Ako zabaviť rodičov malých detí je jasné. Hlavným zdrojom našej zábavy je kaziť zábavu tým krpatým stvoreniam so samovražednými sklonmi. A že tie naše deťúrence pochádzajú z čeľade Vtipnoceae, tak sa nám veru môže kyslý úsmev ligotať na tvári od svitu do mrku. Usilovne i škodoradostne im skáčeme do tých ich zmysluplných, intelekt i motoriku rozvíjajúcich, aktivít... A večer si v diáriku spokojne odfajkneme ďalší deň bez výraznejšej ujmy na zdraví. Takí sme my, rodičia, suchári. Chvalabohu.

 A tie naše decká hádžu kukuče a prosíkajú – „Mami, mami, ja už nechcem fišerprájs! A akože sorry, že montessori...“. Darmo sa jeden snaží, usilovne a cielene zapratáva byt čačkami hračkami... Dieťa vie, že pravý život je o inom – o žalúziách, kábloch, dverách, odpadkoch... No skrátka, nebudem to už naťahovať, prinášam zoznam niekoľkých našich najobľúbenejších aktivít.

Nech sa páči, inšpirujte sa:

Miluj žalúziu svoju

Level 1: Cieľom aktivity je testovať odolnosť interiérových žalúzií. Dieťa usilovne chytá žalúzie a kmáše nimi do všetkých svetových strán. Prehnutá žalúzia – 5 bodov. Výrazne pokrčená žalúzia – 10 bodov. Zlomená žalúzia – 15 bodov.
Level 2: Rodič vyhrnie žalúzie a upriami pozornosť dieťaťa na ich postranné nylonové lanká. Úlohou dieťaťa je v čo najkratšom čase lanko vytrhnúť. Body sa udeľujú podľa počtu sekúnd, pokiaľ dieťa lanko nevytrhne do 10 sekúnd, vypadáva z hry.

Kábel je ďábel

Milé mamky, prinášam zopár svojich osobných materských myšlienok a poznaní:

1. Biele veci sú síce vrcholne nepraktické, pretože na nich hneď vidno všetky fľaky, ale tak úžasne sa kamošia so Savom a inými bielidlami, že je to v podstate bezpredmetné. Teda rozhodne v bielej decká vyzerajú lepšie, než v čiernej, ktorá síce zatají fúľance, ale len do času, kým z toľkého prania a behania po vonku na slnku nevyprášivie.
2. Prvorodené dieťa sa stravuje podľa tabuliek, také tretie už konzumuje všetko, čo sa mihne v jeho okolí, bez ohľadu na vek.
3. Každá nepotrebná sprostosť, ktorú som pri prvom vedela oželieť, začína významne naberať na príťažlivosti po príchode ďalších detí, pokiaľ je predpoklad, že dieťa dá vďaka tomu matke väčší pokoj.
4. Kúpelňa a WC, najlepšie miestnosti. Samozrejme len v prípade ich uzamykateľnosti.
5. Prečo by som dokelu mala tie pekné vecičky v skrini ofukovať a nervačiť, že sa pri nešetrnom nosení znehodnotia, keď ich potom aj tak nikto nebude chcieť z bazáru kúpiť za viac ako dve eurá?! Takže pekne štvornožkuj vonku po tráve v najnovšej Zara kolekcii, zlatíčko moje.
6. Tepláky pre chalanov zhruba od veľkosti 92 sa vyrábajú v 80% v modrej farbe, zvyšných 20% patrí sivej. Pri menších veľkostiach sa vyskytujú aj určité štatistické odchýlky v prospech hnedej a zelenej.
7. Ten moment, keď si už definitívne musíte priznať, že je čas vzdať sa aj toho najminimalistickejšieho kočíka, pretože vaše najmladšie dieťa už nie je najmladšie a príliš veľa ľudí v okolí zazerá, prečo ešte dokelu používate kočík?! No lebo rárohy a nákupy, napríklad..! Proste budem plakať. Veľmo plakať a ticho závidieť tým bezdomovcom, kočíkujúcim smeti. A preťažený ruksak zasadí mojej chrbtici posledný úder.
8. Pri prvom dieťati zo zásady odmietate, aby vám ktokoľvek čo i len na chvíľu postrážil ten váš najvzácnejší poklad na svete. Nikto sa oň predsa nedokáže postarať tak, ako vy! Tvrdíte, že tá správna doba nastane hádam neskôr, keď malý vyrastie. Možno keď pôjde do puberty. Našťastie v pomerne blízkom období porodíte ďalšie ratolesti a svoj postoj výrazne prehodnotíte. Pri takom treťom dieťati tak už zámerne zavádzate druhých a utajujete niektoré skutočnosti, len aby niekto sakra bol ochotný postrážiť aspoň jedného z nich!
9. Ten šuplík, čo na ňom bola detská poistka ešte od čias prvorodeného (pretože vždy narobil strašný bordel, keď z neho všetko vyhádzal a kto to bude dokola upratovať?!), necháte zámerne „nenápadne“ otvorený. Viete totiž, že polhodina ticha je často viac, ako hodina upratovania.
10. Dve chrumky = jedna baby nestlé sušienka = tri piškóty = 5 minút ticha = kočík zaprasený na totálku.
11. Všetky pokroky a roztomilé veci prestane vaše dieťa robiť vo chvíli, keď zapnete kameru.
12. Soplík je módny kozmetický doplnok, ktorý v žiadnom prípade nemôže brániť tomu, aby sa dieťa zúčastňovalo na rôznych sociálnych aktivitách.
13. Nech majú tie decká na sebe navlečené čokoľvek, vždy vyzerajú super štýlovo a roztomile. Prečo to, doprčic, neplatí aj u mňa?! Pozn.: model deravé koleno a fľakaté staré tričko je tzv. štýl free nature kid.
14. Čas na napísanie článku sa minie v okamihu, kedy sa kočík začne podozrivo triasť a zvuky z neho mamičke pripomenú, že zase prd stihla, a zase raz dala prednosť relaxu pred upratovaním. Bad, bad mother.

