Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
    Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
    simculllka
    4. jún 2020    Čítané 300x

    Deti a psychické choroby

       Predstavte si, že jedného dňa vaše dieťa ochorie. Má teplotu, kašle a evidentne sa necíti dobre. Keď to trvá pár dní, takmer každý rodič ide s takýmto dieťaťom k lekárovi a keď vám lekár predpíše nejaký liek, takmer s úľavou mu ho dáte, lebo viete a veríte, že mu ten liek pomôže. Nikomu nepríde na tom nič čudné, ani nemá potrebu nejakým spôsobom dementovať rozhodnutie lekára, či rodiča podať mu daný liek . A teraz si predstavte takú situáciu, že vám nejaká matka začne hovoriť, ako dáva lieky, predpísané psychiatrom svojmu dieťaťu. Drvivá väčšina ľudí s pohoršením vyhlási, že by svojmu dieťaťu nikdy taký liek nedala a ešte sa pozerá cez prsty na matku, či je vôbec normálna, keď chodí so svojím dieťaťom k psychiatrovi. Ale čo robiť, keď ste práve onou matkou, ktorá musí chodiť so svojím dieťaťom ku psychiatrovi? A ako sa vôbec také dieťa dostane k psychiatrovi? No a tu začína náš príbeh. 

       Naša najstaršia dcéra má takmer šesť rokov a na prvý pohľad by ste povedali, že je úplne normálne dieťa. Má ešte dvoch mladších súrodencov, sestru ( 4,5 ročnú ) a brata (2,5ročného). Keď mala tri roky, začali sme pozorovať prvé tiky. V podstate sme to nejako neriešili, brali sme to ako isté zlozvyky, ktoré časom pominú. Začalo to namotávaním vláskov, ktoré viedlo až ku vytrhávaniu vlasov. To prešlo po čase, ale vystriedalo to neprestajné žmurkanie. Prešli dva - tri mesiace, žmurkanie sa stratilo, ale naše dieťa si zas začalo príliš často umývať ruky a nechcelo sa ničoho dotknúť. Poviete si, veď toto robilo aj naše dieťa a prešlo to samo. Áno, až takmer polovica detí v tomto veku má nejaké tiky. Avšak, tie zvyčajne prejdú samy, zhruba do roka aj odznejú, je to v poriadku. U nás sa to začalo časom zhoršovať. Už to nebolo len odkašliavanie, ale aj nekontrolovateľné pohyby rúk. A takto sme sa dostali ku psychologičke a následne aj ku pedopsychiatrovi. Samozrejme, skúšali sme aj iné cesty, ktoré by viedli k nejakému rozuzleniu týchto všetkých vecí počnúc neurológom, kompletným pediatrickým vyšetrením až po odčervnenie ( lebo aj parazity môžu spôsobiť takéto problémy). Po dvoch rokoch sme sa dopracovali k diagnóze Aspergerov syndróm. Neviem, či môžem napísať, že to je naozaj potvrdené, pretože nás čaká ešte prehodnotenie. Navyše, k tejto diagnóze pribudli aj úzkostné stavy s obsedantno-kompulzívnym správaním. Možno vás zaujíma, čo to je? Nuž, naše dieťa má v sebe neustále stres, ktorý síce neprejavuje nijako navonok ( nekričí, nie je zúrivé agresívne), ale niekde to je v nej a následne sa to pretavuje do tikov. Je pedant a keď niečo nie je presne podľa jej predstavy, dokáže ju to veľmi zneistiť a rozhodiť. Poviem vám, najhoršie je, keď neviete, čo je vlastne vašemu dieťaťu a začnete pochybovať snáď o všetkom. Začnete pochybovať o sebe. Je to mnou? Je to odraz mňa samej? Mojej výchovy? Môjho správania k dcére? Alebo toho, ako som sa k nej v minulosti správala? Áno, nie som svätá. Mať tri deti po sebe je mimoriadne náročné a človek nie vždy reaguje adekvátne na situácie, keď je unavený a vyčerpaný. Prečo sú však dve deti z troch "normálne" a to jedno nie? Začnete mať otázky, či to naozaj len nepreháňate a nevymýšľate vášmu dieťaťu nejakú diagnózu. Veď aj iné deti majú tiky, aj iné deti majú rôzne rituály, aj iné deti majú svoje stavy a nechodia ku psychiatrom a neberú na to lieky ( lebo aj tie sme brali a pomohli výrazne zlepšiť dcérine stavy). Asi najhoršie je, keď sa o tom bavíte s inými ľuďmi, ktorí majú deti, ale nemusia riešiť takéto veci. Ešte aj v dnešnej dobe je veľké tabu hovoriť vôbec o nejakých psychických chorobách detí. Vyjadriť myšlienku, že by vôbec mohli trpieť nejakou takouto chorobou. Veľa ľudí to dokonca vníma ako hanbu ísť s dieťaťom ku psychiatrovi a dokonca to mnohí odsudzujú. Ale poviem vám, keby ste videli, ako vaše dieťa v priebehu jednej hodiny urobí každú minútu nekontrolovateľný pohyb rukami a vidíte, že to nedokáže ovládať, tak sa to nedá ignorovať. Mnohí, čo nás poznajú, vidia len to, že naše dieťa je poslušné dieťa, ktoré je veľmi zodpovedné a vyspelé a preto NEMOŽE byť chorá. No a asi najťažšie je baviť sa so staršou generáciou na túto tému. Pretože tí to úplne zvyčajne bagatelizujú a povedia, že za ich čias sa takéto veci neriešili. Takže občas je to ťažké, lebo pochybujete o sebe a ešte vás v tom v podstate podporujú aj známi a rodina. 

        A preto som sa rozhodla napísať tento článok. Aby som vyjadrila podporu všetkým tým, ktorí si prechádzajú podobnými problémami a nevedia nájsť riešenie. Ani my ho zatiaľ nevieme a nevieme ani to, či je to záležitosť pár rokov alebo to budeme riešiť celý život. Jedno však viem a to, že hovoriť o tom, že aj dieťa môže mať psychický problém, nie je hanbou a ľudia by to nemali brať ako niečo divné alebo zvláštne. A tiež, že aj keď už dieťa má nejaký psychický problém, nie je to koniec sveta. Ja to vnímam a beriem tak, že aj keď sa všetky diagnózy potvrdia, ktoré nám zatiaľ lekári stanovujú, tak to nie je nič na živote ohrozujúce a dá sa to riešiť. Týmto prajem všetkým zdravie, lebo hoci to znie ako klišé, je to naozaj to najviac, čo máme.