to dieťa vydáva keď ho žužle! Koniec :D Strašné smiešky na nej máme. Žltú hryzačku má v detskej, keď je náhodou sloník niekde, kde sa mi nechce ísť. Zabaví ju, má ho rada (mám podozrenie, že aj preto, lebo je žlté - zdá sa mi, že má rada túto farbu) ale povzdychy pri ňom ešte nie sú a vždy si vyberie radšej sloníka, keď má možnosť 😂.

Predstavovala som si, že to bude ako vo filme. Viete, taká tá scéna, kde dvaja milujúci sa rodičia nedočkavo nakupujú a zháňajú to najroztomilejšie oblečenie pre svoje bábätko. Žena dojatá, so slzami v očiach, ukazuje mužovi malé dupačky a nevie sa rozhodnúť, že ktoré - a on sa na ňu s láskou pozerá a povie, že všetky! No. Tak presne takto to u nás nebolo. Naša prvá “rodičovská hádka” bola... Teda nebola, lebo to vlastne hádka nebola. U nás sú to proste moje samonás*ry a Zúbkove nechápačky. Ja som sa fajnovo, tak tehotensky (takže tak naozaj hystericky) nasr...hnevala, lebo ja som sa snažila vybrať tie najlepšie, najkrajšie a najpohodlnejšie dupačky. A on?! On tam otrávene stál, pozeral a podupkával nohou. Jasne som na ňom videla, ako chce byť úplne niekde inde. A presne som vedela, kde! Na jeho milovanom hokeji.

Keď prišiel po hokeji domov, stále som bola naštvaná. Lebo som k tomu bola ešte aj hladná. Takže ma najskôr podplatil pizzou a potom sa vedľa mňa posadil a spýtal sa, aký je problém. A tak som spustila. Ako mi ničí radosť. Ako so mnou nič nevyberá. Ako mám pocit, že na to kašle a že sa teším len ja. Že som si predstavovala, že budeme takéto veci riešiť spolu. Že budeme spolu vyberať a vymýšľať a zháňať... A na moje prekvapenie spustil aj on. Že on nevie, čo treba, kedy bude treba a koľko bude treba. Vtedy sa všetky moje tehotenské hormóny vzbúrili a ja som mala chuť kričať: “A JA TO MÁM VEDIEŤ?!” Neviem, ako sa mi podarilo sa nadýchnuť a v pokoji mu vysvetliť, že ani ja NEVIEM. Tiež nemám žiadne dieťa, tiež je toto moje prvé a tiež neviem o nič viac ako on. Len som si myslela, že v tom budeme spolu a budeme na to dvaja. Tak, ako mi to hovoril na začiatku. Že to spolu zvládneme. A že spolu sa budeme tešiť a pripravovať sa na NAŠE dieťa.

Nie je body ako body

A vtedy pochopil. Teda buď pochopil a naozaj ho to zaujíma, alebo sa tak aspoň tvári. Tak či onak, robí to dobre a ja som spokojná. Raz sme boli v obchode a pýtala som sa ho na bodyčka. Že KTORÉ? 

“Čo myslíš, ktoré bude lepšie?“ 

On na mňa pozrel a v očiach som videla tú beznádej: “Veď vyzerajú rovnako.” 

Dnes sú to presne tri mesiace, odkedy sme sa stali so Zúbkom svedkami zázraku. A presne rok, odkedy sa nám zmenili životy a na Valentína sa vybrali úplne inou cestou, ako sme kráčali dovtedy. A možno aj nie... 

Budem úprimná a poviem pravdu. Keď sa mi v to ráno objavili dve červené čiarky na teste, hlavou mi prebehlo: “Fuh, zvládneme sa postarať o bábätko?” Vyšla som z kúpeľne a tušila som, že už sa naozaj definitívne skončila zábava a prichádza krutá zodpovednosť. Už v to ráno som ale mala pochopiť, že to tak nebude...

Zúbok sa veľmi potešil. Najprv ale spustil tú “klasickú” chlapci otázku: “Čo to znamená? Nemáš k tomu legendu?” Keď to začal všelijako otáčať, vyplašenými očami pozrel na mňa a ja si vravím „Cha! Pochopil!“ A on sa ma len spýtal, ktorú stranu som ocikala, aby sa toho nechytil :D . Ešte trochu váhal, kým nám doktor potvrdil to, čo test jasne ukazoval - budeme rodičia! 