Odbíja polnoc a ja som konečne ochotná priznať si, že cesta do postele je v túto chvíľu pomerne vhodný strategický krok. Prihliadnuc na môj fyzický a duševný stav by to nebolo bývalo odveci už niekedy okolo šiestej (kecám, dnes som z tej postele radšej ani nemala liezť), ale to sa decká eštelen rozbiehali (pretože všetci vieme, že najsamviac sranda nastáva vtedy, keď treba ísť spať). Takže, s vypätím všetkých síl sa mi podarilo nezaspať pri uspávaní detí a nastal ten magický čas, kedy sú najzlatší a spokojne odfukujú aj s tými ich nevinne vyzerajúcimi tváričkami. Teraz sa my, nedočkaví rodičia, môžeme (a musíme!) na to vrhnúť..!

Nech už je „to“ čokoľvek, nastali komplikácie. Vedela som, že to nebude len tak, že som nezaspala pri uspávaní detí. Dnes si vzal službu manžel. Takže som tu na „to“ sama. Len ja a moje kruhy pod očami.

Chcela som si pokecať. Dnes som stretla po rokoch jednu známu a bola strašne nadšená z toho, že mám tri deti. Je to celkom zaujímavé, koľko fascinácie vie tento fakt navodiť. Jedno alebo dve je očividne nuda, ale tri, to je už oná magická hranica, ktorú sme s mojím drahým ráčili prekročiť. Je to sranda, ale človek by povedal, že už ustanú otázky typu kedy bude ďalšie bejby do zbierky, ale ono nie. Prvé a druhé – to treba, treba. Tretie je šok. A potom už je to asi jedno, lebo však sa množíme jak králiky, a tým je to asi fuk, koľko bude, hlavne že je a keď boh dá, možno sa aj do fialového z neba dostaneme s nejakým rekordným počtom potomkov (a rekordným mínusom na účte).

Možno ju zneistil pohľad na moje proporcie v oblasti pásu... Jo, cica nežer, tri liposukcie, abdominoplastika, 5 maratónov denne a dám to po rokoch materskej v pohode na modelkovský lúúk... Všetko mám premyslené. Ale na teraz som svoju známu uistila, že nevadí, že máme troch synov, to dievčatko (čo by bolo btw aj tak chlapec) necháme spokojne na iných.

Ako tak (dobrovoľne!) ochotne utierala vlhčeným obrúskom čerstvý navrátivší obsah žalúdka nášho najmenšieho z môjho kabáta, spýtala sa druhú najčastejšiu otázku. Že ako to zvládam (s dodatkom, že ma obdivuje, a to i napriek tomu, že netuší, ako to zvládam).

