Wooooow, aký perfektný deň je za mnou! Vstala som o šiestej, vychystala som muža do práce, hneď som sa pustila do upratovania, navarila som, šla som na prechádzku, prešla som 8 km, ušila som si sukňu, upiekla som koláč, zariadila som svetový mier, no hlavne, celý čas som vyzeralá úžasne.

Dnešok? Je skoro deväť, rolujem facebook, dopíjam svoju už aj tak studenú kávu a navôkol sa pohadzuje manželové pyžamo, prázdny kelímok od jogurtu a neidentifikovatľná špinka na podlahe. Vnútorne si už asi hodinu a pol hovorím, aby som zdvihla ten celulitídový zadok a začala sa hýbať, no i tak ďalej čumím na monitor a užívam si ten pocit viny a výčitiek svedomia. V hĺbke duše sa vo mne začínaju vynárať obavy. Rozmýšlam, že je streda, takže máme v meste pouličné trhy na ktoré sa vždy vyberie moja svokra a zvykne sa potom u mňa zastaviť. Samozrejme ma v takomto stave nemôže nájsť a tak vstávam a idem sa činiť.

Aj u vás takto vyzerajú niektore dni? Aj vy sa potom naháňate, aby ste nakoniec všetko stihli? V jeden deň ste ako superman a na druhý deň ste ako zdochlina? Prosím vás, uistite ma, že v tom nie som sama. V poslednej dobe sa mi takéto dni striedaju dosť často. Neviem či je to tým 7. mesiacom tehotenstva a 10 kilami navyše, no fakt mám niekedy pocit, že to nie som ja. Snažím sa, chodím na kurzy, varím, žijem, existujem, ale nie som to stopercentná JA.

Začala som sa o tento môj "problém" viac zaujímať. Prelustrovala som si tisíce článkov, štúdii a samozrejme debát na koníkovi. A, že čo som zistila? Od rôznych teórii o tom ako za všetko môžu hormóny a že mám doplniť železo a magnézium, cez teórie, že som lenivá veľryba, som zistila, že vlastne len "prokrastinujem". Áno, áno, to je to správne magické slovo. Nie som lenivá, len prokrastinujem. Proste si dávam na čas.

Sú dni, keď si užívam svoj kávičkový kľud, po dobre odvedenej práci, hneď poobede a niekedy sú dni, kedy si proste tú kávu vychutnám pred tým humbukom. Ja viem, táto výhovorka nie je možno tou, ktorá vám pomôže cítiť sa lepšie, ale spísala som pár pozitív, ktoré mi pomáhaju prekonať ten zlý vnútorný pocit, že nefungujem akoby som mala.

• Je vedecky dokázané, že prokrastinujú najmä kreatívni ľudia, takže som kreatívna.
• Stres a výčitky, ktoré v nás prokrastinácia občas vyvolá nám zároveň dodávajú silu a efektivitu. Preto prácu, ktorú by sme normálne spravili za 4 hodiny, máme zrazu spravenú za 2 hodinky. Ideš raketa!!!!
• Prokrastinácia, respektíve odkladanie povinností na neskôr nám taktiež pomáha robiť rýchlejšie a lepšie rozhodnutia. Poznáte to, ďalší deň, kedy neviete čo navariť. Zaľahnite na gauč, dajte si kávu, pozrite telku a po chvíľke pozrite na hodinky! Do kelu! Môj chlap má byť doma za hodinku a ja nemám ešte navarené. Nazriete do chladničky, do špajze, nájdete zemiaky a párky....booom dnes bude granadír. Ja viem, že to nie je top večera, ale nie každý deň musia byť doma rezne a sviečková. Ani váš chlap vám nenosí denne domov kvety, či? (Ak áno, tak zabudnite na tento článok a tú sviečkovú mu navarte!)
• Ženy majú proste nárok občas spraviť to čo chcú a až potom to čo by mali. Najmä my, čakateľky na pôrod. Je mi jasné, že keď sa mi drobec narodí, takýto luxus si už nebudem môcť dovoliť.

Stalo sa vám, že ste dostali skvelý nápad, ktorý vám celé dni, mesiace, dokonca roky nedal spávať? Rozmýšlali ste nad tým, aké by to bolo, keby to vyšlo? Nie ste to vy, kto má v hlave nápad na dokonalý projekt, výnosný biznis, zaujímavý blog, skvelý web, alebo úspešný podnik? Možno práve vy máte v šuflíku pri posteli napísaný bestseller, ktorý dodnes nik nevidel a nečítal. Na čo čakáte?

Ja viem, ľahko sa to hovorí... sama som s tým dlho bojovala a ešte stále bojujem. Človek by aj chcel vystúpiť z radu a uskutočniť svoje plány, no vždy je tu niečo, čo ho zastaví. 

Ja osobne som sa najviac vyhovárala na čas. Na mnohé iné nápady mi zas chýbali peniaze, čo bola len ďalšia výhovorka, ktorú som si vštepila do hlavy. Keď tie peniaze nakoniec prišli, aj tak som zakotvila na mŕtvom bode ako pred tým a môj plán zostal vždy len plánom. 

O mojich snoch vedeli vždy len tí najbližší, a keď sa ma pýtali, kedy to "všetko" rozbalím, pravidelne som ich kŕmila už spomínanými rečami. Pravdou ale je, že skutočne najväčšou prekážkou bol pre mňa názor ostatných. 

Neobávala som sa až tak názoru mojich priateľov, lebo o nich som vedela, že ma podporia, no mala som blok z toho čo by si mysleli ľudia, ktorí mi nie sú blízki, ľudia, ktorých rešpektujem, lebo musím, proste tí ľudia, o ktorých viem, že ich vo svojom živote vlastne nechcem, lebo ich nemusím. 

Nikdy vás netrápilo, čo si napríklad o vašom blogu pomyslí tá hrozná kolegyňa, ktorá vždy gúľa očami bez ohľadu na to, čo poviete? alebo ten trápny kolega, ktorý neustále zosmiešňuje všetkých naokolo? Ak je vaša odpoveď "nie", skláňam sa pred vami a máte môj večný rešpekt. Mňa to však štvalo a veľmi brzdilo.