Ako čas plynul, Zúbok sa viac a viac tešil na rolu otca. A mne už počas tehotenstva začínalo byť jasné, že to, čoho som sa najviac bála, nebude realita. Spolu to predsa zvládneme! Ivan sa zapájal do všetkého. Chodil so mnou na nákupy oblečenia, kozmetiky, výbavičky. Nadšene staval postieľky a chodil na predpôrodné kurzy. 

V pôrodnici trpel so mnou pri každej kontrakcii a keď som plakala od šťastia, keď mi dali naše Zúbčatko prvýkrát do rúk, stál vedľa mňa a mal slzy v očiach. Nikdy nezabudnem, ako mi šťastný a hrdý oznamoval: “Malá je v poriadku, je zdravá a krásna!” Bol s ňou celý čas ako sa dalo, kým ja som ležala na „jiske“ a zotavovala sa po sekcii. Posielal mi fotky a tešili sme sa na tú chvíľu, kedy už konečne budeme všetci traja spolu. 

Domáca realita

Začal nám Február a teda sa nezadržateľne blíži Valentín. Pre tých, ktorí majú problém s dátumami (tak ako ja) je to 14.02. 🙂. Názory na tento „sviatok“ sú rôzne. Niektorí ho neuveriteľne hejtujú, niektorí sa zas z neho idú „zblázniť“a niektorí ho ignorujú.

Valentín a naše názory

Kým som nepoznala Ivana, veľmi som si na Valentín nepotrpela. Pravdu povediac, nemala som ho vôbec rada. Tvrdila som, že je to zbytočný deň opradený komerciou a obchody z neho zbytočne ťažia. Tlačia ľuďom do hlavy, že je potrebné aby ste obdarovali svojo milovaného a ukázali mu tak, že ho ľúbite. Ale veď dokazovať si lásku máme predsa celý rok, nie len v tento jeden deň. Na čo nám je, aby nám naša polovička kupovala kvety a srdiečka na Valentína, ak na nás celý rok „kašle“? Je to dobré len na to, aby sa ženy na sociálnych sietiach predbiehali, ktorá dostala väčšiu kyticu a ktorú tak ich muž viac „ľúbi“.

Po tom, ako som spoznala Ivana, začala s ním chodiť a blížil sa náš prvý spoločný Valentín, povedala som svoj názor na tento deň aj jemu. Nechápal, prečo som taká negativistka a podelil sa o svoj názor, ktorý som si po vysvetlení osvojila. Krásne mi vysvetlil ako by sa mal podľa neho Valentín vnímať a ja som sa s jeho názorom stotožnila.

Láska celý rok

Stále zastávam názor, že by sme si lásku mali vyznávať celý rok. Nehovorím, že by sme si mali kupovať každý deň darčeky, čokoládky a kvety. No dostať raz za čas „len tak“ malú pozornosť tiež nie je na škodu a mňa osobne to poteší vždy najviac. Keď sa vráti z mesta a prenesie mi nejakú pozornosť, pretože na mňa myslel. Čím je ale pár spolu dlhšie a napríklad už spolu býva, je to zložitejšie.

V minulosti som si dosť často hovorila "Keď raz, tak..." Isto to poznáte, také to "keď raz budem tehotná, tak nebudem používať tehotenský plurál" a podobné vetičky, ktorými sa oháňame asi všetci. Aspoň ja sa tým oháňam. Často a rada. A dúfam, že aspoň niečo dodržiavam 😂. Dnes, keď píšem tento článok, mám dva týždne do termínu pôrodu a tak som sa rozhodla, že je načase niečo si odkázať. Sama sebe. Aby som sa, po pôrode nezmenila na niekoho, kým byť nechcem. A ak sa zmením, možno mi tieto slová pomôžu vrátiť sa naspať na cestu, ktorou chcem (momentálne) ísť. Uvedomujem si, že ľudia sa časom menia a prehodnocujú veľa vecí, no myslím si, že takýto odkaz pre seba, si môžem dovoliť. Tak teda: 10 vecí, ktoré si odkazujem. Ako ne-matka matke. 