To je správna otázka hodná zamyslenia. Myslím, že som rodičovskú úlohu nikdy tak „neflákala“, ako teraz. A myslím, že som nemohla urobiť lepšie, ako začať to konečne „flákať“. Môj prvorodený si to musel odskákať, všetky tie moje snahy byť čo najlepšou. Toto asi mnohí z vás nepochopia, ale nevadí. Inštinkt je pekná vec, ale snaha robiť to čo najlepšie vie byť natoľko silná, že ho podupe, pretože nie je dostatočne citlivý, dostatočne rešpektujúci, aktívny, empatický... Bla bla. Človek si myslí, že vychováva zdravú, správne sebavedomú samostatnú bytosť a medzitým sa mu doma ocitne malý tyran.

Včera sa mi podarilo zachytiť v Tv dokument Pekné, ale škodlivé. Bolo to o škodlivosti oblečenia, ktoré sa dostáva k nám do nám známych obchodných reťazcov. Šik, moderné - a neskutočne toxické. Ľudia, ktorí s týmto oblečením pracujú, či už pri jeho výrobe alebo jeho predaji, majú obrovské zdravotné problémy. Veľmi deprimujúcim bolo pre mňa zistenie, že i to, čo máva označenie BIO, napr. v predajniach HM, či CA, má na míle ďaleko od toho, čo som si predstavovala. Človek pestujúci biobavlnu v Indii sa len smial... Políčko biobavlny hneď vedľa tej "normálnej", pesticídmi striekanej, zafúka vetrík a každému je jasné, ako to pokračuje. Ale aj sami priznali, že úplne bio to nejde, lebo by boli veľmi stratoví. Čo však bolo dôležitejšie, bolo to, čo sa s biobavlnou ďalej dialo. Keď totiž bavlnu následne švacnú do toxického koktejlu - nazvime to "proces farbenia" - tak je v konečnom dôsledku úplne jedno, či bavlna bola alebo nebola bio... No, možno sa môžeme utešiť, že tam tých pesticídov bude o čosi menej, ale ďalšie chuťovky, ktorých chemické názvy som nebola schopná si zapamätať, tam zostávajú v dôsledku farbenia.

Spomenula som si potom na svoj mail, ktorý som kedysi adresovala do ekoporadne Živica, keď som mala pred pôrodom druhého potomka.Podelím sa s vami o obsah našej konverzácie, nakoľko si myslím, že je celkom užitočný:

Moje otázky:

Dobry den,

zaujala ma tema bio oblecenia pre deti. Verim, ze skutocne oblecenie moze mat aj negativny vplyv, hoci to na prvy pohlad nemusi byt vobec viditelne. V suvislosti so "zdravym oblecenim" pre nasich najmensich ma napadlo niekolko otazok. Velmi by ste ma potesili, keby ste aspon na niektore z nich vedeli najst odpoved:

1) Pokial vlastnim nejake nebio oblecenie (ako asi drviva väcsina rodicov) napriklad z bavlny, ktora potencialne mohla obsahovat pesticidy, pripadne ten textil mohol byt farbeny skodlivymi chemikaliami, straca sa "skodlivost" tohto oblecenia, pokial ho vela krat vyperiem v nejakom ekologickom prostriedku a vymacham napr. v octe? Bude potom pre citlivu pokozku dietatka prjatelny?
2) Akym textiliam sa udeluje certifikat Oko text Standard? Mnohe z tychto obleceni nie su bio a predsa sa pise ze su nezavadne. Ich cena je pritom o dost prijatelnejsia ako cena bio oblecenia.
3) Mala som v plane kupit nejake funkcne oblecenie pre svoje babätko (kedze ho rada nosim v babysatke a lahko sa spoti). Mnohe tieto funkcne oblecenia byvaju z umelych vlakien, pochopitelne, vzhladom k funkcii, aku maju plnit... Avsak opät prave kvoli tomu vaham - patri taketo oblecenie na pokozku maleho dietatka ktora je ovela menej odolna nez ta nasa dospelacka? Su taketo umele vlakna bezpecne?

Dakujem Vam velmi pekne.

Odpoveď:

Dobry den,

  1) nebio oblecenie - nove - treba vyprat zhruba 15 krat, aby sa z neho vymyli vsetky pesticidy, farbiva a pod. (zdroj: casopis ZDRAVIE). Preto je vyhodne oblecenie zo second-handu. Pozor si treba dat najma na spodne pradlo, ktore sa dotyka priamo sliznic a pradlo pre mimnka, co si ho davaju do ust a zuju. Viac ako ine su problematicke aj niektore farby - napr. cervena a modra. Ale aj biele pradlo bielene chlorom. Najvhodnejsie je oblecenie v prirodnych farbach, nebielene a bez divokych odtienov.

  2) Oko Text Standard a BIO su dve rozdielne oznacenia. Zjednodusene povedane - EKO a BIO su dve trochu odlisne veci. Eko hladi viac na celkove setrenie zivotneho prostredia (spotreba zdrojov) a BIO na pestovanie podla standardov eko-polnohospodarstva - bio je co sa tyka oblecenia prisnejsie ako eko. Samotna znacka Öko-Tex Standard 100 je medzinárodný testovací a certifikačný systém určujúci limity používania chemických látok pri výrobe textílií. Oeko-Tex® Standard 100 celosvetovy uniformny testovaci a certifikacny system pre suroviny na vyrobu textilu, medzi produkty a konecne produkty vo vsetkych stupnoch vyroby. Testy na skodlivny zahrnaju latky, ktore su zakazane alebo regulovane zakonom, chemikalie ktore su zname ako skodlive pre zdravie a parametre, ktore patria k predbeznym opatreniam pri zabezpeceni zdravia. Existuju styri triedy produktov - podla toho, ako blizko na kozu sa produkt dostane - cim viac prichadza produkt do styku s kozou, tym prisnejsie normy musi dodrzat. Trieda I. - produkty pre babatka, male deti do 3 rokov, napr. spodne pradlo, obliecky, hracky ... Certifikat plati jeden rok a potom sa obnovuje.Viac najdete na - http://www.oeko-tex.com/OekoTex100_PUBLIC/index.asp?cls=02  (stranka je v anglictine).

O bio obleceni predajcovia tvrdia toto -
Textil, ktorý je vyrobený zo surovín pochádzajúcich z ekologicky kontrolovaného poľnohospodárstva, sa zvyčajne označuje ako organický alebo biotextil. Toto označenie v sebe skrýva nielen kontrolovaný pôvod surovín, ale aj prísnu kontrolu výrobných procesov.  Rozkošné bio-oblečenie pre bábätká a deti , ktoré Vám ponúkame, je vyrobené buď zo 100% bio-bavlny alebo z bambusu. Pri každom výrobku uvádzame podrobnosti o zložení. Oba materiály sú pre vaše dieťatko lepšie, než "štadardné "oblečenie.

Oblečenie zo 100% bio-bavlny je oveľa jemnejšie a priateľskejšie k pokožke detí, ktoré trpia ekzémom. Keďže sa pri jeho výrobe nepoužívajú žiadne škodlivé chemikálie alebo pesticídy, látka nebsahuje nič, čo by dráždilo pokožku. Bio-bavlna je mäkšia už na dotyk, vonia čistejšie a je šetrná k citlivej pokožke. Pri jej výrobe sa používajú rôzne biosuroviny rastlinného alebo živočíšneho pôvodu. Vlákna v bio-bavlne sú hrubšie a silnejšie a keďže v procese spracovania nie sú tak doničené, sú na dotyk i oveľa jemnejšie.

Bio-bavlna je lepšia nielen pre deti, ale aj pre farmárov, ktorý ju vyrábajú, a ich rodiny. Oblečenie z bio-bavlny, ktoré vám ponúkame, je tzv. "Frair Trade", to znamená, že farmárom sú platené riadne mzdy a práca detí je absolútne zakázaná. Kúpou oblečenia z bio-bavlny zároveň šetríte životné prostredie, pretože metódy bio-pestovania podporujú biologickú rôznorodosť.

ZDROJ: http://www.organicbaby.sk/25,0,Preco-bio-oblecenie.html


3) Co sa umelych vlakien u deti tyka - neodporucaju sa kvoli zvysenemu poteniu, elektrostatike (mozu "kopat"). Ale ak si vyberiete funkcne oblecenie s Oeko-Tex Standardom a nebude ho dietatko nosit nestale, tak si mysim, ze by to nemalo az tak vadit. Treba hlavne najprv kupit jeden kus a vyskusat, ci dieta nema alergiu na umelu hmotu - moze sa stat. A vyhnite sa obleceniu s nano-technologiami - nano-castice striebra a podobne!


 Pekny den, Durisova.

Tak dúfam, že tento článok bude nápomocný. A ak by niekoho zaujímal dokument Pekné, ale škodlivé, tak dnes - v stredu 24. októbra, ho reprízujú na STV 2 o 13:15.