1. Nepoužívaj maminkovský plurál, ako napríklad: "už vieme kakať" a podobne. Ty kakať už predsa dávno vieš! 

2. Nezaplavuj svoje sociálne siete samými detskými fotkami. A už vôbec nie nahými. Nikoho to nezaujíma. Možno len úchylov a tých potešiť rozhodne nechceš! 

3. Nie, ty nie si ten typ úzkostlivej matky. Minimálne taká matka (teraz) nechceš byť. Je v pohode keď tvoje dieťa spadne a udrie sa. Ver mi, spadne niekoľko krát. Aspoň si zapamätá. Ak je po tebe, musí spadnúť viac krát, aby si zapamätalo. A ak aj nie je po tebe, je po tvojom mužovi. Takže to stopro vyskúša aj keď si ho isto upozornila. A isto si mala aj pravdu. Ale to dieťa je vaše. Takže si aj tak spraví po svojom. A hlavne! NEHÍKAJ ako osol! To, že si sa zľakla ty, neznamená, že máš vystrašiť aj to dieťa. 

4. Nie, nechceš byť ani raw, bio, eko, tuti fruti zdravá matka. Je fajn, že chceš dať svojmu dieťaťu to najlepšie na svete, ale ani taký piesok nemusí byť zlý. Veď sama si ho koštovala. A ani chrumka zo zeme nie je najhoršie jedlo na svete. A tie pusinky mačičke dávaš aj ty, takže pohoda, klídek. Ber to tak, že kým si to decko zozbiera tie chrumky aj s tými chlpmi, ty si môžeš v kľude vypiť tú kávu ;) 

5. Nehovor svojej mame, že tomu nerozumie. Ona rozumie - veď ťa vychovala. Nechaj si poradiť. Bodka. 

Sú dni, keď mi je veľmi dobre. Keď sa ráno zobudím s úsmevom a užívam si ďalší deň s našou malou Fazuľkou. Kým som ešte 2in1 a ešte sa nemusím prispôsobovať. Keď ešte môžem zjesť čokoľvek a všetci sa na mňa pri tom usmievajú a prikyvujú aby som si dala, poprípade dobrala. :D To sú také fajné, hrejivé, slnečné dni, kedy si tehotenstvo naplno užívam a vravím si, že možno budem mať veľa detí a budem rodiť ako višňa.

No a potom sú tu dni, kedy ten týždeň v mesiacoch pred tehotenstvom boli prechádzka ružovou záhradou a ja som si to vtedy nevážila. Dni, kedy vadím sama sebe, chodím hore dole ako nasr...srdený buldog a vrčím aj na to, ako Zúbok hlasno dýcha. 

Dni pod psa

Neviem podľa čoho vesmír určuje, ktorý deň bude aký alebo či si to viem určiť sama... Netuším. Proste sa ráno zobudím a hneď viem, že tento deň proste nebude dobrý. Taký deň mám aj dnes. Snažím sa od rána to nejako zvrátiť, že predsa len budem usmiata a príjemná. No ale už je sedem hodín večer a stále je to na prd deň. A pritom som sa tak snažila! 

Spravili sme si fantastické raňajky, zaspomínali na stanovačku spred šiestich rokov, snažila som sa napísať nejaký super článok na môj blog (nie, nakoniec z toho vôbec nebol super článok a celý som ho vyhodila). Dokonca aj Zúbok pochopil, že tento deň to proste nie som ja a išiel mi kúpiť niečo sladké a prišiel aj s kytkou... No proste nič nepomohlo. 

Keď sme robili tie super raňajky dva krát som sa popálila, keď sme dojedli a išla som odložiť riad, rozbila som tanier... Pár krát som sa vyplakala ale aj tak mi neostalo lepšie. Dokonca som nemala chuť si písať s mojou najlepšou kamarátkou, ani maminou. Tak som to vzdala, postavila sa pod sprchu a dúfala, že to odnesie voda. Nie neodniesla... Ostáva mi len zhlboka dýchať a počkať na ďalšie ráno...