Indukovaný pôrod sa môže diať z rôznych dôvodov, vrátane mnohých skutočných zdravotných dôvodov. Akokoľvek, počet indukovaných pôrodov je na vzostupe. Spolu s týmto nárastom je mnoho matiek a detí vystavených určitému riziku ďalších komplikácií. Tu je päť rizík indukovaného pôrodu, o ktorých možno neviete:

1. Zvýšené riziko abnormálnej tepovej frekvencie plodu, dystokia ramienok a ďalšie problémy dieťatka počas pôrodu.
Indukcia pôrodu zasahuje do normálneho procesu pôrodu, väčšinou sa prevádza silnými liečivami, aby „rozbehli“ kontrakcie alebo nástrojmi na pretrhnutie plodových blán pred samotným začatím pôrodu. Na oba tieto spôsoby indukcie môže dieťa reagovať spôsobom, ktorý nazývame „úzkosť plodu“ (možno na to máme iný názov na Slovensku) dokazateľný na monitore. Indukované kontrakcie môžu byť tiež oveľa silnejšie ako pri prirodzenom pôrode. To môže spôsobiť, že sa dieťatko uloží do nevhodnej polohy, ktorá predlžuje pôrod a spôsobuje matke väčšie bolesti. Taktiež môže spôsobiť potrebu ďalších zásahov do pôrodu.

2. Zvýšené riziko nutnosti previesť dieťatko na JIS.
Deti, ktoré sa narodili indukovaným pôrodom ešte nevyslali matke signály o začatí pôrodu. To znamená, že jednoducho ešte nie sú pripravené narodiť sa. Toto riziko môžeme podstúpiť, ak sú matka alebo dieťa v ohrození života, ale podstúpiť ho len z preto, že sme sa pre indukciu rozhodli nie je asi dobrá voľba. Keď je dieťatko na JIS, máte menej možností byť so svojim dieťatkom alebo ho držať. Dojčenie bude pravdepodobne tiež obmedzené. Tomuto sa dá väčšinou vyhnúť, ak rodíte po tom, ako vaše telo i dieťatko vyslalo signály o začatí pôrodu.

3. Zvýšené riziko kliešťového alebo vákuového pôrodu.
Pri indukovanom pôrode deti zvyčajne zaujmú pozíciu, ktorá nie je vhodná pre pôrod, je tu nárast epidurálnej anestézie a tým aj nárast potreby viesť pôrod kliešťami alebo vákuovou extrakciou.

4. Zvýšené riziko cisárskeho rezu.
Niekedy vyvolávačky dostatočne nezaberú, ale je prílliš neskoro poslať vás domov, dieťa sa musí narodiť. Najčastejšie je to tým, že už praskla plodová voda, či prirodzene, alebo prostredníctvom vykonanej amniotómie. Od tejto chvíle je riziko infekcie oveľa väčšie, preto je potrebné vykonať cisársky rez. Cisársky rez je taktiež pravdepodobnejší z dôvodu nesprávnej polohy, či tiesne plodu.

5. Zvýšené riziko nedonosenia dieťaťa a žltačky.
Indukcia sa často prevádza pred tým, ako je vaše dieťa pripravené narodiť sa, pretože ste možno mala zle vypočítaný termín alebo jednoducho preto, že potrebuje viac času v maternici na dozrievanie svojich pľúc. Vaše dieťa môže tak častejšie trpieť žltačkou počas alebo po pôrode práve kvôli indukcii. To vedie k ďalšej lekárskej starostlivosti ako je napríklad dlhší pobyt v nemocnici. Ak sa dieťa narodí len o jeden či dva týždne skôr, môže byť ľahko alebo silne nedonosené. To znamená, že s veľkou pravdepodobnosťou môže mať problémy s dýchaním, jedením a udržiavaním teploty.

Originál: http://pregnancy.about.com/od/induction/a/risksinduction.htm?r=facebook

Preklad: Denisa Urbanová a ja

Dnes večer som spravila taký pokus: pustila som nám dokument The happiest toddler on the block (Najšťastnejšie batoľa v okolí), dúfajúc, že sa spolu s manželom dozvieme niečo nové. Nejaká tá zaručená rada, ktorú nám ešte nik nedal, a že tých rád už bolo požehnane zo všetkých strán, hlavne teda tých nevyžiadaných. To viete, obdobie vzdoru je raz obdobie vzdoru, a vtedy nejeden rodič má sto chutí povesiť svoje „rodičovské remeslo" na klinec.

No ubehlo len pár minút, čo sa na nás z obrazovky škerili najšťastnejšie deti na svete a muž, ktorému za svoje blaho vďačia - Dr. Karp - a už mi bola poskytnutá informácia, že to moju najdrahšiu polovičku nebaví. Že ani tej angličtine veľmi nerozumie, bo rýchlo im tá huba melie, ale o to ani tak nejde, pretože aj tak vie, o čom tam ten pánko kecá, a síce zase tie reči o tom, že máme deti rešpektovať. Proste nuda. A že radšej ide spať.

A tak som vypla toho neprirodzene všeobjímajúceho chlapa, hoc práve začal prednášať svoj návod na obsluhu síce zložito vyzerajúceho, no v podstate pomerne primitívneho systému menom DIEŤA, a že to vyzeralo celkom zaujímavo... Niekto odvážny sa tu totiž odhodlal nazvať veci pravými slovami a tú jedinečnú úžasnú bytosť (rozumej dieťa) nazval prehistorickým tvorom (alebo ak chcete, jaskynným človekom, orig. caveman). Veru, to už sa začína podobať na ten náš kvietoček ľúbezný, čo doma pestujeme.

Ja svoje deti milujem, o tom nemusíte pochybovať ani minútu. Ale som sakra unavená... Je to namáhavé, odolávať akémusi tlaku okolia, spoločnosti, všetkých tých „múdrejších, skúsenejších, študovanejších"... (Pod)vedome tuším, že úplne stačí počúvať, čo mi môj materinský inštinkt káže.

Ešte namáhavejšie je nechať sa viesť týmto tlakom a dať na rady iných. To aby si jeden každý večer hádzal za hrsť piluliek do krku. Na ukľudnenie. Zaručené rady neznajú konca, fungujú univerzálne, dajú sa aplikovať okamžite. Tak, aby dieťa zapadlo presne do rámca a nevytŕčalo. Nedajbože niečo nejde podľa šablóny... Vravím, je to na pilulky. Pretože ono to skrátka MUSÍ fungovať, a keď to nefunguje, niečo nie je v poriadku. Rady sú zaručené, chyba je teda v dieťati, alebo rodičoch. No a dieťa je obrazom svojich rodičov, čiže v konečnom dôsledku je vinník aj tak vždy istý. Rodič, najväčšie nemehlo dnešnej doby.

Problém menom dieťa dnes skúmajú tí najväčší odborníci z celého sveta. Neustále prichádzajú s novými a novými poznatkami a chrlia jednu užitočnú publikáciu za druhou. Priebežne niektoré čítam, nechcem byť predsa mimo obraz, keďže mám doma už dva takéto exempláre a v pôrodnici mi k nim neposkytli žiadny certifikovaný manuál.

Nedávno som mala možnosť počuť, čo všetko sa v škôlke nesmie, lebo „pani z hygieny" povedala. Hygienických opatrení bolo skutočne požehnane, niektoré opodstatnené, nad inými zostával rozum stáť. Zábavné bolo, ako sa odlišovali názory na to, čo sa smie a nesmie, aj navzájom medzi rôznymi zamestnancami z ÚVZ... Každopádne, mňa pobavila iná predstava. Taká razia k nám domov, alebo na detské ihrisko. To by bola aféra!

Tak napríklad náš malý Filip. Ráno, keď ešte všetci spíme, počujem pri uchu známe funenie. Ktosi - čosi, no manžel to nie je, mi šklbe tričko a snaží sa dostať k prsníku. Zdrapne bradavku a už počuť spokojné mľaskanie. Vôbec ho netrápi, že bradavka po celej noci ešte nebola vydezinfikovaná... Škandál!

Potom sa toto malé stvorenie dostane na zem. Rozhliada sa, skúma terén, čo by tak... ahá! Pod posteľou spokojne odpočíva chuchvalec prachu. Už dávno som sa naň chystala s vysávačom, ale nejak nevydalo, no... Malý prieskumník samozrejme nadšene drie kolená, aby sa k nemu urýchlene dostal. „Filipko fuuuj, toto nejeeedz...", poznamenávam zúfalo z postele, ešte stále neprebudená. Kým sa z nej vyteperím, chuchvalec končí v útrobách nášho syna... Dobrú chuť.

To samozrejme nie je všetko, z takého chuchvalca sa predsa riadny chlap nenaje. Hor sa do kuchyne! Pod stolom sa vždy nájde nejaká omrvinka či iný kydanec, čo nadrobil starší súrodenec pri svojom kŕmení sa. Mňam mňam, mama, nestíhaš...

Ešte pooblizuje nachystané bratove špinavé formičky, čo mal včera v pieskovisku, a môžeme ísť von. Kým je v kočíku, všetko fičí, ako má. Okúpaný, prebalený, v čistučkom oblečení, dokonca aj kočík vyzerá byť vydrhnutý, no páni... Ale snáď si nemyslíte, že starý desaťmesačný špunt vydrží sedieť v kočíku... No určite, ešte treba pár teplákov zodrať, kým behať začnem, mama, daj ma dolu!!! Mmm, piesok, mmm hlina, mmmm, tráva, púpava, ďatelina... to sú mi veci! Bude aj dezert?

Bude, ale najprv ti vypláchnem ten piesok, čo máš v ústach... Mama, dúfam, že je to prinajmenšom prevarená dojčenská voda! Určite áno, neperlivá, kvalitka, priamo z vodovodu.

Udalosti predošlých dní ma prinútili tuho sa zamyslieť nad otázkou, kedy je dieťa skutočne zrelé pre nástup do škôlky... Zdá sa totiž, že to nebude len o odložených plienkach a zručnosti trafiť si lyžicou do úst...

„Mamičká, ja nechcem ísť do škôlkýýý, niééé, nebudém!"
Dobré ráno aj tebe, miláčik. Ešte sa ti ani poriadne nepodarilo zistiť, čo to tá škôlka je, a už toľké antipatie... Čo ti tak na to povedať... Myslela som si, že sa ti bude páčiť. Že si nájdeš kamarátov, zahráš sa s takými vecami, aké doma nemáš... Dúfala som, že tá adaptácia bude mať ľahší priebeh. Že sa to bude každým dňom lepšiť. Zdá sa, že prekonávaš všetky moje očakávania.

„Čo keby si to tam ešte predsalen skúsil... Možno si tam nájdeš kamaráta... Pôjdete spolu von... Pani učiteľka ta niečo nové naučí..."
"Nie, nenaučí, nič nenájdem, nič nechcem! Mamička, tá škôlka je škaredá!"
"Čo je tam škaredé?"
Chvíľka ticha, premýšľa.
"Ale ty tam budeš so mnoooouuuu..."
Maznavo na mňa hľadí s tými obrovskými hlbokými hnedými očami. Vlasy rozkošne strapaté, zožrala by som ho láskou... Božinku, tak rýchlo narástol... Moje bábo malé...

Odlúčenie. Bolí. Bude niekedy bolieť menej? Musí sa diať všetok ten plač? Tá vyčerpávajúca hystéria za dverami škôlky?

Poznám názory mnohých mamičiek. Treba zavrieť dvere, zmiznúť z očí, a dieťa prestane plakať. Aspoň v našich ušiach. Časom si zvykne. Zaujme sa dianím v škôlke. Plač nadobro ustane.

Úprimne, som vydesená z toho, ako náš syn v škôlke reaguje. Nerobí mi dobre ten pohľad na jeho plač. Ako sa mi zdal rozumný, že si nechá vysvetliť, že chápe, prečo ráno odídeme a vrátime sa až na obed, teraz vyzerá, že to chápať nechce. Ani náhodou. A ja, že som krkavčia mať.

Minule si takto idem doobeda po ulici a vidím, že pod stromami už majú svoju siestu štamgasti. Niektorí ešte/už nespia a zdá sa, že reagujú na podnety ako svetlo a hluk. Tak si vravím, prejdem kolo nich pekne ladne a spomalene, bo mi už chýba to „nazdar, cica!", ktoré mi kedysi prišlo tak otravné. Dobre to padne po rokoch byť opäť cicou, bárs aj od ožrana, čo nie je pri zmysloch, lebo šak celé dni len mama sem, mama tam a okrem môjho účtu si nik nevšimol, že som si nové tričko kúpila.

Ta som prešla, i brucho stiahla, prsia vypučila, vlasmi ledabolo pohodila... a nič. Jak je toto možné??? Rozčúlila som sa, už ani tí štamgasti nie sú, čo bývali.

Pravda, ja už tiež nie.

Nechala som si nabulíkať, že prirodzená krása je najsamlepšia, to si ma chcel asi manžel poistiť alebo čo, lebo odkedy po sebe mejkap necápem, tak sa ani po mne nikto necápe. Zase nechápte ma zle, ani predtým na mňa z húštiny Průša nevyskakoval, ale tak aspoň ma počastoval, že cica a tak.

Je pravda, že aj tie topánky s vysokým podpätkom, čo mi opticky nohy predlžovali, už nenosím, bo sa mi zabárali do terénu, keď som šla po stopách svojho prvorodeného. Takže teraz už zase všetci o mne vedia, že patrím do čelade krátkonohých. Au.

Oblečenie, no, však móda je benevolentná, dneska stačí, keď si nočnú košeľu navlečiem, v páse stiahnem nejakým umelohmotným opaskom a som šik, takže tam by som problém nevidela. Krom toho, v Auparku som na vlastné oči videla, že môže mať žena i teplákovú súpravu oblečenú, aby ju cicou nazvali, len musí mať tá súprava tri prúžky na boku a v ruke treba mobil a kľúče od auta držať, že akože dynamic style.

Poznáte to... Krásna postieľka s novým matracom, hypoalergénne periny, nádherné farebné návliečky, nadýchaný baldachýn, mäkké hniezdo po celom obvode postieľky, kolotoč, ktorý svieti a hrá upokojujúce uspávanky a samozrejme strážca v podobe plyšáka, u niektorých nechýba ani vysielačka a monitor dychu.. Hotovo, s kľudným svedomím môžeme dieťa uložiť tam "kam patrí".

A vyberať ho... Zas a znova. Hore, dolu, hore, dolu. Nakojíte, zaspí vám v náručí, opatrne položíte do postieľky.. "Uáááá!", kričí dieťa sfarbené do bordovo-fialova, už je to tu zase... Na druhý deň sa sťažujete priateľke, že ste nič nepospali, len okolo toho krikľúňa ste behali, veď už nevládzete, prečo vás ten drobček nenechá spať... Aké je to únavné, vstať z postele, ísť ho vybrať, tretí raz už sa vám v noci aj kolená podlomili a ste sa báli, že vám spadne, ako ste nevládali... Nehovoriac o tom, že sa vám práve snívalo, že ste boli na opustenom ostrove a o vašu priazeň sa bili Brad Pitt s Antoniom Banderasom...

Nuž veru, zažívala som si chvíľu takéto lahôdky aj ja. Našťastie to bolo len chvľu, kým som sa na to, odborne povedané, nevyprdla. Moja mama zalamovala rukami, že sa rútim do katastrofy, keď si dieťa do manželskej postele dobrovoľne vlečiem. A skús dudlík dať, aj do medu namočiť, aj tebe som také dávala a bol kľud (a zuby si potom neskôr mala pokazené a čierne...). A vydrž to, ono to prejde, zvykne si na postieľku. A režim sa bude meniť, nebude už toľko papať v noci... Jednoducho - postieľka stála na piedestále, akoby dieťa v nej ticho ležiace predstavovalo najdokonalejší prejav autonómie nášho potomstva v tak vyspelej kultúrnej spoločnosti. Ale našťastie som sa na to teda vyprdla.

Nejdem rýpať do mamičiek, ktoré si detskú postieľku nevedia vynachváliť. Konieckoncov, každá máme iné podmienky, iné dieťa, iné potreby. Skôr by som rada oslovila tie mamičky, ktoré majú akýsi neopísateľný vnútorný pocit, že chcú spať po boku svojho dieťaťa a ešte stále ich hryzie svedomie, či nerobia fatálnu chybu, keď tak učinia. Odpoveď znie - nie, nerobia.

Milé mamičky, počúvajte svoj vnútorný hlas. Počúvajte hlas svojho dieťaťa. Je to materinský inštinkt, dar od Matky Prírody, ktorému sa nikdy, NIKDY nevyrovná žiadna marketingová habaďúra, ktorá vás bude presviedčať, že vaše dieťa bude šťastné jedine vtedy, keď si kúpite to či ono, a tak to má byť, lebo ŽIJEME V MODERNEJ DOBE.  Trt makový, žiadna moderná doba NEMôŽE udupať našu prapodstatu - to, že sme sa stali matkami a že teraz cítime a vnímame a reagujeme úplne inak. Modernej dobe je jedno, aký vplyv bude mať to či ono na nás a naše deti. Hlavne, že su v obehu neskutočné peniaze.

Ani neviem, kedy vznikla tá móda, že dieťa má mať vlastnú posteľ už od narodenia a mali by sme sa usilovať vypratať ho zo spálne do jeho vlastnej izbičky čo najskôr. Vždy si tak predstavím, ako matka medvedica pritúli v brlohu svoje medvieďatá, ako i tie otravné holuby, o ktorých som nikdy nemala vysokú mienku (keďže nám obs...vali balkón), schovajú malé upípané zobáčiky pod svoje krídla... A Bambi, Bambi sa vždy schúlil k svojej maminke a tá mu nikdy nepovedala "vieš čo, choď tam do druhého kríku, ja sa potrebujem tuná poriadne rozvaliť a vyspať, a láskavo si nezvykaj, že ma budeš s niečím obťažovať ešte aj v noci..."